Tip na článok
Karty: Arnošt Rosin je druhý sprava.

Útek z pekla: Aký bol v skutočnosti muž, ktorému sa podarilo ujsť z Osvienčimu?

Slovenského spisovateľa pomáhal vychovať muž, ktorému sa podarilo utiecť z Osvienčimu. „Bol to sveták, bohém, voľnomyšlienkar,“ spomína si na uja Arnošta.

Galéria k článku (5 fotografií )
Pohľadnica z Osvienčimu: S ironickou poznámkou „Už som tu zase.“
Arnošt Rosin: Mal dobrodružnú povahu a o prežitých hrôzach nehovoril.
Na motorkách: Po vojne sa Rosin s Czeslawom Mordowiczom vybrali na návštevu Osvienčimu.

Dnes je známe, že v roku 1944 sa z Osvienčimu podarilo utiecť dvojici väzňov, slovenským Židom Alfrédovi Wetzlerovi a Rudolfovi Vrbovi, ktorí po príchode domov spísali svedectvo o hromadnom vraždení v továrni na smrť. Ibaže na správe, ktorú vyslali do sveta a ktorá mala zburcovať Spojencov, sa podieľali aj ďalší dvaja verejne neznámi utečenci. Jedným z nich bol Arnošt Rosin, rodák zo Sniny, ktorý pred vojnou žil v Bratislave a vrátil sa tam aj po úteku z koncentračného tábora.

Starí Prešporáci si ho pamätali ako bonvivána, ktorý mal rád partiu kamarátov, výlety na motorkách a hazardnú hru v karty v bratislavských kaviarňach. Spisovateľ Juraj Šebo si až po dlhých rokoch uvedomil, že ako dieťa Arnošta dobre poznal aj on. Zo svojich spomienok práve zostavil knihu s názvom Útek z pekla. Aký bol v skutočnosti muž, ktorému sa pošťastilo ujsť z Osvienčimu?

Ujo z mladosti

„Arnošt Rosin bol dobrodružnej povahy. Bol vtedy slobodný a býval u nás často. S otcom sa dobre poznali, chodieval k nám na obedy. Bolo to po vojne. Kupoval mi hračky, mame vždy doniesol kvety. Chodili sme tiež na výlety. Dokonca si spomínam, že sme spolu strávili jedny Vianoce. Mám z toho fotku. Bývali sme vtedy v Manderláku, Rosin mal motorku Jawa a povozil ma po meste.“ Takto si spisovateľ Juraj Šebo spomína na svoje detstvo. Autor úspešnej série kníh o budovateľských aj normalizačných rokoch, o Bratislave a o jej kultúre sa narodil v roku 1943 a prežil podobnú mladosť ako jeho vrstovníci. Až na jeden rozdiel. Hovorí: „A potom som čítal článok o útekoch z Osvienčimu, v ktorom uviedli mená ostatných utečencov. Svitlo mi, že toho Arnošta Rosina predsa poznám zo svojej mladosti.“

V pracovni u Juraja Šeba v Devínskej Novej Vsi sa pozeráme na čiernobiele rodinné fotografie. Nachádza sa na nich svedok priemyselnej likvidácie ľudí. Svedok, ktorému sa ako málokomu podarilo ujsť z pekla a jeho informácie pomohli v zostavení správy o dosiaľ najväčšom hromadnom vraždení v dejinách ľudstva. Arnošt Rosin bol doteraz len historická postava s menom a portrétom, ale bez krvi. Odrazu pred nami vyrastá plnokrvná postava s fúzikmi pod nosom a fičúrskym úsmevom.

Zo Sniny do Bratislavy

Kto vlastne bol? Narodil sa v Snine ako najmladšie zo šiestich detí v asimilovanej židovskej rodine. Otec mal obchod s rozličným drobným tovarom, v ich dome chvíľu fungovala aj jedna trieda štátnej meštianskej školy. Juraj Šebo vo svojej knihe uvádza: „Arnošt mal najradšej hodiny kresťanského náboženstva, na ktoré nemusel chodiť, a s ostatnými židovskými chlapcami hrali obľúbený gombíkový futbal.“

Neskôr študoval v Humennom a v Košiciach, potom ho osud zavial do našej metropoly. Tam sa zamestnal v podniku Tatra, kde predával náhradné diely na autá. Situácia v Európe sa od nástupu Hitlera k moci stále zhoršovala a Arnošt plánoval spolu s inými mladými Židmi odchod do Palestíny. Ibaže udalosti sa valili prirýchlo. Po rozbití Československa vznikol vazalský slovenský štát, prišli rasové zákony, perzekúcie. „Môj otec spoznal Rosina už pred vojnou, keď prišiel do Bratislavy. Zoznámili sa pri kartách, lebo obaja boli vášniví kartári. Po vojne hrávali v Grande, občas ma mama poslala po nich, nech už prídu na obed,“ spomína Šebo. „Otec bol v partii, ktorá počas vojny pomáhala Židom, schovávali ich rôzne po chatách a podobne, moja mama za to dostala aj vyznamenanie. Ale ja ako dieťa som nemal ani potuchy, že Rosin je Žid a čo musel prežiť. Ani by ste to na ňom nevideli. Nehovoril o tom.“

Juraj Šebo: Spisovateľ si po rokoch uvedomil, že osobne poznal Arnošta Rosina a napísal o ňom knihu.
Juraj Šebo: Spisovateľ si po rokoch uvedomil, že osobne poznal Arnošta Rosina a napísal o ňom knihu.
Július Dubravay

Väzeň číslo 29858

Rosin sa pretĺkal podobne ako ostatní perzekvovaní slovenskí Židia až do spustenia deportácií. Na Veľkú noc 1942 ho „čapli“ pri návšteve v rodnej Snine. Nevedel pochopiť, že ho brali do dobytčieho vozňa rodáci vystrojení v uniformách Hlinkovej gardy. Cez Žilinu sa dostal do Osvienčimu. Sám Rosin opisoval po rokoch: „Tetovanie bolo veľmi primitívne. Muži, ktorí to robili, mali kus dreva, do ktorého nastrkali ihly. Ruku ste položili na stôl, tetovač vám na ňu pritlačil ten svoj vercajg a zostalo číslo. Cítil som, že ma vlastne nepichá do paže, ale do srdca.“

Tak ako tisíce ostatných prišiel o meno, identitu, stal sa len číslom 29858. Prešiel selekciou, ktorá pre mnohých značila rovno cestu do plynu. Kopal jamy pre mŕtvoly, neskôr sa vďaka znalosti nemčiny stal pisárom. Každý deň bol vlastne boj o prežitie. A potom, v apríli 1944, sa z Osvienčimu podarilo ujsť Alfrédovi Wetzlerovi a Rudolfovi Vrbovi. Akcia výnimočná nielen preto, že bola úspešná, že prekonali celú sieť nástrah a ušli nacistom s ich psami, ale aj preto, lebo nešlo o individuálnu snahu zachrániť si krk - na útek ich vypravilo podzemné hnutie v lágri. Zámerom bolo podať do sveta správu o tom, čo sa tam deje. Nacisti zúrili, hľadali utečencov aj ich pomocníkov. Vedelo sa, že Rosin bol kamarát Alfréda Wetz­lera. Stal sa podozrivým a esesáci mu pri brutálnych výsluchoch vybili zuby.

Utiecť a informovať

Keď potom Arnošta kontaktoval iný väzeň, poľský Žid Czeslaw Mordowicz, ktorý sa rozhodol, že tiež ujde, nezaváhal a prikývol na šialenú misiu. O mesiac ušli spoločne. Použili podobnú lesť ako predtým Wetzler s Vrbom - schovali sa vo vyhrabanom bunkri a skrýšu opustili až na tretí deň, keď pominuli najprísnejšie opatrenia. „Pred nimi bola ešte dlhá cesta,“ píše v knihe Juraj Šebo. „Rozhodne nebola v štýle katalógu cestovnej kancelárie. Presúvali sa len v noci, vyhýbali sa cestám a putovali lesmi.“

Povahy oboch väzňov - vážna Mordowiczova s frivolnou Rosinovou - sa dobre dopĺňali. Na slovenské územie dorazili 6. júna, presne v deň, keď sa Spojenci vylodili v Normandii. Do správy, ktorú na Slovensku už nadiktovali Wetz­ler s Vrbom, pridali informácie o transportoch gréckych a poľských Židov aj aktuálne informácie o masovom vraždení maďarských Židov, ktoré sa rozbehlo v čase ich úteku. Písali ich na tajnom stretnutí v Liptovskom Mikuláši. Dnes je celá spoločná správa známa ako Osvienčimský protokol, skloňujú sa však pri nej len mená Wetzler a Vrba. Podľa Šeba Rosin s Mordowiczom vypadli z tohto hrdinstva neprávom.

Správa zložitými cestami putovala k Spojencom. Žiaľ, svoj účel - aby bombardovali železničné trate vedúce do Osvienčimu - nesplnila. Jednak sa svedectvu utečencov Spojenci zdráhali uveriť a takisto treba priznať, že väčšou prioritou než záchrana osvienčimských väzňov bol postup armád. S porážkou fašizmu sa však v plnej hrôze ukázali zverstvá v lágroch - správa v ničom nepreháňala.

Bohém a voľnomyšlienkar

Rosin s Mordowiczom zostali aj po vojne priatelia. Počas holokaustu prišli obaja takmer o všetkých blízkych - napríklad v Snine, odkiaľ pochádzal Arnošt, zmietla genocída bezmála všetkých tamojších Židov. Juraj Šebo hovorí: „Po rokoch sa rozhodli spoločne navštíviť koncentračný tábor, z ktorého ušli. Šli na motorkách a z ich cesty mám fotografie. Priamo z Osvienčimu nám Rosin poslal domov korešpondenčný lístok. Vedel sa cez to preniesť ironicky, pripísal - Už som tu zase.“

Spisovateľ pridáva ešte jednu vtipnú spomienku: „Rosin je môj birmovný otec. Keď nám pri príprave na birmovku vraveli, že si máme vybrať nejakého blízkeho človeka, ktorého si vážime, vybral som si jeho - lebo som chcel vtedy od neho bicykel. Veď birmovní otcovia dávajú birmovancom darčeky. Ako dieťa som to, samozrejme, vnímal po svojom. On sa tiež čudoval, ale prikývol na to a ni­kto sa ho ani nepýtal na podrobnosti. Takže mám veľkú raritu a asi som jediný v Európe, kto má za birmovného otca Žida,“ usmieva sa a ukazuje na tikajúci predmet, ktorý leží na stole. „Dostal som vtedy od neho ruské hodinky značky Pobjeda, doteraz idú.“

Rosin sa po vojne úradne vzdal židovstva a zostal bez vyznania. Táto reakcia nebola u Židov po prežitých hrôzach výnimočná, Rosin však nikdy nepatril k ortodoxným veriacim. „Bol to sveták, bohém, voľnomyšlienkar.“ Komunizmus mu nikdy nezapasoval, v roku 1966 emigroval z Československa. Chcel ísť do Ameriky, ale zostal v Nemecku. Pred smrťou v roku 1999 poskytol rozhovor nemeckej historičke, kde opísal celý svoj život. „Pre mňa bolo zistenie, že som ho poznal, naozaj prínosom,“ zamýšľa sa spisovateľ. „Odrazu som si spomínal, čo som s ním zažil ako dieťa, a zároveň som si začal všímať situáciu naokolo, tričká kotlebovcov, a napadlo mi - Kam sa to rútime?“

V závere svojej knihy Juraj Šebo dodáva: „Na Rosina si spomeniem, keď som niekedy nerozhodný, bezradný, veď bol jedným z mojich detských hrdinov. Mal v sebe nákazlivý elán a optimizmus. Pre mňa predstavuje model človeka v hraničných situáciách - jedinca, ktorý odmietol úlohu pasívnej obete, nerezignoval, aj keď situácia vyzerala bezvýchodiskovo. Ak by som to chcel zhrnúť do jednej vety, bol by to latinský citát Tu ne cede malis - Neustúpiš zlu.“

VIDEO Plus 7 Dní