Dušan Valent

Ak by ste boli za viktoriánskych čias ženou, v lekárskej ordinácii by ste často dopadli približne takto: „Trápia vás úzkosti? Hystéria!“ „Sužuje vás nespavosť alebo bolesti hlavy? Hystéria!“ „Postihli vás halucinácie alebo neplodnosť?“ Hádajte, aké ochorenie máte! Správne. Je to hystéria.

Dnes už pojem hystéria z&nbsp;modernej medicíny prakticky vymizol. V&nbsp;19. a&nbsp;na&nbsp;úsvite 20. storočia však išlo o&nbsp;suverénne najbežnejšiu diagnózu, ktorú doktori stanovili ženám prakticky akéhokoľvek veku. Ako svoje pacientky liečili? Široko rozšírený mýtus tvrdí, že v&nbsp;staroveku, stredoveku a&nbsp;obzvlášť v&nbsp;Anglicku viktoriánskej éry ručnou masážou klitorisu. Výsledkom každej terapie malo byť... vyvrcholenie. V&nbsp;dobovej terminológii „hysterický záchvat“, v&nbsp;dnešnej orgazmus. Pacientok na&nbsp;túto špeciálnu terapiu údajne prichádzalo tak veľa, že zdravotníci narážali na&nbsp;hranice fyzických schopností. Urgentne potrebovali uľaviť ustatým, stŕpnutým a&nbsp;boľavým rukám. A&nbsp;to podľa legendy viedlo k&nbsp;vynálezu mechanického, neskôr parou a&nbsp;elektrinou poháňaného zariadenia určeného na&nbsp;masáž ženských genitálií.

Vznik vibrátora spojila s&nbsp;liečbou hystérie americká historička špecializovaná na&nbsp;dávne technológie Rachel Mainesová v&nbsp;knihe The Technology of Orgasm (Technológia orgazmu). V&nbsp;roku 1998 ju publikovalo akademické vydavateľstvo Johns Hopkins University. Autorka tvrdila, že terapia masážou klitorisu sa v&nbsp;Európe praktizovala od&nbsp;antických čias a&nbsp;tento postup odporúčal už slávny starogrécky lekár Galénos či dokonca samotný Hippokrates.

Mainesovej závery sa ujali v&nbsp;odbornej literatúre a&nbsp;začali sa vyučovať na&nbsp;univerzitách. Prezentovalo ich tiež množstvo populárnych kníh a&nbsp;nespočítateľne veľa článkov v&nbsp;magazínoch. Dokonca sa stali námetom hier na&nbsp;Broadwayi a&nbsp;celovečerného filmu Hystéria (2011) s&nbsp;Maggie Gyllenhaalovou, Hughom Dancym a&nbsp;Rupertom Everettom.

„Aj mne sa tento príbeh na&nbsp;prvé počutie pozdával,“ hovorí Hallie Liebermanová, historička špecializovaná na&nbsp;<a href="https://www.isexshop.sk/" target="_blank" rel="noopener">erotické pomôcky</a>. „Je sexi, pikantný, v&nbsp;podstate akýsi typ porna s&nbsp;pacientom a&nbsp;doktorom v&nbsp;hlavnej úlohe. Halí sa však do&nbsp;podoby zdanlivo seriózneho a&nbsp;odborného rozprávania, ktorým môžete ohúriť poslucháčov na&nbsp;večierkoch.“ Vedkyňa podotýka, že sa až prekvapivo ujal i&nbsp;v&nbsp;radoch feministiek. „Zrejme preto, že funguje v&nbsp;podstate ako rozprávka, v&nbsp;ktorej ženy vybabrú s&nbsp;patriarchálnou spoločnosťou tak, že im muži lekári zadovažujú orgazmus a&nbsp;platia za&nbsp;to ich manželia.“

The Technology of Orgasm sa opiera o&nbsp;úctyhodný zoznam prameňov takmer s&nbsp;päťsto položkami. „Problém je, že ani jediný z&nbsp;nich v&nbsp;skutočnosti nepodporuje závery tohto diela,“ upozorňuje Liebermanová. „Žiadny z&nbsp;citovaných zdrojov neopisuje aplikáciu vibrátora na&nbsp;ženský klitoris alebo akékoľvek vyvolávanie orgazmu masážou v&nbsp;rámci historickej lekárskej praxe.“

Rachel Mainesová sa dnes bráni, že svoje konštrukcie o&nbsp;pôvode vibrátora predstavuje len ako „zaujímavú hypotézu“. Vraj sa ju nikdy nesnažila vydávať za&nbsp;historický fakt. Hallie Liebermanová však upozorňuje, že ak pozrieme na&nbsp;dobové pramene, Mainesovej príbeh neobstojí ani ako „zaujímavá hypotéza“.

Odborníčka pokračuje, že ak by „vibračná terapia“ aplikovaná na&nbsp;klitoris na&nbsp;prelome 19. a&nbsp;20. storočia skutočne predstavovala bežnú lekársku prax, očakávali by sme množstvo priamych a&nbsp;jednoznačných dôkazov. A&nbsp;to z&nbsp;pera obhajcov tohto postupu aj jeho odporcov. „Diskusie vtedajších lekárov boli veľmi ostré,“ pripomína. „V&nbsp;odborných periodikách bežne chválili alebo zatracovali terapie, ktoré využívali nové technológie, obzvlášť elektrické zariadenia. Historici by tak na&nbsp;stránkach zdravotníckych časopisov objavili početné polemiky venované vibračnej liečbe hystérie.“ Nič také v&nbsp;nich však nie je.

Argumentáciu, na&nbsp;ktorej stojí „sexi príbeh“ o&nbsp;vzniku vibrátora, kritizovalo aj množstvo ďalších výskumníkov. „Mainesová sa snažila nájsť prípady lekárov masírujúcich intímne partie pacientok do&nbsp;vyvrcholenia, siahajúce do&nbsp;čias starovekého Grécka a&nbsp;Rímskej ríše. Lenže nerozlišovala satirické pramene od&nbsp;serióznych,“ upozorňuje filologička Helen Kingová. Ako dôkaz sa napríklad prezentoval rímsky satirický text zmieňujúci sa o&nbsp;„mastičkároch“ stimulujúcich&nbsp;orgazmus ženy v&nbsp;kúpeľoch. Pramene tohto typu však majú podľa Kingovej veľmi ďaleko od&nbsp;historického prameňa potvrdzujúceho, že niečo podobné vykonávali vtedajší zdravotníci. „Je to skrátka satira. Jej účelom bolo preháňať,“ vysvetľuje.

Publikované „poznatky“ Rachel Mainesovej oslabuje aj ďalší závažný nedostatok. Viktoriánski lekári podľa nej terapiu masážou klitorisu nevnímali sexuálne, lebo pri nej nedochádzalo k&nbsp;vniknutiu do&nbsp;vagíny. Samotný orgazmus, ku ktorému dochádzalo počas masáže a&nbsp;ktorý sa pod označením „hysterický záchvat“ považoval za&nbsp;kľúč k&nbsp;úľave od&nbsp;prejavov ochorenia, údajne takisto chápali len ako formu svalových kŕčov. Príčinou mala byť „systematicky nepochopená“ úloha klitorisu v&nbsp;ženskej sexualite. Autorka teda inými slovami hlása, že vtedajší lekári nevedeli, že orgazmus, ktorý navodili, bol orgazmom.

Hallie Liebermanová nesúhlasí. „Mainesová to prezentuje, ako keby nikto netušil, že ide o&nbsp;orgazmus,“ hovorí. „V&nbsp;skutočnosti je z&nbsp;odborných prác dobových lekárov evidentné, že už v&nbsp;19. storočí existovalo dostatočné povedomie o&nbsp;sexuálnej funkcii klitorisu.“

V&nbsp;niečom má Rachel Mainesová pravdu. Elektromechanický vibrátor skutočne vynašiel lekár a&nbsp;zariadenie sa spočiatku používalo ako medicínska pomôcka. Ibaže celkom odlišným spôsobom a&nbsp;v&nbsp;úplne inom kontexte, než tvrdí mýtus, ktorý vypustila do&nbsp;sveta a&nbsp;pomohla spopularizovať.

Vibrátor vyvinul v&nbsp;roku 1883 anglický vynálezca Joseph Mortimer Granville (podľa iných prameňov francúzsky lekár Romain Vigouroux v&nbsp;roku 1878). Účelom zariadenia však nemala byť masáž intímnych partií hysterických žien. Naopak, Granville explicitne uviedol, že prístroj sa na&nbsp;takéto dámy nemá aplikovať. Bol určený výhradne pre mužov a&nbsp;odporúčal sa na&nbsp;masáže. Predovšetkým chrbta a&nbsp;krku kvôli úľave od&nbsp;bolesti alebo na&nbsp;liečbu ochorení chrbtice a&nbsp;porúch sluchu. Jedinou sexuálnou súvislosťou bola masáž mužského perinea (hrádze) pri liečbe impotencie.

„Na&nbsp;ilustráciách v&nbsp;prácach Dr.&nbsp;Granvilla vidíme, ako elektrický prístroj používajú len chlapi,“ zdôrazňuje Hallie Liebermanová. „Keď ho v&nbsp;neskorších desaťročiach lekári aplikovali aj u&nbsp;žien, dôsledne dbali, aby sa vyhli ich pohlavným orgánom.“ Vtedajšie odborné periodiká zdravotníkov výslovne varovali, že použitie vibrátora v&nbsp;blízkosti intímnych partií citlivých dám môže navodiť sexuálne vzrušenie.

Na&nbsp;prelome 19. a&nbsp;20. storočia sa výrobcovia vibrátorov prestali zameriavať na&nbsp;medicínske pro­stredie. Namiesto toho začali svoje výrobky ponúkať na&nbsp;domáce používanie širokej verejnosti. Vskutku veľmi širokej. Reklamy v&nbsp;dobovej tlači ich odporúčali aj starcom, deťom či bábätkám. Ni­kdy však na&nbsp;sexuálne účely. Niekedy vyzdvihovali relaxačné účinky masáží, no oveľa častejšie sľubovali krásu, silu a&nbsp;zdravie.

Výrobcovia a&nbsp;predajcovia radili <a href="https://www.isexshop.sk/vibratory" target="_blank" rel="noopener">vibrátory</a> prikladať na&nbsp;kríže, na&nbsp;hruď, sánku, krk alebo čelo. Tvrdili napríklad, že si ženy vďaka zázračným mechanizmom zväčšia poprsie alebo vyrovnajú hlboké vrásky, zatiaľ čo muži zmocnejú. Propagačné letáky tiež hlásali, že mechanické pomôcky zbavia zákazníkov nespavosti, zápchy, bolestí krížov, hemoroidov, epilepsie, artritídy, ba dokonca tuberkulózy, rakoviny či ochrnutia. Po&nbsp;vibrátoroch siahli aj niektoré zdravotnícke inštitúcie. Existujú správy, že počas prvej svetovej vojny poskytovali vibračnú terapiu raneným vojakom v&nbsp;niekoľkých anglických a&nbsp;francúzskych nemocniciach v&nbsp;Srbsku.

Skrátka, vibrátory sa začiatkom 20. storočia prezentovali ako všeliek. Z&nbsp;času na&nbsp;čas ešte zaznelo niečo o&nbsp;hystérii, ale nikdy nie v&nbsp;súvislosti s&nbsp;masážou intímnych partií.

Z&nbsp;historických prameňov vyplýva, že odborná obec bola voči deklarovanej účinnosti týchto terapií zdržanlivá až skeptická. Americká lekárska asociácia dokonca v&nbsp;roku 1915 vydala vyhlásenie, ktoré domnelé účinky vibrátorov označilo za&nbsp;blud. „Rýchlo sa ukázalo, že v&nbsp;skutočnosti liečili veľmi málo,“ sumarizuje Liebermanová. V&nbsp;nasledujúcich rokoch sa z&nbsp;ambulancií postupne vytratili. Nie však z&nbsp;domácností. Verejnosť sa len pomaly a&nbsp;neochotne vzdávala viery v&nbsp;ich mimoriadne medicínske efekty.

V&nbsp;20. rokoch 20. storočia dovtedy bežné reklamy na&nbsp;vibrátory z&nbsp;tlače vymizli. Nie však pre nepodložené tvrdenia. Príčinou bolo porno. Po&nbsp;tom, ako sa objavili v&nbsp;niekoľkých erotických filmoch, začínalo byť evidentné, že ich stimulujúce vibrovanie sa výborne hodí na&nbsp;navodenie sexuálnej rozkoše. Tak narazili na&nbsp;vtedajšie prudérne zákony.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/vibratory-aj-pre-deti-odbornici-odhalili-prekvapivu-historiu-popularnej-sexualnej-pomocky" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Zmiernenie legislatívy v&nbsp;60. rokoch umožnilo veľkolepý comeback a&nbsp;tieto špecifické zariadenia sa po&nbsp;novom otvorene propagovali ako sexuálne hračky či prostriedky na&nbsp;privodenie rozkoše. Do&nbsp;povedomia širokej verejnosti sa v&nbsp;tejto podobe dostali o&nbsp;dekádu neskôr. Do&nbsp;nemalej miery vďaka radikálnej feministke Betty Dodsonovej, ktorá ich predvádzala na&nbsp;svojich workshopoch masturbácie. Na&nbsp;domnelé medicínske účinky sa medzičasom zabudlo.