Mal som šťastie, že som bol práve v chlapčenskom veku, keď v Československu v druhej polovici šesťdesiatych rokov znovu začali vychádzať jeho knižky. Po nástupe socializmu v roku 1948 ich totiž vyradili z kníhkupectiev i knižníc a po normalizácii, ktorá prišla po invázii sovietskych vojsk do Československa v auguste 1968, ich zakázali opäť. Hoci Foglarove knihy vychovávali mládež k čestnosti a slušnosti, mali veľkú chybu - chlapčenskí hrdinovia sa nezdružovali v pionierskej organizácii.

Spätý s papierom

Narodil sa 6. júna 1907 v Prahe. Papier ho sprevádzal celý život. Jeho mama mala obchod s papiernickými potrebami. Po tom, čo vyštudoval dvojročnú obchodnú školu bez maturity, zamestnal sa ako úradník vo veľkoobchode s papierom. Vydržal tam trinásť rokov. Neskôr pracoval vo vydavateľstve, v Melantrichu nastúpil na propagačné oddelenie a popritom spolupracoval s časopisom Mladý hlásateľ. Foglar sa v tvorbe časopisov pre mládež našiel. Jeho meno bolo neodmysliteľne spojené práve s Mladým hlásateľom, ktorého kmeňovým redaktorom sa stal v roku 1938. Toto obdobie bolo preňho nepochybne najšťastnejšie aj najplodnejšie. Zakladal čitateľské kluby, začal uverejňovať kreslené príbehy na pokračovanie, vznikol seriál o Rýchlych šípoch. Foglar objavil silu komiksov a výdatne to využíval. Bol aktuálny a dej zasadil do reálneho pro­stredia, čím v chlapčenskom čitateľovi vyvolal dojem, že to môže zažiť aj on. Ani nečudo, že náklad výrazne narástol.


Po vypuknutí 2. svetovej vojny časopis v roku 1941 nútene zanikol. Mal vtedy náklad 210-tisíc výtlačkov. Foglar však zostal pracovať v Melantrichu ako lektor v knižnej redakcii. Po vojne zakotvil ako šéfredaktor v časopise Junák. Po necelom roku prešiel do redakcie Vpred. Opäť nie nadlho. Hoci náklad sa po jeho príchode zvýšil na 200-tisíc výtlačkov, komunistickej strane časopis prekážal. Po uchopení moci vo februári 1948 Foglar v redakcii nesmel pôsobiť. Po jeho odchode došlo k zlúčeniu oboch časopisov a zmene názvu na Junáci, vpred! V júni 1948 nový titul zanikol. Napriek tomu, že Jaroslav Foglar bol ako redaktor chlapčenských časopisov mimoriadne úspešný, už nikdy redaktorské miesto nezískal.

Práca v oddiele

Jaroslava v roku 1924 starší brat Zdeněk dotiahol do skautského oddielu Jestřábi, podľa ktorého neskôr získal prezývku Jestřáb. Odtiaľ prešiel do oddielu Ohnivci. Po jeho zlúčení so slávnou pražskou Dvojkou, ktorá vtedy stagnovala, sa stal zástupcom vodcu a v roku 1927 vodcom Dvojky. Bol ním nepretržite šesťdesiat rokov, aj v období nacistickej či komunistickej totality, hoci oficiálne nie v rámci skautského hnutia. Zároveň bol oddielový kronikár. Práve to mu umožnilo napísať toľko kníh, mal totiž z čoho čerpať. Viedol množstvo letných táborov, ktoré dostali rôzne názvy - Tábor v Slnečnej zátoke, Tábor na Bobrej rieke, Tábor smoly, Tábor strachu… Ani skautský oddiel nesmel cez vojnu vykonávať svoju činnosť, no pod hlavičkou Klubu českých turistov pokračoval a každoročne organizoval prázdninový tábor. O tom, aký význam mali pre Foglara jeho kroniky, svedčí skutočnosť, že po zapečatení ich klubovne nacistami sa spolu s niektorými členmi oddielu do nej vlámali a preniesli všetky kroniky na iné miesto. V čase okupácie to bol mimoriadne nebezpečný a odvážny čin.

Komiksový seriál: Rýchle šípy lámali rekordy čítanosti.
Komiksový seriál: Rýchle šípy lámali rekordy čítanosti.
Zdroj: profimedia.sk

Úspech jeho kníh tkvel aj v romanticko-dobrodružnom prostredí, v ktorom sa dej odohrával. Buď to bola príroda, alebo tajomné zákutia starej Prahy. V nich sa odohrávali aj jeho hry, ktoré vymýšľal a po odskúšaní v praxi zakomponoval do kníh. Jeho knihy či články v časopisoch sa stali návodom pre ostatných vedúcich skautských oddielov. Foglar vedel vystihnúť, čo mladého čitateľa zaujíma, rozumel chlapčenskej duši.Ako redaktor radil iným, ako viesť oddielovú kroniku. Nabádal ich, aby podrobne zaznamenávali dianie v klube, aby do kroniky vlepovali všetko zaujímavé - fotografie, kresby, listy, rôzne návody i články z novín, ktoré sú pre nich niečím výnimočné. Zachránia tým vraj mnoho správ a návodov pred zničením a po rokoch im hocijaká drobnosť pripomenie pekné chvíle strávené v oddiele.Foglar do práce s mládežou investoval aj vlastné peniaze. Napríklad kúpil vyradenú nákladnú loď, ktorá poskytla priestory pre klubovne viacerých pražských skautských oddielov. Pomenoval ju Skaut. Prinieslo mu to však toľko starostí a problémov, že nakoniec bol rád, keď sa lode zbavil.

Sila jeho kníh

O tom, že raz napíše knihu, sníval od chlapčenských rokov. Pravda, knihy by nebol napísal, keby toho toľko nezažil so svojimi zverencami, ktorým sa venoval v skautskom hnutí. „Mojou túžbou a snom bolo napísať knihu, ktorú by čítali všetci chlapci i dievčatá a podľa ktorej by niečo pekné podnikli a prežívali. Zároveň by skúšali svoje vlastnosti a schopnosti. Sám som totiž po podobnej knihe túžil, ale nikde, v žiadnej knižnici som ju nenašiel,“ vyznal sa vo svojej autobiografii. Legendárnym sa stal jeho titul Chlapci od Bobrej rieky. Ako mnoho slávnych spisovateľov ani on spočiatku u vydavateľov neuspel. V roku 1933 poslal rukopis Chlapcov od Bobrej rieky do súťaže o najlepšiu knihu pre mládež, ale ocenenie sa mu neušlo. Nakladateľstvo Melantrich, ktoré súťaž organizovalo, mu však ponúklo, že ju bude uverejňovať na pokračovanie v detskej prílohe svojich novín. Napriek obrovskému záujmu čitateľov vydať príbeh knižne naďalej odmietali. Knihu napokon vydalo iné nakladateľstvo. Tisícky chlapcov z celej republiky podľa vzoru knižných hrdinov lovili bobríka odvahy, mlčania, samoty, sily… Foglar novému nakladateľovi zostal verný aj pri ďalších spisovateľských počinoch. V plzenskom Nakladateľstve Jana Kobesa mu v rokoch 1936 až 1944 vyšlo deväť kníh. Prvou vydanou však bol Prístav volá ešte v roku 1934 v Melantrichu.

Foglar najradšej písal vonku, v pražských zákutiach či na brehu rieky Sázava, počas táborov, jednoducho tam, kde sa mohol nadýchnuť atmosféry prostredia, v ktorom sa jeho príbehy odohrávali. Koncom šesťdesiatych rokov vďaka Nakladateľstvu Olympia začali jeho knihy znovu vychádzať a po rokoch odmlky napísal ďalšie. Aj druhý diel Chlapcov od Bobrej rieky pod názvom Strach nad Bobrou riekou. Potom prišiel druhý zákaz a ďalšie uvoľnenie až po roku 1989. A bolo to znovu Nakladateľstvo Olympia, ktoré sa podujalo na záslužný čin - vydať Zobrané spisy Jaroslava Foglara. Ako prvý titul vydali, ako ináč, Chlapcov od Bobrej rieky. Celkovo vyšlo 25 titulov, záverečné dva - Z Bobrej hrádze a Hry Jaroslava Foglara - už zostavil Miloš Zapletal. Satisfakcia aj očierňovanie: Keď Foglar zostal v päťdesiatych rokoch bez práce, mal, našťastie, nasporené. Začala sa však oňho zaujímať Štátna bezpečnosť. Vraj z čoho žije, prečo zaháľa, veď je ešte mladý. Dokonca mu dohodili zamestnanie v Mestskej stanici mladých turistov v Prahe.

Chceli však, aby im donášal. Vydržal tam rok. Stal sa vychovávateľom v domove stredoškolskej mládeže, kde pobudol desať rokov. Štátna bezpečnosť mu ani tam nedala pokoj. Nakoniec sa vzbúril. Ako sám uviedol vo svojej autobiografii, dokonca vyhľadal pomoc psychiatra. Ten mu napísal posudok, že trpí úzkosťou a hrozí, že nebude môcť pracovať. Nepomohlo. Pred odchodom na tábor vo Vysokých Tatrách si ho predvolali znovu. A tak po návrate pripravil dvadsaťstranový spis, v ktorom opísal neškodnú oddielovú činnosť, a odniesol ho na vrátnicu ŠtB. „Odvtedy som mal pokoj!“ píše v knihe Život v pokluse. Napriek tomu, že po Nežnej revolúcii sa dočkal satisfakcie v podobe vydania svojich kníh, po objavení jeho mena v zoznamoch spolupracovníkov ŠtB v kategórii agent sa doň­ho viacerí pustili. Dlhé roky prenasledovaný a zakázaný spisovateľ sa musel znovu brániť útokom a obvineniam - tentoraz zo spolupráce so Štátnou bezpečnosťou. Foglar sa ako jeden z mála k podpisu spolupráce priznal. Ako však uviedol jeho priateľ Miloš Zapletal, agent Šípek, čo bola Foglarova prezývka zrejme podľa Rýchlych šípov, aj na človeka, s ktorým sa nerozišiel v dobrom, napísal pre ŠtB kladný posudok. Čo potom mohol písať na svojich priateľov? Ani nečudo, že ŠtB napokon na jeho služby rezignovala.

Zostal sám

Jaroslav Foglar si ni­kdy nezaložil vlastnú rodinu. Možno k tomu prispelo silné puto, ktoré cítil k matke. Už ako štvorročný stratil otca, ktorý zomrel po srdcovom záchvate. Keď sa jeho starší brat Zdeněk oženil a odsťahoval, staral sa o mamu až do jej smrti. Dožila sa úctyhodných 102 rokov. To, že sa neoženil a že vo svojich knihách sa zameriaval hlavne na chlapčenských hrdinov, viedlo k dohadom o jeho sexuálnej orientácii. Spisovateľ však vo svojej autobiografii píše o jednom vážnejšom vzťahu k žene, ktorý sa nakoniec sobášom neskončil. „Keby som mal rodinu, zrejme by som nebol napísal všetky tie knihy,“ vysvetľoval, prečo zostal sám. Na motívy jeho kníh vznikol v roku 1969 úspešný televízny seriál Záhada hlavolamu, ktorý nakrútil režisér Hynek Bočan a predstavili sa v ňom viacerí známi českí herci. V roku 1993 pribudol rovnomenný film z dielne Petra Kotka. Paradoxne, muža, ktorý celý svoj život zasvätil výchove mládeže, v roku 1992 prepadli v jeho byte dvaja učni. Chceli ho okradnúť, no osemdesiatpäťročný Foglar dokázal zavolať pomoc. V roku 1994 prekonal očnú chorobu. Nemohol čítať ani písať, a tak rozpísaný knižný príbeh diktoval priateľovi. Našťastie sa mu zrak zlepšil a mohol sa vrátiť k písaniu. Posledné roky jeho života poznačila dlhodobá hospitalizácia. Zomrel v nemocnici pred dvadsiatimi rokmi - 23. januára 1999. Mal 91 rokov.