Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentami sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Mínusové teploty, ponurá atmosféra, gestapáci, dym, blato, náreky, otlčené ešusy, zablatené baganče či streľba zo samopalov. Režisér Peter Bebjak (48) si pri svojom novom filme Správa, ktorého väčšia časť sa odohráva v&nbsp;koncentračnom tábore, dal poriadne záležať na každom detaile. Výsledný efekt má totiž čo najviac pripomínať hrôzu a&nbsp;zverstvá, ktoré sa diali za ostnatým drôtom v&nbsp;Osvienčime. Až tak, že najatí herci a&nbsp;komparzisti miestami nevedeli rozlíšiť realitu od fikcie a&nbsp;v&nbsp;noci ich trápili nočné mory.

Bebjakov nový veľkofilm vychádza zo skutočného príbehu o&nbsp;úteku dvoch Slovákov z&nbsp;osvienčimského koncentračného tábora. Opiera sa o&nbsp;dej knihy Čo Dante nevidel, ktorú napísal jeden z&nbsp;väzňov Alfred Wetzler. Ten spolu s&nbsp;Rudolfom Vrbom vďaka vydarenému úteku v&nbsp;roku 1944 zachránili dvestotisíc maďarských Židov pred deportáciou. Nakrúcanie prebiehalo v&nbsp;lese pri záhoráckej dedine Láb, kde si dal režisér postaviť za vyše tristotisíc eur presnú kópiu tábora, ktorý dodnes stojí v&nbsp;Poľsku. My sme sa na miesto činu vybrali v&nbsp;posledný deň nakrúcania, keď štáb pracoval na kľúčovej scéne filmu - na úteku oboch väzňov. „Nebolo to jednoduché, pretože sme sa snažili všetko opierať o&nbsp;realitu. Dokonca aj to, že pršalo a&nbsp;boli zvyšky snehu, nám hralo do karát. Aj blato, ktorým sa v&nbsp;noci plazili, keď prchajú z&nbsp;tábora, bolo reálne. Už neboli mínusové teploty, no aj tak nebolo príjemné váľať sa v&nbsp;ňom niekoľko hodín,“ povedal nám na úvod režisér Peter Bebjak.

Nakrúcanie scén v&nbsp;zime a&nbsp;špine nebolo to najhoršie. Herci a&nbsp;niekoľko stovák komparzistov mali podstatne väčší problém s&nbsp;príliš realistickým stvárnením filmu. „Uvedomujem si, že niektoré scény vytvárajú väčšie psychické napätie ako to fyzické. Viem, že Noël Czuczor, ktorý hrá Fredyho, mal oveľa väčšiu traumu z&nbsp;toho, keď hral obeseného než z&nbsp;plazenia po blate,“ prezradil ďalej režisér a&nbsp;Noël, ktorý si nedávno zahral zvodcu v&nbsp;seriáli Milenky, to otvorene potvrdil. „Museli sme sa všetci stotožniť so svojimi postavami, ale tak, aby sa nás to osobne nedotýkalo. Lenže ako, keď tým žijeme dvadsaťštyri hodín denne? Predsa len sa pohybujeme v&nbsp;tomto prostredí a&nbsp;v&nbsp;tomto kostýme. Všetko je to tu veľmi autentické, no zároveň si uvedomujeme, že väzni zažívali podstatne horšie veci než my. Je to naozaj veľký nápor na psychiku,“ povedal nám v&nbsp;prostredí vyhriateho kontajnera. K&nbsp;dispozícii ho mal s&nbsp;Petrom Ondrejičkom, ktorý hral jeho parťáka Valéra. „Už len to malinké percento, čo tu my zažívame, je neskutočne vyčerpávajúce. Kopa ľudí tu už pozamŕzala. Aj som namietal, že sa o&nbsp;mňa až tak starajú. Lebo tých ostat­ných, ktorí nemajú až taký komfort ako ja, mi bolo veľmi ľúto,“ povedal nám študent VŠMU Ondrejička. &nbsp;

Z&nbsp;kontajnera, určeného špeciálne pre ústredných hercov, sme sa presunuli k&nbsp;stanu. Tam chvíle medzi nakrúcaním trávili komparzisti s&nbsp;kostymérkami a&nbsp;maskérkami. „Filmovať sa začalo najskôr o&nbsp;ôsmej, no my sme tu museli byť už o&nbsp;štvrtej ráno. To sa režisér ešte len v&nbsp;posteli prevaľoval na druhý bok,“ prehodili muži mastiaci vo väzenských mundúroch karty. „To preto, aby nás všetkých stihli namaskovať a&nbsp;obliecť do kostýmov. Dovtedy čakáme a&nbsp;mrzneme. Aj keď sa v&nbsp;stane kúri, o&nbsp;teple sa hovoriť veľmi nedá, o&nbsp;pohodlí už vôbec nie. Prídeme skoro ráno a&nbsp;neskoro v&nbsp;noci odchádzame. Tlačíme sa, nie je kde si poriadne sadnúť, ľudia polihujú po zemi, na dekách, pri ohrievači, panuje tu nervozita aj&nbsp;vyčerpanosť,“ posťažovali sa navonok tvrdí chlapi.

Keď sa ich spýtame, prečo tu sú, keď im nevyhovujú podmienky, majú jednoznačnú odpoveď. „Pre peniaze určite nie. Za jeden nakrúcací deň nám vyplatia niekoľko desiatok eur, ale tie zážitky a&nbsp;skúsenosti sa nedajú vyvážiť žiadnymi peniazmi. To máme na celý život. Preto nikto neprotestuje a&nbsp;je rád, že tu je,“ tvrdia a&nbsp;prihodia svoju najväčšiu traumu, akú v&nbsp;záhoráckom „koncentračnom tábore“ zažívali. Vraj keď sa nakrúcanie pretiahlo a&nbsp;minuli sa cigarety. „Za jednu jedinú som ponúkal päť eur, no nepochodil som,“ opisuje nám pomery jeden z&nbsp;komparzistov.

Hoci ide o&nbsp;ťažký dramatický film, nie je núdza ani o&nbsp;humorné situácie. „Keď prišli židovské šičky, niektoré boli veľké kočky, no keď ich ostrihali, namaskovali a&nbsp;obliekli do väzenského, vyzerali strašne. Vtipné bolo, keď väzni hrali futbal s&nbsp;gestapákmi, aby sme sa zohriali. Im sa v&nbsp;tých pyžamách lepšie behalo, ale aj tak sme vyhrali,“ hovorí Jozef, navlečený v&nbsp;esesáckej uniforme.

K&nbsp;priateľstvám medzi jedným a&nbsp;druhým táborom inak nedochádzalo. Dôvodom boli opäť príliš autenticky vyzerajúce scény a&nbsp;emócie z&nbsp;nich, ktoré v&nbsp;najatých hercoch pretrvávali aj po zhasnutí kamier. „Nemci na nás vykrikovali, ponižovali nás, museli sme behať dokola alebo stáť nepohnute na mraze. Umierali sme od vyčerpania, no oni v&nbsp;tej zime reálne stáli tri dni a&nbsp;tri noci, pretože nikto nechcel prezradiť, ako a&nbsp;kedy utiekli tí dvaja väzni,“ zamyslel sa Peter, jeden zo židovských komparzistov.

Slovo sme dali aj druhej strane. „Príjemné to nie je ani pre nás,“ vysvetľuje nemecký dozorca a&nbsp;opisuje najťažšiu scénu. „Vliekol som väzenkyňu na popravu, úpenlivo prosila o&nbsp;milosť, no zastrelili sme ju na dvore. Rachot samopalu a&nbsp;vzápätí jej pád tvárou do blata je príšerný a&nbsp;srdcervúci, aj keď viete, že ide len o&nbsp;film. To nejde len tak sa ospravedlniť, keď sa scéna natočí. Nevedel som, ako mám reagovať. Hanbil som sa a&nbsp;bočil som od nej. A&nbsp;ona odo mňa tiež,“ krčí plecami.

Separáciu vidieť aj v&nbsp;stane, kde väzni a&nbsp;dozorcovia sedia oddelene. „Je to tak, že keď ideme okolo Židov, cítime sa nadradene a&nbsp;oni nás tak aj vnímajú. Bol som pri scéne, v&nbsp;ktorej väzeň sedel v&nbsp;treskúcom mraze na stoličke. Točilo sa to minimálne dve hodiny,&nbsp;on sa reálne triasol od zimy a&nbsp;ja som bez štipky empatie chodil okolo neho. Tak sa nečudujte, že potom nesedíme za jedným stolom,“ vysvetľuje urastený dozorca Július. Najhoršie prežíval nakrúcanie príchodu nových žien do tábora. „Poháňali sme ich a&nbsp;bili, aby čo najrýchlejšie prešli po zamrznutej a&nbsp;zablatenej lávke. Utekali v&nbsp;drevákoch a&nbsp;aj&nbsp;keď sa im vyzuli, nesmeli sa vrátiť. Bežali ďalej. Keď sa niektorá pošmykla a&nbsp;padla do priekopy, hneď išla do plynu. Všade nárek a&nbsp;plač. Videl som, ako do tej diery leteli, lenže to nebolo hrané. Boli tam síce aj kaskadérky, ale niektoré ženy sa reálne šmykli, padli a&nbsp;poriadne sa doudierali. Bola katastrofa vidieť to takto naživo. Či veríte, alebo nie, v&nbsp;tú noc som mal nočné mory,“ zdôveril sa nám.

„Ešte horšie bolo, keď sme ich vykladali z&nbsp;nákladného auta,“ zapája sa do debaty predstaviteľ jednej z&nbsp;vedľajších úloh David Key, ktorý hral rómskeho väzňa. „Tie ženy a deti tam boli doslova natrieskané. V&nbsp;očiach mali reálny strach, aký by nezahrala ani Meryl Streepová. Bola to veľká scéna, ktorú sme v&nbsp;tej zime opakovali asi päť hodín bez prestávky. Pády museli totiž vyzerať čo najreálnejšie a&nbsp;aj boli. Nič nebolo hrané. Aj ja som sa tam strepal.“

Rovnako ako iní herci aj David cítil schizofréniu. „Chvíľami som mal vážny problém rozoznať, čo je realita a&nbsp;čo film. Keď som nad sebou počul nemecké pokriky dozorcov, bál som sa. Cítil som bezmocnosť,“ priznáva otvorene napriek tomu, že v&nbsp;umeleckej brandži nie je nováčik. Skľučujúce emócie ho ovládali, aj keď vymenil väzenskú uniformu za spoločenské oblečenie. „Raz som po jednej náročnej filmovačke spieval na vianočnom evente. Koncentrák som vymenil za luxusný hotel, nado mnou krištáľové lustre, počujem, ako ma na javisko uvádza Števo Skrúcaný, no mysľou som bol stále v&nbsp;tej špine. Niečo som spieval, ale mal som problém prepnúť a&nbsp;koncentrovať sa na novú situáciu. Spamätal som sa až v&nbsp;aute, ktoré ma unášalo opäť do koncentráka,“ približuje nám ďalej svoje pocity.

V&nbsp;stane sme narazili na predstaviteľov detských postáv. Tí sa na podmienky sťažovali najmenej. „Dá sa to zvládnuť. Robíme štrnásť hodín, no už sme tu boli aj osemnásť hodín. Všetci sme boli unavení, ale viem, že keď sa to skončí, bude nám to chýbať,“ vyznali sa tínedžeri Adam a&nbsp;Miloš. Vraj sú radi, že sa niečo dozvedeli o&nbsp;zverstvách druhej svetovej vojny. „Mňa to veľmi zaujíma, ale v&nbsp;škole sa o&nbsp;tom veľa neučíme. A&nbsp;keď sa na niečo konkrétne spýtame, povedia nám, že to budeme preberať v&nbsp;ďalšom ročníku. Teraz mám už sedemnásť rokov a&nbsp;stále nič. O&nbsp;vojne viem viac z&nbsp;internetu a&nbsp;počítačových hier,“ rozhovoril sa Adam a&nbsp;Miloš je na tom rovnako. „Ja chodím ešte na základnú školu, ale tiež sme preberali trochu prvú svetovú vojnu a&nbsp;druhú zatiaľ vôbec. Ale keď som vedel, že idem do tohto filmu, všetky informácie som si vygooglil.“

Keď sme s&nbsp;režisérom Petrom Bebjakom chceli diskutovať o&nbsp;tom, prečo dnešné školské osnovy ignorujú našu temnú minulosť, zhodnotil, že lepšie to nebolo ani v&nbsp;období jeho školských čias. „My sme síce mali veľa informácií, ale jednostranných. Skôr si myslím, že dnes panuje všeobecný nezáujem o&nbsp;históriu. Asi nie je žiaduce, aby sa deťom prezentovalo, čo sa dialo počas vojny. Akoby sme nemali snahu poučiť sa z&nbsp;hrôz. Ani my starí to nedokážeme, tak sa nečudujte, že dnešní mladí nevedia ani to, čo bolo v&nbsp;roku 1989.“

Preto sa pustil do výpravného filmu s&nbsp;rozpočtom viac ako tri milióny eur. „Som rád, že tu máme aj decká. Nech si zažijú aspoň trošku z&nbsp;pocitu, ktorý mali ich rovesníci v&nbsp;koncentračnom tábore. Keď zrazu stoja na pľaci v&nbsp;zime, možno si niečo uvedomia. Tí väzni tam však stáli niekoľko hodín či dokonca dní a&nbsp;oveľa menej oblečení. Žiadna termobielizeň, troje ponožky a&nbsp;vyhrievané podložky do bagančí. Ľudia tam zomierali v&nbsp;tisícoch za jeden večer. A&nbsp;všetci mladí,“ pripomína.

Nosné zábery odohrávajúce sa v&nbsp;koncentráku už má režisér so štábom hotové, ďalšie filmovanie ho čaká v&nbsp;marci. „To budeme nakrúcať interiéry a&nbsp;pasáže, keď naši dvaja väzni utekajú a&nbsp;za pomoci dobrých ľudí sa dostanú do Žiliny, kde podajú správu o&nbsp;fungovaní tábora. Predpokladám, že do kín sa film dostane v&nbsp;priebehu roka 2020,“ dozvedáme sa.&nbsp;

Trpeli naozaj: Herci po nakrúcaní v replike Osvienčimu pociťovali symptómy poruchy osobnosti

Erik Kollárik

Autor článku

Erik Kollárik

Plus TV

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Výber pre vás

Trpeli naozaj: Herci po nakrúcaní v replike Osvienčimu pociťovali symptómy poruchy osobnosti

Erik Kollárik

Súvisiace články

Vojnová trofej: Počas druhej svetovej vojny sa milióny žien stali obeťou brutálneho násilia

Útek z pekla: Aký bol v skutočnosti muž, ktorému sa podarilo ujsť z Osvienčimu?

Režisér Bebjak: Z nikoho sa cez noc nestane gej tým, že sa nakazí vzduchom

Temná minulosť Petržalky: Kým postavili paneláky, bol tu koncentrák

Zakladateľ Lúčnice: Prenasledovali ho nacisti aj komunisti

Autor článku

Erik Kollárik

Plus TV

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Výber pre vás