Legenda o najpotupnejšej prehre Habsburgovcov sa objavuje v populárnych knihách a článkoch o vojenskej histórii. Nakoľko je však pravdivá? A čo sa pri Caransebeși pred viac ako dvesto rokmi odohralo naozaj?

V septembri 1788 sa k mestu Caransebeș, ktoré dnes leží v západnom Rumunsku, blížila osmanská armáda. Dvestotisíc mužov pod velením veľkovezíra očakávalo, že skríži zbrane s armádou osobne vedenou habsburským cisárom Jozefom II. Ibaže keď Turci dorazili k mestu, nemohli uveriť vlastným očiam. Prišli neskoro. Na bojovom poli ležali tisíce a tisíce zabitých cisárskych vojakov. Po habsburskej armáde nebolo ani chýru. Očividne prehrala a ustúpila. Lenže s kým bojovala, keď jej protivník ešte nedorazil?

Ako sa neskôr ukázalo, porazila sama seba. Príčinou bolo niečo, čo by sme mohli nazvať najväčším a najdivokejším opileckým večierkom všetkých čias. Prinajmenšom podľa legendy, ktorá sa neskôr rozšírila.

Nadutí husári

Legenda hovorí: Keď sa v noci z 21. na 22. septembra habsburská armáda blížila ku Caransebeșu, jej velitelia vyslali na prieskum niekoľko jednotiek husárov. Tí namiesto Turkov narazili na skupinu Rómov, ktorí táborili na nábreží rieky. Kočovníci jazdcom oznámili, že majú na predaj trochu „lieku na úplavicu“. Tým mali na mysli pálenku. Kavaleristi súhlasili. Ba čo viac, rozhodli sa od kočovníkov kúpiť všetok alkohol, ktorý mali. Išlo o niekoľko sudov. Na nič nečakali a pustili sa do ochutnávania, vzápätí do bujarého popíjania. Vojna-nevojna.

Krátko nato začali prichádzať prví vojaci habsburskej pechoty. Tí, unavení celodenným peším pochodom, chceli pálenku aj pre seba. Ibaže podgurážení husári sa s pešiakmi oveľa nižšej hodnosti odmietli baviť. Rozhodli sa, že všetku pálenku si nechajú pre seba. Sudy s alkoholom dokonca narýchlo ohradili, čím vzniklo jednoduché opevnenie, a rozhnevaných pešiakov v sprievode spŕšky nadávok odháňali preč.

Vtedy niekoľkí pešiaci dostali nápad. Ako sa neskôr ukázalo, veľmi hlúpy nápad.

Zmätok, nedorozumenia a smrť

Rozhodli sa jazdcov vystrašiť tak, že obďaleč vypália niekoľko rán do vzduchu s pokrikom: „Turci! Turci!“ Výdatne podgurážení husári uverili, že prichádzajú protivníci. Naskočili na kone a vyrazili im v ústrety, v tme kričiac: „Turci! Turci!“Miestami dokonca na domnelých Turkov strieľali.

Vojaci prichádzajúcich oddielov armády začuli streľbu, krik, erdžanie koní a varovanie pred Turkami, prichádzajúce odkiaľsi v temnej diaľke. Generál Colloredo situáciu chybne vyhodnotil ako útok osmanskej kavalérie a nariadil spustiť paľbu, a to dokonca aj s použitím diel. Keď si niektorí dôstojníci predných radov uvedomili, že „kosia“ vlastné jednotky, snažili sa prestrelku zastaviť. Pobehovali hore-dolu a kričali: „Halt, halt!“ čiže: „Prestaňte, prestaňte!“ Ibaže mnohí vojaci habsburskej armády nevedeli po nemecky - v jej radoch bojovalo okrem Rakúšanov veľa Srbov, Chorvátov, Talianov a iných národností. Niektorí z nich si výkriky vyložili ako vojnový pokrik Turkov: „Allah! Allah!“ - čo viedlo ešte k väčšej panike. To sa skrátka nemohlo skončiť dobre. Ani sa neskončilo.

Všetko je stratené!

V okamihu sa odvšadiaľ ozývali zúfalé výkriky: „Turci sú tu, všetko je stratené, zachráň sa, kto môžeš!“ Vydesení vojaci utekali a mnohí bezhlavo strieľali na všetko, čo sa hýbalo, v domnienke, že sú obkľúčení Turkami. V skutočnosti strieľali len po spolubojovníkoch. K ujme prišiel aj sám cisár Jozef II. - v trme-vrme ho zhodili z koňa do potoka. Našťastie, vážne si neublížil. Incident vyvrcholil tak, že habsburská armáda ušla „sama pred sebou“.

Na svitaní sa ukázalo, k akej pohrome došlo. Na bojovom poli ležalo 10-tisíc mŕtvych vojakov. Ďalšie stovky utrpeli ťažké zranenia. Všade sa nachádzali porozvláčané zásoby, prevrátene vozy, akoby sa armádou prehnalo tornádo. Cisára tento samovražedný debakel vyšiel rovnako draho, ak nie drahšie, akoby prehral jednu skutočnú veľkú bitku s Turkami.

Keď sa o dva dni ku Caransebeșu priblížili Turci, habsburskú armádu ani posádku mesta nenašli. Po ťažkých stratách na životoch, ale aj stratách vojenskej výbavy sa Jozef II. rozhodol, že tureckej prevahe radšej nebude čeliť priamo, a oblasť opustil. Caransebeș tak padol Osmanom do rúk prakticky bez boja.

Legenda nie je história

Toľko hovorí legenda či, presnejšie, jeden z jej variantov - koluje viacero ďalších, ktoré sa od tej našej líšia rôznymi detailmi. Podľa iných verzií sa do incidentu priamo zapojila vojenská posádka Caransebeșa, prípadne husári kúpili „liek na úplavicu“ od domácich sedliakov a nie Rómov. Na čom sa však všetky verzie zhodnú, je číslo 10-tisíc. Niekedy sa vzťahuje iba na mŕtvych, v iných prípadoch (zriedkavejšie) na mŕtvych aj zranených. Obe verzie však robia z incidentu jednu z najpotupnejších vojenských prehier histórie.

Lenže nie je legenda ako legenda. Tá, ktorú sme si predstavili v predchádzajúcich odstavcoch a ktorú možno nájsť na stránkach rôznych popularizačných kníh, webov alebo časopisov venovaných histórii, napríklad nemá hlboké korene. Tvrdenie o 10-tisíc mŕtvych aj farbistý opis udalosti ako prvý uviedol historik Paul Bernard v biografii cisára Jozefa II. z roku 1968. Nepripojil však údaj, odkiaľ túto informáciu získal. Nepodložené tvrdenie napriek tomu neskôr prevzal americký autor populárnych kníh o vojenskej histórii Geoffrey Regan, ktorý výrazne prispel k popularizácii príbehu o „habsburskej pohrome pri Caransebeși“.

Na druhej strane, údaj o 10-tisíc mŕtvych, ktorému legenda vďačí za svoju popularitu, nepotvrdzuje žiaden dobový ani neskorší historický prameň. Podobne je na tom priebeh incidentu, o ktorom máme len kusé informácie. To, čo vieme, však naznačuje oveľa menej zahanbujúcu udalosť.

70-krát menej obetí?

V prvom rade, údaj o 10-tisíc obetiach je historicky mimoriadne nepravdepodobný. Historici pripúšťajú, že paľba do vlastných radov predstavovala vážny problém danej éry. No zdôrazňujú, že aj keby udalosť prebehla tak, ako sa opisuje v populárnych zdrojoch, deklarovaných 10-tisíc zabitých (respektíve zabitých a zranených), čiže vyše 10 percent habsburskej armády, by bol mimoriadne nepravdepodobný údaj. Okrem iného preto, že muškety habsburských vojakov boli skrátka príliš nepresné a ich nabíjanie príliš zdĺhavé. Také vysoké straty by teda mohol spôsobiť jedine oveľa intenzívnejší boj.

Fakt je, že nejaký incident, ktorého súčasťou bola streľba do vlastných radov, sa pri Caransebeși v noci z 21. na 22. septembra 1788 skutočne odohral. Údaj o 10-tisíc mŕtvych však v historických prameňoch, ktoré sa o ňom zmieňujú, chýba. Nespomína ho pomerne spoľahlivý Príbeh Jozefa II. z pera A. J. Grossa-Hoffingera (1847). Ani článok opisujúci ťaženie v Rakúskom vojenskom časopise (Oestreichische militärische Zeitschrift) z roku 1833. Potvrdenie o tisíckach či aspoň stovkách mŕtvych historici nenašli ani na osmanskej strane alebo v caransebeșkej mestskej kronike. Na druhej strane, správa z ťaženia zverejnená v bavorskej tlači v októbri 1788 explicitne spomína len 150 obetí. Čiže takmer 70-krát menej ako moderná legenda.

Čo sa stalo naozaj?

Pramene z 19. storočia venujúce sa habsburským bojom s Osmanmi v roku 1788 podávajú o nešťastnom incidente pri Caransebeși len málo informácií. Podobne sú na tom staršie pramene z 18. storočia. Spomenutá správa z ťaženia, zverejnená v októbri 1788, iba konštatuje, že habsburská armáda dosiahla Caransebeș, zatiaľ čo cisárska jazda v predpolí úspešne odrážala postup predsunutých osmanských jednotiek. Správa spomína aj akúsi šarvátku, ku ktorej došlo v radoch zásobovacích oddielov. Potvrdzuje, že pri nej došlo k panike, streľbe a stratám na životoch. Konflikt však podľa správy trval krátko.

V rovnakom duchu sa nesie list Jozefa II., ktorý sa na incidente zúčastnil, mladšiemu bratovi princovi Leopoldovi: „Všetko prebiehalo podľa najlepšieho poriadku a dorazili by sme do Caransebeșa bez odhalenia nepriateľom, pretože bola noc. Zrazu nastal poplach v skupine Rumunov a v tomto zmätku vystrelili zo zbraní do jednotky husárov a dragúnov. Tí streľbu opätovali a na pešiakov zaútočili.“ Cisár ďalej opisuje, ako sa časť vojska v jeho okolí v zmätku rozpŕchla. „Delá aj vozy boli prevrátené, vojaci strieľali jeden na druhého. Napokon sa situácia upokojila a mali sme šťastie, že nablízku neboli žiadni Turci, inak by nám zničili celú armádu.“ Cisár následne vymenúva materiálne škody, okrem iného tri nenapraviteľne poškodené delá.

Nasledovali úspechy

Nech sa už pri Caransebeși odohralo čokoľvek, habsburské snahy poraziť Osmanov týmto incidentom príliš neutrpeli. Vojna s Turkami pokračovala ešte pár rokov. Po počiatočných neúspechoch sa velenia habsburskej armády na vlastnú žiadosť ujal poľný maršal Ernst Gideon von Laudon. Slávny vojvodca a geniálny stratég zvrátil utŕžené neúspechy a na jeseň roku 1789 dobyl Belehrad.

Medzičasom začali nad Osmanmi víťaziť aj ruské jednotky. Cárske Rusko vybojovalo územia pri pobreží Čierneho mora a následne spojilo sily s habsburskou monarchiou. Výsledkom boli viaceré veľké víťazstvá. Napriek nim ani jedna strana konfliktu nezískala definitívnu prevahu. Vyčerpanie súperov viedlo k rokovaniam o mieri. Jozef II. sa ho už nedožil, pretože v roku 1790 podľahol ochoreniu, ktoré si priniesol práve z frontu. Mier s Osmanmi uzavrel o rok neskôr jeho brat a nasledovník Leopold II. Celkový výsledok konfliktu bol nerozhodný a teritoriálne zisky Habsburgovcov minimálne. 

Premrhal príležitosť?

isár Jozef II. patrí medzi najvýznamnejších osvietenských panovníkov Európy. Pričinil sa o množstvo reforiem, napríklad o zrušenie nevoľníctva a Toleračný patent, ktorý okrem katolicizmu povoľoval luteránske, kalvínske a pravoslávne kresťanstvo. Jeho panovaniu však koncom 80. rokov 18. storočia chýbali výraznejšie vojenské úspechy. To sa rozhodol zmeniť. Napokon, mal k dispozícii najväčšiu armádu zo všetkých dovtedajších panovníkov habsburskej monarchie: bezmála štvrť milióna mužov (z toho 36-tisíc jazdcov) a 900 diel.

Viac FOTO v GALÉRII

Pozornosť obrátil na odvekého nepriateľa - Osmanskú ríšu, ktorá ohrozovala monarchiu už viac ako dvesto rokov. Cisár sa osobne postavil na čelo armády, ale hlavné velenie zveril do rúk poľného maršala Lascyho. To bola veľká chyba. Starý a chorľavý maršal rozdelil vojenskú silu monarchie do šiestich armád rozmiestnených medzi Belehradom a Bukovinou. Keď­že boli vzdialené a nemohli si navzájom vypomáhať v boji, museli operovať nezávisle od seba. Habsburgovci pre otáľanie maršala Lascyho nevyužili príležitosť zaskočiť Osmanov nepripravených a dali im dosť času, aby tureckým pozíciám v susedstve monarchie prišla na pomoc armáda porovnateľne početná ako tá, ktorú mal k dispozícii Jozef II. Neúspechy habsburskej armády ustali, až keď sa jej hlavným veliteľom stal poľný maršal Ernst Gideon von Laudon. Na víťazstvo vo vojne však už bolo neskoro.