Až na dve vysoké hory si trúfli na jar roku 1981 členovia slovenskej výpravy vedenej Ivanom Gálfym - pätnásti smerovali na tretiu najvyššiu horu sveta Kančendžongu, vysokú 8 586 metrov, a deviati na sedemtisícovku Jannu, 7 710 metrov. Spolu dvadsaťštyri ľudí. V Gunze sa ich cesty rozdelili. Pod Kančendžongu dorazili pre meškajúci materiál až 19. apríla, čo bolo dosť neskoro. Vo výške 5 070 metrov postavili základný tábor. Ich cieľom bol výstup zo severu japonskou cestou expedičným štýlom bez umelého kyslíka.

GÁLFYHO NÁVRH

Prvý tábor vybudovali vo výške 5 200 metrov, druhý v 5 800 metroch na miestach, kde ho rok predtým mala japonská expedícia. Pri výstupe do tretieho tábora museli prekonať ľadovú bariéru. Jej výška bola tristo metrov. Psotkova skupina pod ňu najprv vyniesla fixné laná, ľadovcové skoby, čakany a mačky. Na druhý deň sa vrátila, ale vynesený horolezecký materiál už nenašla. „V noci sa obrovská časť bariéry zrútila a masa ľadu a snehu všetko pochovala. Museli sme zostúpiť,“ opisoval spúšť Jozef Psotka.

Napriek strate sa nevzdali. Ďalší členovia výpravy vyšli pod bariéru, kde postavili provizórny stan. Na ďalší deň pod hrozivo trčiacimi serakmi prekonali ľadový zlom. Až na druhý deň však Andrej Belica, Ján Obuch a Jarýk Stejskal vybudovali definitívny tretí tábor vo výške 6 700 metrov. Namiesto tradičnej plošiny pre stan vykopali jaskyňu.

Postavenie štvrtého tábora sa pre zhoršené poveternostné podmienky naťahovalo. Najprv bolo treba preliezť skalnú stenu, čo bolo kľúčové miesto výstupu. Pätici trvalo tri dni, kým zafixovala takmer celý, asi päťstometrový úsek. Zvyšok dokončila ďalšia skupina, ktorej prácu sťažovalo neustále sneženie.

Čas súril, a tak keď po prebrodení hlbokým čerstvým snehom stál 17. mája vo výške 7 300 metrov jeden stan štvorky, vedúci expedície nečakane navrhol Jozefovi Psotkovi a Ľudovítovi Záhoranskému, ktorí sa medzitým dostali na čelo, aby zafixovali úsek nad štvrtým táborom, postavili päťku a hneď sa pokúsili dosiahnuť vrchol. „Uvidíme,“ váhal vo štvorke s odpoveďou Psotka.

Zabezpečovať ich mal Jozef Just a Marián Zaťko. Tí vo štvorke postavili ešte jeden stan, a tak tam mohli prenocovať vo štvorici.

MATADORI NAJVYŠŠIE

Devätnásteho mája všetci štyria vyrazili nahor. Zaťko však mal problémy a zostúpil, zvyšní traja dosiahli výšku 7 900 metrov, kde postavili stan piateho tábora. Just, ktorý vyniesol aj Zaťkov náklad, zišiel do štvorky a neskôr ešte nižšie, aby si oddýchol.

Dvojica štyridsiatnikov, Psotka a Záhoranský, na ktorej pleciach zrazu bola ťarcha úspechu  celej výpravy, osamela. Zajtra to teda skúsia… „Jožo, najdôležitejšie je, aby ste sa v poriadku vrátili dole,“ znel večer pred výstupom naliehavý hlas Ivana Gálfyho z vysielačky v piatom výškovom tábore. „Nie, aby ste išli na vrchol za každú cenu!“

Dvadsiateho mája vyšli zo stanu už o pol tretej v noci, no silný mráz ich zahnal späť. „Museli sme v stane počkať, až vyjde slnko,“ vravel Ľudovít Záhoranský.

O šiestej vyrazili znovu. Záhoranský sa podujal na rolu ťahúňa, od začiatku s náskokom prešliapaval stopu v snehu. Až o druhej popoludní dosiahli štrbinu vo výške 8 450 metrov. „Výstup už nebol technicky náročný, išli sme len s lyžiarskymi paličkami, na niektorých miestach sme naďabili na staré japonské laná,“ rozprával Záhoranský. O 15.45 hodine boli na vrchole vo výške 8 586 metrov. Najprv neúnavný Záhoranský, po ňom i Psotka. Dvaja najstarší členovia expedície patriaci aj k najskúsenejším - 42-ročný a 47-ročný. „Tak ako členovia predchádzajúcich výprav rešpektujúci sikkimské tradície, ani my sme posledné dva kroky neurobili a zostali sme meter pod vrcholom,“ spomínal na tie chvíle Jozef Psotka.

OBETAVÝ ZÁHORANSKÝ

Sadala na nich únava, no čakal ich ešte dlhý zostup. Znovu to bol Záhoranský, kto sa prebíjal zaviatymi stopami. Psotka v jednom úseku stratil mačku, čo mu sťažilo i tak úmorný zostup. Občas spadol, ale zas vstal a posúval sa nižšie k piatemu táboru. Došli doň za tmy. „Noc po zostupe sme museli prečkať bez možnosti navariť si, o smäde. Do päťky sme sa dostali potme a nenašli sme zapaľovač. Až nadránom sme ho objavili v spacáku. Konečne sme si mohli roztopiť sneh a napiť sa,“ prezradil neskôr Ľudovít Záhoranský.

V základnom tábore zatiaľ nemali o dvojici nijaké správy. Až na druhý deň zbadali zostupovať z päťky dve postavy - jedna stále padala a vstávala. „Juzek naďalej schádzal bez jednej mačky. Zrazu si sadol do snehu a prestal komunikovať. Snažil som sa ho prinútiť na zostup, ale nič nepomáhalo. Nemohol som ho tam nechať. Trvalo vyše dvoch hodín, kým sa prebral z letargie,“ vysvetľoval Ľudovít Záhoranský.

Do štvorky ešte v ten deň, dvadsiateho prvého, začala vystupovať záchranná skupina Zaťko, Just, Ján Porvazník a za nimi Obuch. Prvý dosiahol štvorku až o šiestej večer Jozef Just. Zakrátko zaznel z vysielačky jeho natešený výkrik: „Sú tu a živí!“ Až potom sa Just dvojice v stane spýtal: „A boli ste na vrchole?“ „Boli!“

V základnom tábore zavládlo nadšenie. Vrcholová dvojica však nebola v najlepšom stave, najmä Psotka, u ktorého sa už prejavovali príznaky výškovej choroby. Odmietal si nasadiť kyslíkovú masku. Až keď zaspal, Zaťko mu ju nasadil.

Na zostupe zo štvorky sa na druhý deň stretli s členmi druhého útočného družstva. Andrej Belica a Jarýk Stejskal netušili, že šéf výpravy sa rozhodol ďalší výstup na vrchol odvolať. Expedícia už vrchol dosiahla, načo ďalej riskovať. Navyše, keď v rádiu ohlásili príchod monzúnu. A tak obaja namiesto výstupu sklamane likvidovali výškové tábory.

„Gálfyho rozhodnutie som pochopil až neskôr,“ napísal o tom s odstupom času Jarýk Stejskal v našej knihe Zabudni na Everest. „Kopec bol vylezený, vrcholovú dvojicu bolo treba dostať dolu, no a že sa nepálski meteorológovia pomýlili a monzún neprišiel...?“

V roku 1997 práve Jarýk Stejskal, ktorý po rozdelení Česko-Slovenska zostal žiť v Bratislave, priviedol pod Kančendžongu ďalšiu slovenskú výpravu. Skončila necelých sto výškových metrov pod vrcholom. Podľa Stejskalových poznatkov úspešná Gálfyho expedícia v roku 1981 nekopírovala japonskú cestu, ale „vyliezla v severnej stene slovenský variant, ktorý sa nevyhýbal ťažkým miestam“.

ÚSPECH AJ NA JANNU

Vrchol v roku 1981 dosiahla aj druhá časť pôsobiaca na Jannu, vysokej 7 710 metrov. Cieľom bol prvovýstup expedičným štýlom juhozápadným pilierom, o ktorý sa dva roky predtým pokúšala expedícia horských záchranárov vedená Ivanom Gálfym. Pilier vtedy preliezli, ale vrchol nedosiahli. Skončili 260 metrov pod ním.

Štyri dni po ich návrate domov sa vo Vysokých Tatrách pri záchrannej akcii zrútila helikoptéra. V nej sedel aj Milan Kriššák, ktorý bol medzi tými, ktorí na Jannu vyšli najvyššie. Na následky zranení týždeň po havárii zomrel. Ďalší účastník výpravy Ladislav Janiga utrpel početné zranenia a popáleniny.

Zo zostavy z roku 1979 sa pod Jannu vrátili piati - Adam, Dívald, Chudý, Špánik a Martiš. Po vybudovaní piateho tábora sa už prejavila únava, ale i názorové rozdiely na to, ako pokračovať. Šéf Blažej Adam preto zvolil kompromis: jedna časť v zložení Jindřich Martiš, Ján Špánik a Ľudovít Chrenka sa pokúsi dokončiť prvovýstup štítovou stenou, druhá odbočí na ľahšiu francúzsku cestu vedúcu juhovýchodným hrebeňom. A tak v ďalších dňoch pribudli až dva šieste tábory. Úspešné bolo iba družstvo na francúzskej ceste, keď 23. mája na vrchole stála trojica Laurenc Dívald, Róbert Gálfy a Ivan Vozárik. ˇ

Smoliar Psotka

Na Nanga Parbate v roku 1971 Jozef Psotka s horúčkami prepustil miesto vo vrcholovom družstve Ivanovi Fialovi. Na Makalu v roku 1976 bol tri dni vo výške osemtisíc metrov. Ničil ho kašeľ z nedoliečenej bronchitídy, a tak na záverečný úsek výstupu mu už nezostali sily.

„Snom každého horolezca je stáť raz na vrchole nejakej vysokej hory,“ vravel 47-ročný Jozef Psotka. „Ani ja som nebol výnimka. Viacerí mi pred odchodom na Kančendžongu vraveli - Juzek, ty si taký smoliar, ale raz ti to vyjde! Ja si však nemyslím, že som bol až taký smoliar. Na každej expedícii som vydal zo seba všetko, a tak sa stávalo, že v závere som už mal svoj vrchol za sebou.“

Viac FOTO v GALÉRII >>

Tri roky po návrate z Kančendžongy Psotka ako 50-ročný vystúpil bez prídavného kyslíka na vrchol Mount Everestu, 8 848 metrov. Na zostupe z neho zahynul.

Do Himalájí zo Slovenska

Ivanovi Gálfymu sa v roku 1981, teda v časoch federácie, podarilo zorganizovať dvoj­expedíciu do Himalájí iba zo Slovenska. Len Jarýk Stejskal a Jindřich Martiš boli českí rodáci, ale obaja žili na Slovensku a pôsobili v slovenských horolezeckých kluboch.

Slovenskú expedíciu na Kančendžongu tvorili: Ivan Gálfy, vedúci, Andrej Belica, Jozef Just, Ján Obuch, František Piaček, Ján Porvazník, Jozef Psotka, Jarýk Stejskal, Vladimír Tatarka, Peter Valovič, Ľudovít Záhoranský, Marián Zaťko, lekár Igor Miko, filmári František Dostál a Ján Piroh.

Tím na Jannu: Blažej Adam, vedúci, Daniel Bakoš, Róbert Gálfy, Ľudovít Chrenka, Oto Chudý, Jindřich Martiš, Ján Špánik, Ivan Vozárik a lekár Laurenc Dívald