Jeden príslušník alebo informátor Stasi pripadal v Nemeckej demokratickej republike na 63 ľudí. Žiadna iná krajina, ani Sovietsky zväz, ne­sledovala svojich občanov tak dôkladne. Keď v roku 1989 padol komunizmus, občania nenávidenú budovu Stasi v Lipsku obsadili. Ochránili dôležité dokumenty a zmenili ju na múzeum zlovôle štátnej moci.

Najviac donášačov

Zle zamaskovaní agenti s nalepenými fúziskami a falošnými vlasmi, ktorí pod bundou skrývali malé foto­aparáty, sa vo východnom Nemecku stali legendou. Vzniklo okolo nich množstvo vtipov a zábavných historiek. Hoci ich pôsobenie až také vtipné nebolo. Kým na nacistickom gestape pracovalo 45-tisíc ľudí, Stasi mala až 97-tisíc zamestnancov a 173-tisíc spolupracovníkov. Tí mali na starosti sledovať 17 miliónov obyvateľov komunistickej krajiny. Na porovnanie - v Sovietskom zväze pripadal jeden agent KGB na 5 830 ľudí.

Stasi, hovorové slovo pre Ministerium für Staatsicherheit, Ministerstvo pre štátnu bezpečnosť, historici považujú za jednu z naj­efektívnejších štátnych služieb v dejinách. Založili ju 8. februára 1950. Hojne pritom pomáhala sovietska tajná služba NKVD, ktorá okrúhlu budovu v Lipsku užívala, odkedy si Sovietsky zväz a USA v Nemecku rozdelili sféry vplyvu po druhej svetovej vojne. Mimochodom, budovu nazývanú Okrúhly roh dokončili v roku 1913 ako sídlo poisťovne. Krátko pred koncom druhej svetovej vojny sa do nej nasťahovala americká armáda. A po nej sovietska NKVD. Tá východným Nemcom pomáhala s výcvikom agentov. Systém fungovania Stasi prevzala tiež od nich.

Jednotka pekných mužov

Agenti a spolupracovníci Stasi mali za úlohu odhaliť akýkoľvek náznak nesúhlasu s režimom. Diktatúra chcela mať občanov úplne pod kontrolou. Zhromažďovala o nich maximum informácií. Sledovacie stanice boli všade. Na úradoch i v panelákoch.

Rozsiahly archív obsahoval množstvo kompromitujúcich informácií. Na každého. Ešte aj na špiónov donášali špióni. Režim okrem hrubého nátlaku a väzenia používal na svojich odporcov rafinovanejšie metódy. Doslova im zničil život. Nafingovali rôzne chyby v práci, za ktoré človek nemohol, zdiskreditovali ho na verejnosti aj v súkromí.

Stasi cvičila aj špeciálnu jednotku dobre vyzerajúcich mužov. Volali ich Rómeovia. Taký Rómeo mal očariť ženu v západnom Nemecku a keď sa doňho zamilovala, prinútiť ju, aby preňho vynášala informácie zo svojej kancelárie. Nešlo o žiadne krátkodobé projekty. Také vzťahy trvali roky. Pre britský Guardian vyrozprávala svoj príbeh Gabriele Kliemová. Muža svojich snov stretla v Bonne v júli 1977. Sedem rokov boli zasnúbení. Gabriele pracovala ako prekladateľka a tlmočníčka na americkej ambasáde. Pre svojho milovaného odtiaľ vyniesla stovky zaujímavých materiálov. Až keď ju v roku 1991 súdili za špionáž, dozvedela sa, že v skutočnosti bol tajný agent východného Nemecka.

Donášačov bolo v Nemeckej demokratickej republike toľko, že posledný východonemecký minister vnútra Peter Michael Diestel raz povedal: „V tom systéme boli iba dve skupiny úplne nevinných obyvateľov - novorodenci a alkoholici.“

Falošné fúzy aj nosy

Budova Okrúhly roh sa stala múzeom doslova zo dňa na deň. Kancelárie opustili zamestnanci a prišli do nich návštevníci. Postupne vznikla expozícia o metódach práce Stasi. Sú tu aj rôzne symboly východonemecko-sovietskeho priateľstva. Vlajky, plagáty, heslá, busty komunistických vodcov, ktoré sa kedysi používali v reálnom živote. A repliky zbraní.

Maskovanie: Pomôcky na zmenu výzoru.
Maskovanie: Pomôcky na zmenu výzoru.
Zdroj: Jana Čavojská

Oveľa hrozivejšie však pôsobia miestnosti, kde sú fotografie sledovaných. Sú ich tisíce. Agenti používali na tú dobu najmodernejšiu techniku. Aj miniatúrne foťáčiky, mnohé ruskej výroby. To isté sa týka magnetofónov. Boli ešte kotúčové, na ich nenápadné prenášanie bolo treba tašku, no pre agentov mali špeciálne bundy, pod ktorými nahrávač skrývali a mikrofón mali nenápadne vyvedený von. Vystavené sú aj prístroje na otváranie listových zásielok. Celkovo múzeum disponuje viac ako tridsaťtisíc exponátmi.

Trochu úsmevne pôsobí expozícia maskovania. Parochne, falošné fúzy a brady tých najnemožnejších strihov sú ešte nič oproti falošným nosom. Vystavené sú aj formy na vyrábanie týchto doplnkov.

Smiech však prejde každého, kto si uvedomí, že Stasi okrem špiónovania a zbierania informácií ľudí väznila, mučila, vraždila bez súdu. Zničila tisícky životov. Ľudia uväznení vnútri nedemokratického režimu s hranicami, ktoré bolo takmer nemožné prekročiť, nemali zločinnej mašinérii kam uniknúť.

Vidieť svoj spis

Okrúhly roh obsadili ľudia 4. decembra 1989. Bolo to obdobie eufórie, boja za slobodu, túžby skoncovať so starými poriadkami. Asi každý sa vtedy chcel pozrieť do dokumentov. Donášal naňho niekto? Kto to bol? Čo naňho Stasi mala? Otvorenie takýchto archívov v krajine, kde bolo udavačov tak veľa a navzájom sa udávali aj blízki ľudia, mohlo spôsobiť obrovské tragédie. Rozprúdila sa celospoločenská diskusia. Po zjednotení Nemecka vzniklo dokonca Spolkové povereníctvo pre dokumenty štátnej bezpečnostnej služby bývalej Nemeckej demokratickej republiky. Otvorenie archívu Stasi malo veľa odporcov. Argumentovali možnosťou spustenia násilia, nenávisti, vlny negatívnych pocitov medzi občanmi, obávali sa prejavov pomsty voči zamestnancom Stasi. Hovorilo sa, že na také komplikované veci nie je čas, že treba skôr pracovať na zjednotení Nemecka a budovaní novej krajiny.

No mnohé hlasy požadovali sprístupnenie dokumentov. Každý vraj má právo vidieť svoj spis a ľudia zo Stasi, ktorí sa dopustili trestných činov, musia byť súdení. Osud dokumentov nakoniec nová krajina zakotvila v zmluve o zjednotení. Každý mal podľa nej právo prečítať si svoj spis a urobiť si jeho kópiu. Médiá mohli získať prístup k dokumentom osôb starších ako 18 rokov, ktoré neboli členmi Stasi, pod podmienkou anonymity.

Ukradnuté záznamy

S dokumentmi, informáciami a so záznamami odposluchov sa čoskoro roztrhlo vrece mimo oficiálnych archívov. Napríklad v roku 1993 kúpil reportér mníchovského týždenníka Focus v Prahe dvadsaťpäťtisíc fotokópií odposluchov telefónnych hovorov, hoci zodpovední predtým nemeckej parlamentnej komisii na dohľad nad rozpúšťaním Stasi tvrdili, že všetky takéto záznamy boli zničené. Ponuku na odkúpenie tej istej kolekcie dostala aj CIA. Tá ich kúpila, odkopírovala a kópie ponúkla nemeckej vláde. Rozhodlo sa o ich zničení. No nejakým spôsobom sa k nim dostali novinári a v týždenníku Quick začali vychádzať články, hlavne o milostných aférach západonemeckých politikov. Toto zverejňovanie sa skončilo až na žiadosť ministra vnútra.

Aj spisy agentov Stasi získali Američania. Disponovalo nimi KGB. Nejaký dôstojník ich predal CIA v roku 1992. Rosen­woodsky archív obsahoval informácie o viac ako päťdesiattisíc špiónoch. Na základe nich pozatýkali v západnej Európe niekoľko bývalých vyzvedačov východného Nemecka. Americká vláda vrátila archív Nemecku až po dlhých ťahaniciach v roku 2000.