Podľa údajov sa dňa 24. januára 1906 na prednáške Tomáša Garrigua Masaryka v sále pražskej reštaurácie U Helmů zúčastnilo niekoľko stoviek poslucháčov. Chceli si vypočuť jeho názor na aféru, ktorá pred mesiacom prepukla v Prostějove. Prostějovský páter Karel Dostál ostro zaútočil na inštalovanú výstavu, kam zaradili satirické kresby, a to aj o náboženstve. Označil ich za urážlivé „pre všetkých veriacich ľudí, ktorým je náboženstvo citom a presvedčením plným krásy a útechy“. Prípad posunul na súd. Masaryk U Helmů povedal svoj názor. A otvorene. Ako aj v iných prípadoch predtým. A ako aj neraz predtým - musel znášať následky.

Dva podvrhy

V roku 1817 na zámku Zelená hora náhodne objavili starý, veľmi starý rukopis, najstarší na českom území. Určili, že jeho vznik spadá do 8. storočia. Rukopis nazvaný Zelenohorský podľa miesta pôvodu obsahoval časti dvoch básní, dovedna osem strán textu. Označili ho za potvrdenie demokratického rázu vládnutia ešte v pohanských časoch, za čias kňažnej Libuše, a za dôkaz starobylej literárnej vyspelosti Čechov. V tom istom roku objavili Kráľovodvorský rukopis podobného obsahu. Oba boli balzamom na prebúdzajúce sa národné povedomie.

No niektorí znalci od počiatku pochybovali o pravosti rukopisov. A pochybnosti sa čoraz väčšmi stupňovali. Masaryk oba označil za podvrhy. A presvedčivo. Lebo v rokoch 1886 a 1887 si prizval na pomoc niekoľkých odborníkov - jazykovedca, historika, estetika a ďalších. Národ neuveril. Tento „pán profesor“ priveľmi mudruje. Znevažuje český národ a jeho pamiatky, rozvracia národnú jednotu. To je nehorázne! Pán profesor rozmýšľa a koná protičesky.

Zdvihla sa vlna protestov. Ale Masaryk nechcel ustúpiť od svojich názorov. Možno vari budovať národné povedomie na falošných predstavách? Neraz stál takmer sám, opustený v opozícii proti svojmu národu. Nemilosrdne ho očierňovali, zatracovali v odborných diskusiách, zavrhli ho vlastenci, študenti vypískali na prednáškach.

Vášnivé polemiky o pravosti rukopisov pretrvali vyše storočia. O ich niekoľkých stranách sa popísali tisícky a tisícky strán.

Proti nenávisti

Sotva trochu pohasla aféra o pravosti rukopisov, už vypukla ďalšia, ešte búrlivejšia. V roku 1899 sa Masaryk zastal Žida Leopolda Hilsnera, ktorého obvinili z rituálnej vraždy Anežky Hrůzovej. Krv kresťanského dievčaťa mala údajne poslúžiť židovským náboženským obradom. Zdvihla sa vlna antisemitizmu.

Masaryk spomína: „Ja som sa spočiatku o ten Hilsnerov proces nezaujímal, ale prišiel za mnou môj bývalý žiak z Viedne, spisovateľ Sigismund Münz, a ten ma priviedol k tomu, že som vystúpil. O rituálnej povere som poznal knihy berlínskeho teológa Star­cka, ktorý opísal vznik a históriu tej povery. Povedal som pánu Münzovi svoj názor o veci a on to oznámil verejnosti v Neue Freie Presse. Tak som sa dostal do tej mely.“

Masaryk vedel, že povere a falošnému mysticizmu o „rituálnej vražde“ verí i časť českej inteligencie, ba i profesori na univerzite. To bol ďalší dôvod, prečo sa ujal prípadu. Postupne sa oboznamoval so všetkými podrobnosťami vyšetrovania, študoval súdne protokoly, pozornosť venoval kriminalistickým postupom. Ani nie o dva mesiace vydal brožúru pod názvom Revidovať proces polenský. Bod za bodom rozoberal nepodstatnosť jednotlivých bodov obžaloby.

Zožal Masaryk potlesk? Ale kdeže! Poveru ťažko vykoreniť. Brožúru mu zakázali, za jej vydanie mu vymerali pokutu a tlač na neho ostro zaútočila - obviňovali ho z korupcie, zo skrytých úmyslov. Rozvášnené davy sa zhromažďovali pred jeho domom, deťom sa vyhrážali spolužiaci, manželku Charlottu takmer ukameňoval sfanatizovaný dav. Nenávisť bola taká prudká, že sa Masarykovci presťahovali do iného bytu. A takmer aj do Ameriky. Zostali iba na Charlottino naliehanie.

Cenzor zasahuje

Dňa 24. januára 1906 si na Masarykovej prednáške v reštaurácii U Helmů najprv zvolili predsedajúceho schôdze. Stal sa ním dvadsaťtriročný František Hodáč, Masarykov študent. Potom sa ujal slova Masaryk. „Čo si aj taký priemerný kvintán, a ja si myslím, že je to už v nižších triedach, pomyslí, keď vidí náš rozpor. Takto celé naše stredné školstvo, ba sú to už aj obecné školy, je založené na tej nepravde, že sa v náboženstve nehovorí jasne a úprimne.“

Potom bol Masaryk aj ostrejší. „A to je hlavný fakt - všetko vyučovanie na strednej škole je vedecké, ak ideme od najjednoduchšieho základu, že napríklad 2 x 2 = 4, len katolicizmus v škole vlastne hovorí, že 2 x 2 = 5 alebo 6, alebo ako chcete. Všetko vychovávanie na škole je protikatolícke i profesor matematiky nepriamo vlastne učí protikatolícky.“

Masaryk pritvrdil. „Vedecké myslenie a katolicizmus sú dva svety, ktoré sa vylučujú. To je fakt! Za dnešnej situácie je pre nápravu vyučovania len jedna možnosť - aby náboženstvo prišlo čo najskôr zo škôl preč. Inak sa deti učia pretvárke, klamstvu jezuitskému.“ A podľa správ z novín ešte dodal: „Katechéta na stredných školách nie je nič len denunciant platený vládou.“

To už bolo priveľa na policajného úradníka Dr. Roberta Gellnera, cenzora, prítomného na podobných verejných podujatiach. Požiadal predsedajúceho schôdze, aby napomenul rečníka. Ale ako môže dvadsaťtriročný študent napomenúť svojho profesora? A tak Masaryk pokračoval: „Aký by to bol boh, ktorý by potreboval na vykonávanie svojej moci...“ Nato cenzor rozpustil schôdzu.

Do väzenia!

Masarykove slová rozhnevali mnohých kňazov. Vyše sedemsto sa ich chystalo podať proti nemu žalobu. Vyšetrovať začala aj polícia. Podľa paragrafu toho a toho z roku toho a toho sa previnil tým, že urazil cirkev a navrhoval zrušiť náboženstvo na školách. Masaryk sa 18. apríla 1906 ocitol pred súdom. Teda on nie, lebo mu to advokáti neodporúčali, ale jeho právnik. Súd zamietol obžalobu. S odôvodnením, že sa nepreukázalo, že „profesor Masaryk použil svoje slová v takom znení, ako ich uvádza obžaloba“.

Nasledovalo druhé súdne kolo. Konalo sa 23. mája 1906. Spočiatku sa nevyvíjalo v Masarykov prospech. Potom jeho obhajca Dr. Bou­ček spochybnil zápis korunného svedka cenzora Gellnera zo schôdze U Helmů. Okrem iného upozornil, že neovláda dobre český jazyk a jeho záznamy sú nepresné a skreslené. Český historik Miloslav Martínek zaznamenáva, že „nenechal na policajnom praktikovi Gellnerovi suchú nitku“.

No keď prišli na rad záverečné reči, štátny zástupca trval na svojom a žiadal pre Masaryka trest ťažkého väzenia od šiestich mesiacov do jedného roka. Obhajca Dr. Bouček soptil: „Pred dvaapoltisícročím sedel Sokrates v starých Aténach na lavici obžalovaných a musel vypiť pohár bolehlavu, pretože sa rúhal náboženstvu. Mená jeho sudcov zostali neznáme. Masarykovo meno sa oceľovým rydlom už zapísalo do dejín a ja som tej radostnej nádeje, že vaše mená nezostanú späté s jeho menom ako mená jeho katov.“

Súd rozhodol

Proces trval takmer päť hodín. Masaryk sa spýtal svojho právnika: „Koľko môžem za to dostať?“ Ten povedal: „Až štrnásť dní.“ Masaryk situáciu zľahčil: „Tak si možno odpočiniem - budem tam môcť čítať?“ „To áno, ale...“ Bouček zaváhal. Masaryk sa spýtal: „Čo máte ešte?“ Advokát odvetil: „S odsúdením je spojená strata doktorátu a profesúry.“ Masaryk: „To vás nemusí trápiť, ja sa už nejako uživím.“

Napokon predstúpil predseda súdu a prečítal, že Masaryk sa „zbavuje podľa paragrafu 259.3 trestného poriadku z obžaloby naň podanej, že dňa 24. januára 1906 pri verejnej schôdzke ľudu v hostinci U Helmů v reči katolíckemu náboženstvu verejné opovrhnutie preukazoval a oslobodzuje sa“.

Správa sa rýchlo rozniesla v budove súdu i v dave pred ňou. Jedni ju prijali s uspokojením, druhí s pohoršením - tí sa zastrájali, že sa odvolajú proti rozsudku, že majú pripravených niekoľko ďalších svedkov, ktorí presvedčia senát o dôvodnosti žaloby troch stoviek učiteľov náboženstva z Čiech a Moravy. Ale niekoľko katechétov napokon odvolalo svoju žalobu a súdny senát už ani nepokladal za potrebné predvolať ďalších svedkov.

V ďalších rokoch sa Masaryk ako poslanec rakúskeho parlamentu usiloval presadiť, aby štát rešpektoval svoje národnosti. Pochopil však, že vláda nemá o to záujem. Keď vypukla svetová vojna, emigroval do Talianska, odtiaľ do ďalších krajín, kde sa usiloval presadiť zrod nového, československého štátu. Vrátil sa oslavovaný a uznávaný svojím národom nadlho vo funkcii prezidenta.