Barón Nopcsa bol tragický génius, ktorého život azda vystrihli z akčného filmu. Pôsobil ako špión a pašerák zbraní, bol rukojemníkom banditov, únoscom lietadla, jedným z prvých európskych motorkárov a dokonca plánoval vojenskú inváziu, aby sa stal kráľom. Okrem toho horlivo skúmal dinosaury a kultúru najodľahlejších regiónov Balkánu. Chvíle čírej mysle ho vyniesli medzi najvýznamnejších paleontológov a albanológov sveta, ale temné obdobia šialenstva ho priviedli k vražde a ukončeniu vlastného života vo veku nedožitých 56 rokov.

Lebka od sestry

Franz Nopcsa von Felső-Szilvás (1877 - 1933) sa narodil v rakúsko-uhorskej Transylvánii, teda v Sedmohradsku, do aristokratickej rodiny maďarizovaných Rumunov. Prvú z vášní, ktorými sa neskôr preslávil, v ňom krátko po dosiahnutí plnoletosti podnietila 12-ročná mladšia sestra Ilona. Priniesla mu skamenenú lebku dinosaura, ktorú našli poddaní ich otca. Snaha prebádať tieto zvyšky neznámeho tvora staré 70 miliónov rokov nasmerovala kroky mladého Franza na Viedenskú univerzitu, kde študoval geológiu.

V bádaní bol vždy samotár. Aj dinosauriu lebku preskúmal a odborne opísal prakticky na vlastnú päsť, bez odborného vedenia. Podarilo sa mu to už v prvom ročníku štúdia. Rozpoznal, že lebka patrila novému druhu kačicozobého dinosaura. Pomenoval ho Limnosaurus (neskôr Telmatosaurus) transsylvanicus.

Objav prezentoval na prednáške, na ktorej sa zúčastnili najvýznamnejší paleontológovia jeho éry ako Louis Dollo alebo Othenio Abel. Obecenstvo ohúril prenikavým umom, čiastočne ho však zatienilo Nop­csovo prerastené sebavedomie a neskôr neslávne známa absencia akejkoľvek taktnosti. Súčasníci ho označovali za „kolosálny talent na drzosť“.

„Nie je to obdivuhodné, že ja, taký mladý muž, som napísal takú mimoriadnu prácu?“neskromne povedal po prednáške Dollovi. Pri inej príležitosti zavolal k sebe domov Othenia Abela - aby mu strčil do rúk pár ošúchaných rukavíc a nakázal odniesť ich jeho priateľovi, keďže on pre chorobu nemohol opustiť bydlisko.

ZROD VÁŠNE Kačicozobý telmatosaurus, ktorého lebku dostal Nopcsa do daru od mladšej sestry.
ZROD VÁŠNE Kačicozobý telmatosaurus, ktorého lebku dostal Nopcsa do daru od mladšej sestry.
Zdroj: PROFIMEDIA

 Milovaný Bajazid

V čase vedeckého rozletu - Dollo ho označil za „kométu na paleontologickom nebi“ - sa Nopcsa zoznámil s grófom Lousiom Draškovićom. O dva roky starší aristokrat sa stal sa jeho prvým známym milencom. Mladého paleontológa si nepodmanil len šarmom, ale aj príbehmi o dobrodružstvách v krajine Shqipëria v drsných horách, kde žilo obyvateľstvo stáročia nemenným, kmeňovým spôsobom života.

Dnes tejto krajine hovoríme Albánsko. Za čias Nopcsu tvorilo súčasť upadajúcej Osmanskej ríše, ale ašpirovalo na nezávislosť. Nopcsa sa rozhodol krajinu navštíviť. Privítala ho guľka, ktorá mu prevŕtala klobúk a len tesne minula lebku. Barón sa však nenechal odradiť. Peši prešiel celé Albánsko - dokonca aj hory na severe, kam dovtedy zavítalo pramálo cudzincov. Naučil sa jazyk aj spôsoby domácich, začal sa obliekať ako oni a dokonca sa zapájal do miestnych konfliktov. Čoskoro si získal rešpekt vodcov miestnych kmeňov a podporoval ich odpor proti Osmanom plamennými verejnými prejavmi a pašovaním zbraní.

V roku 1906 sa zamiloval do 18-ročného albánskeho dedinského pastiera menom Bajazid Elmaz Doda, ktorého najal za svojho tajomníka. V denníku sa priznal, že od čias grófa Draškovića to bol jediný človek, ktorý ho skutočne miloval. Ich vzťah trval takmer 30 rokov.

Kráľ Albánska

Nopcsovo pôsobenie v Albánsku nebolo len povrchným dobrodružstvom. Barón všetko, na čo narazil, dôsledne dokumentoval a čoskoro sa stal popredným expertom na albánsku históriu, jazyk a kultúru. Zároveň pôsobil ako špión rakúsko-uhorskej vlády, „donášajúc“ na jej osmanských susedov. Nopcsovo uchvátenie Albánskom však bolo pravé.

Keď európske mocnosti v roku 1913 otvorili otázku, kto sa stane panovníkom autonómneho Albánska, Nopcsa pri všetkej skromnosti navrhol seba. Krajiny sa chcel zmocniť inváziou. Požiadal rakúsko-uhorskú armádu o 500 vojakov a o delostreleckú podporu. Argumentoval, že po krátkom ťažení víťazoslávne napochoduje do hlavného mesta Tirana, vedúc svoju armádu na bielom koni, a ustanoví režim priateľský k rakúsko-uhorskej ríši.

Dokonca mal plán, ako zabezpečí financovanie krajiny. „Len čo by som sa stal európskym panovníkom, bez problémov by som zaistil financovanie tak, že by som si vzal bohatú americkú dedičku, ašpirujúcu na to, aby sa stala súčasťou kráľovskej rodiny,“ napísal vo svojom denníku. Barónova iniciatíva však nepadla na úrodnú pôdu, prednosť dostal nemecký princ Wilhelm Wied.

SO ŽIVOTNOU LÁSKOU Barón Nopcsa, vpravo, žil tridsať rokov s Albáncom Bajazidom Dodom.
SO ŽIVOTNOU LÁSKOU Barón Nopcsa, vpravo, žil tridsať rokov s Albáncom Bajazidom Dodom.
Zdroj: PROFIMEDIA

Bez peňazí a na vozíku

Ako špión pôsobil Nop­csa okrem Albánska v okolí rumunských hraníc. Bezprostredne pred začiatkom prvej svetovej vojny a prvý rok konfliktu sa tam túlal v otrhaných handrách a s dlhými špinavými vlasmi, pôsobiac ako rumunský pastier. Hoci mnohokrát veľa nechýbalo, nikdy ho nechytili.

Po skončení vojny sa ocitol na strane porazeného. Transylvánia pripadla Rumunsku a rumunská vláda mu skonfiškovala väčšinu majetku a všetky pozemky. Odcestoval preto do Budapešti. Lenže tam sa moci ujali komunisti a ustanovili krátko existujúcu Maďarskú republiku rád. Úrady mu bránili odcestovať, čo vyriešil prozaicky. Uniesol lietadlo. Vďaka tomuto zrejme prvému zdokumentovanému únosu lietadla sa dostal do Rakúska.

Následne niekoľko rokov loboval v rumunskej vláde o aspoň akú-takú kompenzáciu, čo sa mu čiastočne podarilo. No keď sa vrátil do rodného Săcelu, niekdajší poddaní ho nevítali s otvorenou náručou. Napadli ho, surovo zbili a nechali nehybne ležiaceho napospas osudu na zablatenej ceste.

Prežil, no zostal bez peňazí. V roku 1925 preto akceptoval ponuku maďarskej vlády, aby sa ujal funkcie riaditeľa Maďarského geologického ústavu. V novej funkcii sa snažil presadzovať rozsiahle reformy, ktorými si znepriatelil väčšinu nadriadených aj podriadených.

Frustrovaný barón sa v novembri 1928 vzdal funkcie a odsťahoval sa do Viedne. Zároveň ho trápili zdravotné problémy. Istý čas bol dokonca pripútaný na invalidný vozík. V roku 1928 ho na stretnutí Nemeckej paleontologickej spoločnosti, kde predniesol geniálnu prednášku, údajne „tlačili skrčeného na vozíku, paralyzovaného od hlavy k päte“.

Zlomený muž

Keď sa zdravie baróna Nop­csu o čosi zlepšilo, s albánskym milencom vysadli na vtedy mimoriadne vzácny motocykel v ústrety dobrodružstvu a skamenelinám. Európu križovali tri roky - v podstate dovtedy, kým im nedošli peniaze na benzín. Po návrate do Viedne si Nopcsa uvedomil výšku svojich dlhov, ktorá bola taká závratná, že sa odhodlal na bolestivý krok. Predal svoju zbierku fosílií.

Ani tento radikálny čin mu nepriniesol vykúpenie. Jeho finančná situácia aj duševné zdravie sa naďalej zhoršovali. Až do 25. apríla 1933. Vtedy sa v jeho vnútri čosi zlomilo. Najprv Bajazidovi ponúkol pohár čaju, do ktorého primiešal uspávací prášok, a keď jeho partner zaspal, strelil mu do hlavy pištoľou.

Následne napísal list na rozlúčku a zastrelil seba. V liste uviedol, že ho postihlo „úplné nervové zrútenie“ a že svojho partnera nechcel „zanechať chorého, utrápeného, bez groša, pretože by príliš trpel“. V liste si spomenul aj na maďarských vedeckých kolegov: striktne im zakázal oplakávať ho. Svoje telo dal spopolniť, a to štýlovo - v koženom motocyklovom oblečení.

ZAČIATOK 20. STOROČIA Barónovi učarovalo Albánsko a jeho obyvatelia.
ZAČIATOK 20. STOROČIA Barónovi učarovalo Albánsko a jeho obyvatelia.
Zdroj: PROFIMEDIA

Jeho myseľ predbehla dobu

V čase, keď sa priekopníci paleontológie zaujímali len o zhromažďovanie a pomenovávanie fosílií, barón Franz Nop­csa ako jeden z prvých na základe štúdia skamenelín uvažoval o fungovaní tela a správaní dávno vymretých tvorov. Ako pravý kozmopolita svoje štúdie striedavo publikoval v maďarčine, nemčine, vo francúzštine a v angličtine.

Predložil mnohé veľmi odvážne hypotézy. Napríklad tvrdil, že kačicozobé dinosaury s extravagantnými kostenými hrebeňmi na hlave predstavovali samce a formy bez hrebeňov samice, čo sa napokon nepotvrdilo. Iné jeho tézy dopadli lepšie.

Ako prvý uviedol, že dinosaury sa starali o svoje mláďatá, že prinajmenšom niektoré mali stabilnú teplotu tela (na rozdiel od „chladnokrvných“ plazov) a vykazovali zložité spoločenské správanie. Argumentoval tiež, že práve z dinosaurov napokon vznikli vtáky. Tieto hypotézy napokon boli akceptované, ale až o viac ako pol storočia neskôr, v 80. rokoch 20. storočia.

Geniálnemu barónovi neušlo, že dinosaury, ktorých pozostatky nachádzal v Transylvánii, sa výrazne líšili od ich severoamerických náprotivkov. Ani nie tak vzhľadom ako rozmermi. Kačicozobý telmatosaurus aj dlhokrký magyarosaurus dorastali do veľkosti koňa. Ich severoamerickí príbuzní však vážili toľko, čo slon alebo celá črieda slonov. Nopcsa si najprv myslel, že objavené kosti patria mláďatám, ale keď ich narezal a preskúmal pod mikroskopom - ako prvý vedec, ktorému napadlo skúmať vnútro dinosaurích kostí, zistil, že ich štruktúra je typická pre kosti dospelých jedincov.

Bol zároveň výborný geológ a všimol si, že kosti transylvánskych dinosaurov pochádzajú z územia niekdajšieho ostrova s rozlohou asi len 80 000 štvorcových kilometrov. Nopcsa dedukoval, že práve ostrovné prostredie viedlo k ich zakrpateniu, čo je dnes všeobecne prijímaná hypotéza.