Neúspechy Ruska na frontoch prvej svetovej vojny a s nimi spojená kríza vnútri samoderžavia spôsobili, že vo veľkých mestách sa začal prejavovať hlad ako nikdy dovtedy. Desaťtisíce robotníkov v Petrohrade sa chystali štrajkovať. Lenže vo vojne sa štrajk považoval za sabotáž... A nespokojnosť narastala aj v armáde.

Obrovská krajina pripomínala čoraz viac kolos na hlinených nohách, do ktorého stačí drgnúť a zrúti sa. To ich lákalo. To znamenalo pre nich naplnenie celoživotného sna. Zmocniť sa vlády nad obrovským kusom sveta a nastoliť nový poriadok. Spravodlivejší, ľudskejší. Mal to byť komunizmus, ako tvrdili marxisti.

Lenin už nedúfal

K najznámejším z nich už vtedy patril štyridsaťšesťročný Lenin. Vlastným menom Vladimir Iľjič Uľjanov. Mimoriadne schopný organizátor a zápalistý rečník, ktorý sa v živote okrem politiky nevenoval ničomu inému. „Je jediný z nás, kto prežíva revolúciu dvadsaťštyri hodín denne,“ povedal o ňom po návrate do Ruska jeden z jeho kolegov.

Lenin stál na čele boľševikov hlásiacich sa k marxizmu a predstavujúcich najradikálnejších revolucionárov už od roku 1903, keď sa ruskí sociálni demokrati rozdelili hneď na svojom zakladajúcom zjazde na menševikov a boľševikov.

V Zimnom paláci: Útočníci nenarazili takmer na nijaký odpor.
V Zimnom paláci: Útočníci nenarazili takmer na nijaký odpor.
Zdroj: profimedia.sk

Po rokoch strávených v exile už nebol veľký optimista. „My starí boľševici sa už asi socialistickej revolúcie nedožijeme,“ tvrdil ešte v polovici roku 1916 v Zürichu. Potom prišli správy o januárových udalostiach v Petrohrade. Situácia bola v mnohom podobná tej, ktorá panovala pred neúspešnou revolúciou v roku 1905. Vtedy to boľševikom nevyšlo. Cár urobil ústupky. Súhlasil s vyhlásením ústavy a vytvorením dumy a režim sa udržal.

Správy o štrajku v Petrohrade a o vypuknutí februárovej revolúcie preto Lenina doslova zaskočili. Opäť majú šancu. Ako napísal ruský historik Dmitrij Volkogonov, keď mu Mojsej Bronský, poľský sociálny demokrat z Lodže, oznámil, čo sa v Rusku stalo, Lenin sa vrátil domov rozrušený. Jeho manželka Nadežda Krupská spomínala, že bol ako tiger v klietke. Nervózne sa prechádzal po byte z miesta na miesto a potom na ňu odrazu vykríkol: „To je neuveriteľné! Také prekvapenie! Len si predstav! Musíme ísť domov. Ale ako? Je to také neuveriteľne nečakané! Úžasné,“ píše Volkogonov v knihe Lenin, začiatok teroru.

Februárová revolúcia

Na jej začiatku stáli nespokojné petrohradské robotníčky z Putilovskej fabriky, najväčšej ruskej zbrojovky. Nepáčilo sa im, že musia stáť v dlhých radoch na chlieb, ktorého bol nedostatok. Do ulíc vyšli s heslami žiadajúcimi okrem chleba zvrhnutie cára. Postupne sa k nim pridávali muži a robotníci z ďalších tovární.

Cár Mikuláš II. vydal veliteľovi petrohradského vojenského okruhu rozkaz, aby demonštrácie okamžite ukončil. Pokusy nasadiť proti protestujúcim vojsko sa však skončili fiaskom. Vojaci odmietli strieľať do neozbrojených civilistov, niektorí sa dokonca vzbúrili, zastrelili svojich veliteľov a pridali sa k vzbúrencom. Demonštrácie prerástli do povstania.

Lenin: Vodca boľševikov.
Lenin: Vodca boľševikov.
Zdroj: profimedia.sk

Podobne ako počas revolúcie v roku 1905 vytvorili robotníci a vojaci orgány samosprávy nazývané soviety. Cár napokon abdikoval a dočasný výbor Štátnej dumy s petrohradským sovietom sa dohodli na vytvorení Dočasnej vlády na čele s kniežaťom Ľvovom. Začalo sa obdobie takzvaného dvojvládia, keď Dočasná vláda síce mala zodpovednosť, no nemala žiadnu výkonnú moc, ktorú, naopak, mali soviety, nemali však žiadnu zodpovednosť.

V zaplombovanom vagóne

Leninovi pomohli jeho problém s návratom do Ruska na prekvapenie vyriešiť Nemci, ktorí mali v jeho okolí už dlhšie svojich agentov.

„Vojna je živnou pôdou revolúcie. A vyvolávať revolúcie je veľmi starý spôsob vedenia vojny. Nemci tomu hovorili Revolutionirerungspolitik,“ napísal v Dejinách 20. storočia britský historik a novinár Paul Johnson. „Ak spojenci podnecovali Poliakov, Čechov, Chorvátov, Arabov a Židov proti centrálnym mocnostiam, potom Nemci dokázali rozoštvávať Írov a Rusov. A keď použili Lenina, ako neskôr povedal Churchill, ako ‚týfusový bacil‘, nevideli v ňom nič zvláštne, iba jedného z tridsiatich iných emigrantov a nespokojencov.“

Veliteľ nemeckej armády generál Erich Ludendorff ponúkol vodcovi ruských boľševikov bezpečný prechod zo Švajčiarska až do Fínska v zaplombovanom železničnom vagóne. Pod podmienkou, že sa cestou nepokúsi nadviazať spojenie s nemeckými odborármi. Lenin, napriek protestom niektorých spolubojovníkov, že sa tým doma skompromituje, ponuku prijal. Z Zürichu odchádzal 8. apríla 1917. Podľa svedkov, skôr než sa vlak pohol, Lenin ešte osobne vyhodil jedného zo spolucestujúcich, ktorého považoval za špeha.

Aprílové tézy

Leninov návrat do Ruska nezostal v tajnosti. Keď vlak, v ktorom sa viezol, prechádzal Švédskom, tamojšie noviny Politiken pod titulkom Vodca ruskej revolúcie uverejnili na titulnej strane fotografiu Lenina. Správu o jeho príchode zverejnila Pravda.

Na petrohradskej stanici čakalo vodcu boľševikov obrnené auto, z ktorého sa hneď po príchode prihovoril zástupu svojich priaznivcov. Išlo o zhrnutie požiadaviek, ktoré sa neskôr stali známymi ako Aprílové tézy. Ich mottom bolo: Všetku moc sovietom! Dokazuje to, že Lenin bol skutočným majstrom situačného myslenia a vedel sa okamžite prispôsobiť novej situácii a zdôvodniť to masám. Veď nedávno ešte hlásal, že pred socialistickou revolúciou musí byť obdobie kapitalistickej stabilizácie. A zrazu bolo všetko inak.

Vodca boľševikov bol však v balamutení majster nad majstrov. Demagóg, ktorý široko-ďaleko nemal páru. Neveľmi vzdelaní robotníci a úplne nevzdelaní roľníci, ktorých navyše politika vôbec nezaujímala, mu jeho reči o šťastnej budúcnosti, ktorá ich čaká pod vedením boľševikov, zožrali aj s navijakom. Každému totiž sľúbil niečo. V prvom rade koniec vojny a mier všetkým. Roľníkom pôdu a likvidáciu veľkostatkárov, robotníkom kontrolu nad fabrikami, národnostiam právo na sebaurčenie.

Krížnik Aurora: Dodnes kotví na Neve v Petrohrade. Je v ňom múzeum.
Krížnik Aurora: Dodnes kotví na Neve v Petrohrade. Je v ňom múzeum.
Zdroj: profimedia.sk

Napriek tomu musel Lenin z Ruska ešte raz utekať za hranice. Chystaná revolúcia a prevzatie moci boľševikom na prvý raz, v júli 1917, nevyšli. Trockij skončil nakrátko za mrežami, Lenin stihol ujsť do Fínska, kde sa rozhodol zmeniť stratégiu. Treba čím prv pripraviť ozbrojené povstanie, ktoré zvrhne Kerenského vládu. Organizáciu povstania dostal na starosť Lev Trockij, ktorý sa tešil obľube medzi vojakmi a neskôr bol tvorcom a prvým vodcom Červenej armády.

Víťazstvo boľševikov

V minulom režime u nás zobrazovali októbrovú revolúciu ako dramatickú udalosť. Nebolo to tak. V skutočnosti to bola fraška. Sám Lenin priznal, že „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla“.

Slávny výstrel z Aurory, ktorý mal byť signálom na začatie revolúcie a útoku na Zimný palác, si dokonca mnohí ani nevšimli. Z krížnika kotviaceho na Neve v ten večer,
7. novembra 1917 (podľa juliánskeho kalendára 25. októbra), skutočne vystrelili, no delo námorníci nabili slepou muníciou, ktorá spôsobila len rozbitie okien v najbližšom okolí. Niekoľkokrát vystrelili na Zimný palác aj delá z Petropavlovskej pevnosti. Nikoho však nezranili. Počas povstania hrali v meste divadlá i kiná, fungovala doprava a veľa ľudí v Petrohrade ani netušilo, že sa odohráva nejaká revolúcia, ktorá vstúpi do dejín.

K boju, ak tak možno označiť niekoľko prestreliek, došlo len v okolí Zimného paláca. Sídlo Dočasnej vlády mali brániť nepočetné oddiely žiakov vojenskej delostreleckej školy, kozákov a ženský prápor, ktoré sa však čoskoro vzdali. Kadeti delostreleckej školy odišli zo Zimného paláca dokonca bez boja. Bez väčších problémov ušiel do bezpečia z údajne obkľúčeného paláca aj predseda Dočasnej vlády Alexander Fjodorovič Kerenskij.
Ostatní ministri počkali, kým ich prídu zatknúť. Straty na životoch mali len útočníci - padlo spolu šesť povstalcov.

Po zatknutí členov Dočasnej vlády prešla štátna moc do rúk Vojenského revolučného výboru a robotníkov. Veľká októbrová socialistická revolúcia zvíťazila. Na druhý deň zvolili Lenina za predsedu Rady ľudových komisárov. Začala sa viac než sedemdesiat rokov trvajúca diktatúra boľševickej strany, neskôr premenovanej na Komunistickú stranu Sovietskeho
zväzu.