N evesta i jej rodičia boli už pripravení, vyčakával aj kňaz a ženích nikde. Udalosť zaznamenala básnička: „To spôsobilo rozpaky. A Vilhelm zatiaľ v chvate po domoch nosí letáky strany proletariátu.“  Prvý a jediný prezident Nemeckej demokratickej republiky (NDR) Wilhelm Pieck (1876 - 1960) sa už ako stolársky tovariš venoval práci v robotníckom hnutí. Najprv v odboroch, potom v sociálnodemokratickej strane, neskôr ako komunista. Až sa dopracoval na najvyššiu funkciu v štáte. Dlho bol prežiarený gloriolou slávy. Až do pádu komunistického systému v Nemeckej demokratickej republike. Potom sa začali odhaľovať aj pochmúrne stránky jeho života.

Zocelený

Poznal biedu. Poznal ju aj doma. Hoci jeho otec, povozník, pohonič, robil do úmoru, nestačil uživiť rodinu. Vypomáhala matka, prala bielizeň bohatým rodinám. Pri ďalšom pôrode umrela a otec sa druhý raz oženil. Wilhelm poznal biedu aj ako učeň a tovariš. Videl, ako ťažko žijú i jeho rovesníci. Preto sa veľmi rýchlo zapojil do robotníckeho hnutia a bol poriadne horlivý. Keďže Pieck ako zástupca stolárov v brém­skych lodeniciach sa rázne dožadoval práv robotníkov, nadriadení mu veľmi rýchlo prisúdili pomenovanie „zvlášť červený radikál“. Zjavne aj vďaka tomu postupoval v straníckej hierarchii - od roku 1906 sa stal plateným funkcionárom. Tento „zvlášť červený radikál“ sa dostal do konfliktu s mocou najmä začiatkom prvej svetovej vojny. Radikáli v radoch sociálnodemokratického hnutia na čele s Karolom Lieb­knechtom razili v zložitých časoch heslo - Nie mier s hradom, ale boj proti hradu. K radikálom patril aj Wilhelm Pieck.

V máji 1915 sa v Berlíne konala prvá demonštrácia proti vojne. Zúčastnili sa na nej stovky ľudí, predovšetkým žien. Zatkli tam aj Piecka, keď sa zastal ženy, ktorú surovo mlátili. Vyslúžil si za to takmer päť mesiacov prísneho väzenia. Potom ho poslali na front, ocitol sa v nemocnici, neskôr znova na fronte. Keďže agitoval proti vojne, znova ho uväznili a ešte raz. Pri ďalšom nástupe na front dezertoval a ušiel do Holandska. Bol to riskantný útek, ale, ako sa píše v knihe Fritza Erpenbecka z roku 1951 o Pieckovi, „keď ide o vec socializmu, ustupujú všetky osobné ohľady“.

Nemeckí proletári zlyhali

Ruskí boľševici od počiatku boli posadnutí myšlienkou vyviezť revolúciu. Nech si aj v iných krajinách užijú slobodu a blahobyt! Vysielali svojich emisárov, poskytovali zbrane i rady. Osobitne Nemecku, ktoré bolo srdcom priemyselnej Európy. Ale tam neboli naklonení Leninovým myšlienkam. Dokonca ani Rosa Luxemburgová, jedna z vodcov nemeckého proletariátu. Odsudzovala Leninovo násilie i likvidáciu demokracie. No po 1. svetovej vojne bola krajina zničená, obyvateľstvo zbedačené a prepukávali vzbury. Dokonca vzniklo niekoľko podenkových republík rád - v Brémach, Brunšviku, v Bavorsku... Povstanie spartakovcov v Berlíne, ktoré prepuklo 7. januára 1919, zakladatelia Komunistickej strany Nemecka Karol Liebknecht a Rosa Luxemburgová spočiatku ani nepodporili. Ale zaň pykali. Dňa 15. januára vojaci oboch zatkli, vypočúvali a potom zastrelili. Zaistili aj Wilhelma Piecka, ale tomu sa podarilo ujsť. Taká je oficiálna verzia.

Zjednotenie v roku 1946: Nemeckí komunisti pohltili sociálnych demokratov a vytvorili Jednotnú socialistickú stranu Nemecka. Neskôr sa Pieck, hore vľavo, stal prvým prezidentom NDR a Otto Grotewohl, vpravo, prvým predsedom vlády.
Zjednotenie v roku 1946: Nemeckí komunisti pohltili sociálnych demokratov a vytvorili Jednotnú socialistickú stranu Nemecka. Neskôr sa Pieck, hore vľavo, stal prvým prezidentom NDR a Otto Grotewohl, vpravo, prvým predsedom vlády.
Zdroj: Profimedia.sk

Na povrch však vyplávala aj iná verzia. Po mnohých rokoch vypovedal kapitán justičnej služby Waldemar Fabst, ktorý vypočúval Piecka, že on ho prepustil na slobodu. Údajne poskytol podrobnosti, „čo nám umožnilo rýchlo potlačiť berlínske povstanie“. Vyhlásil: „Pán Pieck bol taký láskavý, že mi porozprával všetko o prípravách na povstanie, o bytoch i o vedúcich pracovníkoch jeho strany, prezradil čísla telefónov, sklady zbraní i spôsob ich presunu do bojových pozícií, zhromaždiská a tak ďalej.“ Zlyhal Pieck v tej osudnej chvíli a zachraňoval si život? Podozrenia sa nikdy nezbavil.

Zaúčal sa v Moskve

Wilhelm Pieck po rokoch spomínal: „My komunisti sme mali širokým masám nášho národa oveľa presvedčivejšie, omnoho konkrétnejšie objasňovať, že socialistická cesta, ktorou kráča Sovietsky zväz pod vedením J. V. Stalina, vedie k mieru a blahobytu, no tá, ktorou nastupuje Nemecko, vedie k vojne a zničeniu.“ Nuž veru, nemeckí proletári nedostatočne využívali skúsenosti boľševikov. Podobne ako poľskí, fínski, maďarskí, slovenskí a iní proletári, ktorým chceli poskytnúť bratskú pomoc.  A tak sa v Rusku rozhodli vykročiť inou cestou: založili Komunistickú internacionálu, Kominternu. Jej úlohou bolo vyvážať revolúciu do celého sveta, školiť nádejné kádre a pripraviť ich vykonávať vo svojej krajine najvyššie funkcie. Súdruh Lenin osobne rád prijímal tie kádre. Nabádal ich, aby si osvojovali skúsenosti medzinárodnej robotníckej triedy, najmä však skúsenosti boľševickej strany pri nastoľovaní robotníckej a roľníckej moci. V septembri 1921 prijal aj Piecka, ktorý bol vtedy na zasadnutí Exekutívy Kominterny.

Pieck postupoval. Zvolili ho do pruského parlamentu, dokonca aj do ríšskeho, a v straníckom tričku precestoval mnohé krajiny. Bol v Bulharsku, vo Švédsku, v Rakúsku, Československu, Dánsku, vo Francúzsku... V októbri 1933 ušiel pred fašizmom do Moskvy. V lete 1935 na VII. kongrese Kominterny ho zvolili do predsedníctva a za tajomníka. V októbri 1935 na straníckej konferencii v Bruseli vytýčil jasný cieľ pre svoju krajinu: „Po skončení Hitlerovej diktatúry má a bude rozhodovať o vláde v každom prípade jedine pracujúci ľud Nemecka.“ Na konferencii zvolili Piecka za dočasného predsedu strany namiesto Ernsta Thälmanna, ktorého väznili nacisti.

Nádejný káder: Bulharský vodca Georgi Dimitrov, vľavo, francúzsky komunista Maurice Thorez a Wilhelm Pieck, vpravo, v Moskve v roku 1935.
Nádejný káder: Bulharský vodca Georgi Dimitrov, vľavo, francúzsky komunista Maurice Thorez a Wilhelm Pieck, vpravo, v Moskve v roku 1935.
Zdroj: Profimedia.sk

Všetci sú podozriví

V tom období sa v Sovietskom zväze už na plné obrátky rozbiehal stalinský teror. Húf­ne padali hlavy. Aj v Kominterne. Avantgarda robotníckej triedy, tí najspoľahlivejší triedni bratia, odrazu nebola spoľahlivá. O život prišlo 12 ľudových komisárov (ministrov) Maďarskej republiky rád z roku 1919, takmer všetci poľskí komunisti spolu s ich generálnym tajomníkom, komunisti z Bulharska, Pobaltia, Rumunska, Turecka, Iránu, Číny... „Zostal som sám,“skonštatoval juhoslovanský vodca Josip Broz Tito a ušiel z Moskvy späť do vlasti. Najväčšia pohroma postihla nemeckých komunistov, členov najsilnejšej komunistickej strany v západnej Európe. Roj Medvedev, ktorý v knihe Stalin a stalinizmus dôkladne zmapoval obdobie teroru v Sovietskom zväze, píše: „Do konca apríla 1938 nemecký zástupca v Exekutíve Kominterny zaregistroval 842 nemeckých antifašistov zatknutých NKVD.“ Medvedev poznamenáva: „V skutočnosti ich bolo viac.“ V Čiernej knihe komunizmu sa uvádza, že represálie postihli dve tretiny nemeckých antifašistov žijúcich v exile v Sovietskom zväze.

A čo Pieck? Ako unikol represáliám? Tak, ako sa hovorí vo vtipe? Ten znie: „Ako to, že si sa nedostal do gulagu a tvoj sused áno? „To preto, lebo som stihol napísať na neho udanie skôr ako on na mňa.“ Na schôdzi, kde obvinili Bélu Kuna, nik z prítomných sa ho nezastal, ani Klement Gottwald, ani Wilhelm Pieck. Nemeckých súdruhov vylučovali zo strany, a tak vydali napospas orgánom NKVD na základe zoznamov, ktoré údajne vypracoval Pieck spolu s ďalšími dvoma funkcionármi.

Prípravy na budúcnosť

Pieck 8. marca 1929 napísal: „Pre moje správanie boli rozhodujúce vždy len rezolúcie smerodajných zjazdov a organizácií strany a Internacionály.“ Nebolo to celkom tak. Všetky tie orgány stelesňoval súdruh Stalin. Čo povedal vodca svetového proletariátu, to bolo sväté. Keď Stalin podpísal s Hitlerom pakt o priateľstve, Pieck nevedel ten čin vynachváliť.  Piecka rovnako nadchli jeho slová po porážke fašistických vojsk pri Moskve. Stalin vtedy vyhlásil: „Hitlerovia prichádzajú a odchádzajú, ale nemecký národ, nemecký štát zostávajú.“Pieck zakrátko prostredníctvom rozhlasu šíril tieto slová nemeckému národu a nemeckým vojakom. Do konca vojny predniesol 33 takých prejavov. Ukázalo sa, že medzi zajatými nemeckými vojakmi je mnoho antifašistov, ktorí chcú bojovať proti Hitlerovi. Množili sa aj zbehovia.

Nekompromisná: Rosa Luxemburgová nebola pohodlná diktátorským režimom. Ostro kritizovala aj prvé kroky boľševickej vlády.
Nekompromisná: Rosa Luxemburgová nebola pohodlná diktátorským režimom. Ostro kritizovala aj prvé kroky boľševickej vlády.
Zdroj: Profimedia

V júli 1943 sa za významnej Pie­ckovej účasti podarilo vytvoriť Národný výbor slobodného Nemecka. Hlavný stan mal v zajateckom tábore neďaleko Moskvy. Pieck a ďalší stranícki predstavitelia chodili do táborov, presviedčali zajatcov, organizovali prednášky. V Erpenbeckovej knihe sa o tom s nadšením píše: „Ich prednášky boli sledované s napätou pozornosťou, najčastejšie sa poslucháči hneď nato s vážnou horlivosťou pustili do štúdia diel Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina a do inej politickej literatúry.“ Dlhý sen o svetovej proletárskej revolúcii spel k naplneniu.

Pracovný nástroj násilie

Viktor Suvorov, znalec dejín Sovietskeho zväzu, píše v diele Samovražda: „Stalin prerazil Hitlerovi cestu k moci.“ Nezmysel? Suvorov tú myšlienku dokladá neobyčajne zaujímavými faktmi. Napríklad - Pred rozhodujúcimi voľbami v Nemecku dostali komunisti direktívu z Moskvy nespájať sa v nich so sociálnymi demokratmi. Keby sa dve príbuzné strany boli spojili, zahatali by Hitlerovi cestu k moci. Ale Stalinovi mal Hitler - tak tvrdí Suvorov - poslúžiť ako baranidlo tým, že zaútočí na západ. Stalin sa však prerátal. Po vojne prišiel z Moskvy príkaz spojiť obe strany. Stalinovi sa nepozdávalo, že popularita komunistov rastie oveľa pomalšie ako popularita sociálnych demokratov. Úlohy sa ujal ten, kto vzorovo plnil nariadenia najvyšších orgánov, teda súdruha Stalina. Všetky materiály z obdobia totality vychvaľujú tento Pieckov čin. To, že „dôsledne bojoval za akčnú jednotu KSN a SDS“. To, že sa zaslúžil o „zlúčenie obidvoch robotníckych strán“. To, že i on sám rečnil o tom na šestnástich veľkých zhromaždeniach.

Dňa 22. apríla 1946 vnikla SED, Jednotná socialistická strana Nemecka. Sociálnych demokratov pohltili komunisti. Jedným z jej dvoch predsedov sa stal Wilhelm Pieck. A keď 7. októbra 1949 vznikla Nemecká demokratická republika, stal sa jej prvým prezidentom. Zároveň posledným. O štyri dni po jeho smrti túto formálnu funkciu zrušili. Profesor Alexander I. Patrušev, doktor historických vied, odborník na novodobé dejiny Nemecka, píše: „Od októbra 1945 komunisti naliehali na spojení so sociálnymi demokratmi. Nástojila na tom sovietska vojenská administratíva a mnohí funkcionári sociálnych demokratov, ktorí odolávali, bez stopy zmizli v jednom z desiatich osobitných táborov sovietskej zóny.“ Násilie pretrvávalo až do skonu systému.