Skutočné zločiny sú založené na faktoch. Ich detaily môžu byť znepokojujúce a šokujúce, ale opierajú sa o dôkazy tak fyzické, ako získané pozorovaním. V policajnej praxi sa však vyskytli prípady, keď vyšetrovateľom pomohli aj paranormálne javy. Alebo to aspoň tak na prvý pohľad vyzeralo.
Greenbriersky duch
Jeden z prvých zdokumentovaných prípadov, keď „duch“ pomohol odhaliť vraždu, sa stal v oblasti Greenbrier v americkom štáte Západná Virgínia. Obeť Elvu Zonu Heasterovú našli v januári 1897 mŕtvu v jej dome. Za prvotnú príčinu smrti určil lekár komplikácie v tehotenstve. Pochovali ju deň po smrti na miestnom cintoríne. V prípade však nastal obrat, o ktorý sa zaslúžila matka zosnulej. Tá tvrdila, že duch dcéry sa jej prisnil štyrikrát za sebou a zakaždým hovoril to isté - že Zonu zavraždil manžel Edward, ktorý jej zlomil väzy.
Vystrašená matka so svedectvom navštívila miestneho žalobcu a strávila v jeho úrade niekoľko hodín. Snažila sa ho presvedčiť, aby prípad znovu otvorili. Či miestny žalobca uveril príbehu o duchovi, nie je známe. Mal však dosť pochybností na to, aby poveril svojich ľudí prešetrením prípadu. A klbko sa začalo rozmotávať. Lekár, ktorý telo predtým obhliadal, priznal, že neurobil dôkladnú obhliadku. Medzičasom sa aj verejná mienka čoraz viac prikláňala k možnosti, že išlo o vraždu, takže úrady prikročili k exhumácii tela obete.
Pitva tentoraz trvala tri hodiny a skutočne sa zistilo, že obeť má zlomené väzy - tak, ako na základe snov tvrdila matka zosnulej. Okrem toho autopsia objavila rozmliaždenú priedušnicu, čo znamenalo, že Zonu vrah dusil. Manžela Edwarda zatkli a obvinili z vraždy.
Edwarda Shuea dočasne umiestnili vo väznici v Lewisburgu. Kým čakal na začiatok procesu, začali sa vynárať pozoruhodné informácie o jeho minulosti. Už predtým bol ženatý dvakrát. Prvé manželstvo sa skončilo rozvodom, keď ho žena obvinila z domáceho násila. Druhá zomrela za záhadných okolnosti menej než rok po svadbe. Napriek tomu z väzenia reportérom odkázal, že si je istý, že ho prepustia na slobodu pre nedostatok dôkazov voči nemu.
Súdny proces sa začal 22. júna 1897 a matka zavraždenej Mary Jane Heasterová bola kľúčovým svedkom. Prokurátor obmedzil svoj výsluch na známe fakty o prípade, pričom víziám matky sa úplne vyhol, keďže nechcel, aby jej svedectvo bolo nedôveryhodné.
Nakoniec Shuea uznali za vinného z vraždy a odsúdili ho na doživotie. Dlho však za mrežami nepobudol, zomrel v marci 1900 na neznámu epidémiu.
Prípad zavraždenej Filipínčanky
Ďalší z prípadov, keď duch obete údajne pomohol identifikovať vraha, bola vražda Teresity Basaovej. Tichá žena pôvodom z Filipín žila v Chicagu, kde pracovala ako terapeutka v nemocnici Edgewater. Okolie ju poznalo ako spoľahlivú pracovníčku, ktorá sa v strednom veku rozhodla vrátiť do školy, aby získala titul z hudobných vied. Vo svojom byte ponúkala hodiny klavíra, vyzeralo to, že nemá žiadnych nepriateľov. Napriek tomu sa stala obeťou násilného zločinu.
Večer 21. februára 1977 susedia Filipínčanky kontaktovali správcu obytného domu s tým, že cítili dym, nevedeli však určiť, odkiaľ prichádza. Privolaní požiarnici lokalizovali oheň v Teresitinom byte.
Teresitu objavili nahú s nožom zabodnutým v hrudi. Jej šaty vrah pohodil na telo a zapálil. Zjavne sa týmto spôsobom snažil zničiť všetky dôkazy.
Detektívi sprvu pracovali s hypotézou, že išlo o sexuálny útok. Pitva však ich teóriu vyvrátila. Bez existencie zjavného motívu a bez požiarom zničených fyzických dôkazov uviazlo vyšetrovanie na mŕtvom bode. Policajti objavili jedinú dôležitejšiu stopu - Teresita si do diáru zapísala poznámku - Zaobstarať lístky do divadla pre A. S. Vyšetrovatelia však nevedeli, komu patria iniciály. Vyzeralo to, že prípad odložia.
Vtedy sa začali diať zvláštne veci. Takmer pol roka po vražde prišla na scénu ďalšia Filipínčanka Remy Chuavová, Teresitina kolegyňa z nemocnice Edgewater. Detektívom, povedala že sa jej viackrát snívalo o zavraždenej žene. Svedectvo doplnil jej manžel, podľa ktorého Remy rozprávala zo spánku hlasom Teresity Basaovej - vraj ju zavraždil muž menom Allan Showery. Nebol veľký problém vypátrať ho, pracoval ako sanitár v nemocnici Edgewater.
Svedectvo Remy a jej manžela brali detektívi, prirodzene, s pochybnosťami. Znelo neuveriteľne. Napriek tomu si na muža posvietili, koniec koncov, jeho iniciály boli A. S., teda zhodovali sa s poznámkou z diára.
Zaujímavé boli aj ďalšie obvinenia. Showery žil neďaleko od Teresity a podľa spoločných kolegov mal v osudný deň v pláne ísť do jej bytu opraviť televízor. Sanitár počas výpovede potvrdil, že sa vybral do Teresitinho bytu. Keď tam dorazil, vraj si uvedomil, že nemá nástroje na opravu televízora, tak sa vrátil domov.
Detektívom neznela jeho verzia presvedčivo, preto sa skontaktovali so Showeryho priateľkou. Čakalo ich ďalšie prekvapenie - dievča sa pochválilo šperkmi, ktoré nedávno dostalo od priateľa. Ukázalo sa, že patria zavraždenej.
Krátko nato sa Showery k činu priznal. Povedal, že po tom, čo odišiel z jej bytu prvýkrát, vrátil sa tam opäť, aby ju olúpil. Nebolo to šťastné rozhodnutie. Teresita mala v byte iba malú hotovosť, tak sa lupič ulakomil na šperky, čo v konečnom dôsledku viedlo k jeho zatknutiu. Showeryho nakoniec uznal súd za vinného a odsúdil ho vo februári 1979 na 14 rokov väzenia.
Pomoc od jasnovidky
V roku 2010 austrálska jasnovidka Cheryl Carroll-Lagerweyová prišla na políciu. Mala vraj víziu a vie, kde leží Kiesha Abrahamsová, nezvestné šesťročné dievča. Polícia sa rozhodla miesto preskúmať. A skutočne objavila telo, no nie Abrahamsovej, ale rozkladajúce sa torzo neznámej ženy.
Objav nakoniec identifikovali ako pozostatky Kristi McDougallovej. Obhliadka tela zistila, že ju vrah udusil a rozštvrtil. Miesto nálezu nebola úplná náhoda, išlo o odľahlú aborigénsku rezerváciu, kde polícia už po šesťročnej Abrahamsovej v minulosti pátrala. Aj jej pozostatky sa nakoniec našli, ale na inom mieste. Z vraždy obvinili matku dievčaťa, ktorú v roku 2013 odsúdili na 16 rokov väzenia.
FOTO V GALÉRII
Polícia nakoniec vypátrala aj hlavného podozrivého v prípade Kristi McDougallovej. Bol ním jej priateľ. Toho však pre nedostatok dôkazov súd neskôr oslobodil.
Text: Peter Sobčák
