Roman Laml

Tento pojem má však nielen pejoratívny obsah. V nedávnej minulosti tak Európania označovali kmene na juhu Afriky, ktoré sa dostali pod koloniálne panstvo európskych mocností. Medzi Hotentotov patrili domorodci na území dnešnej Namíbie, ktoré bolo súčasťou nemeckého koloniálneho územia nazývaného Nemecká juhozápadná Afrika.

Nemecko bolo jednou z krajín, ktorá sa usilovala získať africké bohatstvo. Základ nemeckej kolónie na juhu Afriky položil obchodník Adolf Lüderitz, ktorý v máji 1833 kúpil pobrežie s dĺžkou približne 8 kilometrov v zálive Angra Pequeña za 100 libier zlata a 200 pušiek. V auguste toho roku kúpil za 500 libier zlata a 60 pušiek ďalších 140 kilometrov pobrežia.

Pozemky získal od miestneho náčelníka, ktorý nechápal miery uvedené v zmluve a až neskôr zistil, že predal skoro celé kmeňové územie. Nešlo o nedorozumenie, ale o premyslený podvod. Spočíval v zámene anglických míľ za nemecké, ktoré boli niekoľkonásobne väčšie, a tak do­šlo k predaju väčšieho územia, než sa kmeňový vodca domnieval. Náčelník sa chcel sťažovať nemeckej cisárskej vláde, ale sťažnosť do Nemecka ni­kdy nedoručili.

Lüderitz v obavách z obsadenia územia Britmi zveril územie pod správu Nemecka. V auguste 1884 bol nad ním vyhlásený nemecký protektorát a vznikla prvá nemecká kolónia. Na jej čele stál v určitom období aj Heinrich Ernst Göring, otec neskoršieho veliteľa nacistickej Luftwaffe Hermanna Göringa.

Od roku 1888 tu začali pôsobiť nemecké bezpečnostné jednotky, ktoré pozostávali z dvoch dôstojníkov, piatich poddôstojníkov a dvadsiatich domorodých vojakov. Kolónia sa postupne rozrastala a ponúkala dobré ekonomické možnosti pre poľnohospodárstvo, ale najmä na ťažbu diamantov a medi. Preto bola miestom, kde sa vo väčšej miere usadzovali nemeckí osadníci.

V roku 1902 mala kolónia približne 200-tisíc obyvateľov, z ktorých bolo 2 500 Nemcov a do roku 1914 sa ich počet zvýšil o 9-tisíc. Prevažnú väčšinu obyvateľov tvorili domorodé kmene Hererov, Ovambov a Namaov, ktoré koloniálne úrady nazývali jednotne Hotentoti. Domorodé obyvateľstvo zneužívali na otrockú prácu, dochádzalo ku konfiškácii pôdy a dobytka, ale aj k znásilňovaniu domorodých žien nemeckými osadníkmi. To často zostávalo nepotrestané. Pozemky aj dobytok domorodcov postupne prešli do rúk nemeckých osadníkov, čo, samozrejme, vyvolávalo odpor.

Nespokojnosť domorodého obyvateľstva s jeho postavením sa prejavovala v rozličných menších či väčších povstaniach proti koloniálnej nadvláde. Najvýznamnejšie sa uskutočnilo roku 1904 a dnes sa nazýva aj hererská genocída.

Na začiatku domorodí bojovníci z kmeňa Hererov napádali farmy nemeckých osadníkov a približne 150 ich zabili. Koloniálne bezpečnostné sily neboli početné a ich značnú časť tvorilo domorodé obyvateľstvo. Keď­že neboli schopné povstanie potlačiť, z Nemecka vyslali 14-tisíc vojakov pod vedením generála Lothara von Trothu. Generál v súvislosti s poverením vyhlásil, že jeho dôverná znalosť mnohých krajín Afriky ho presvedčila, že černoch nerešpektuje zmluvy, len brutálnu silu. Nemci ju proti povstalcom s úspechom použili a povstanie potlačili.

Rozhodujúca bitka medzi nemeckými vojakmi a povstalcami sa uskutočnila pri Waterbergu v auguste 1904. Povstalcov, ktorých bolo približne 3- až 5-tisíc, rozdrvili. Tých, ktorí prežili, vytláčali nemeckí vojaci do púšte, aby tam zahynuli smädom a vyčerpaním. Nakoniec sa ich niekoľko stovák dostalo na britské koloniálne územie, kde ich prichýlili. Mužov, ženy aj deti, ktorí padli do zajatia alebo utrpeli zranenie, podľa rozkazu zabili. Hererom odobrali právo byť nemeckými poddanými a museli sa pod hrozbou smrti vysťahovať zo svojich domov.

V októbri 1904 vydal Trotha vyhlásenie: „Národ Hererov musí opustiť krajinu. Ak to odmietne, prinútim ho kanónmi. Každý Herero, ktorého objavíme vnútri nemeckého územia, so zbraňou alebo bez zbrane, bude popravený. Neušetrím ani ženy, ani deti.“

Neskôr vo svojom rozkaze pre vojakov spresnil, že ženám a deťom sa má strieľať nad hlavu, aby ich vyhnali. V praxi mužov zabíjali a ženy a deti vyháňali do púšte, kde zomierali hladom a smädom. Alfred von Schlieffen, šéf cisárskeho nemeckého generálneho štábu, schválil Trothove zámery v zmysle „rasového boja“ a potreby „vyhladiť celý národ alebo vy­hnať ho z krajiny“.

Proti týmto postupom sa zdvihol odpor aj v rámci nemeckej civilnej koloniálnej správy. Nebol vedený ľudskosťou, ale ekonomickými záujmami, pretože Hererovia boli potrební ako chovatelia dobytka a robotníci. Koncom roka 1904 boli vytvorené koncentračné tábory, kde boli umiestnené najmä ženy a deti. Slúžili ako lacná pracovná sila, ale aj na lekárske experimenty. Úmrtnosť v táboroch sa odhaduje na 45-75 percent.

Boje proti nemeckým kolonistom sa nepodarilo úplne potlačiť. Zapájali sa doň aj iné domorodé kmene, napríklad Namaovia, ktorých vodcu Morengu neskôr často označovali „čierny Napoleon“. Aj tieto povstania boli krvavo potlačené a presný počet obetí je ťažko zistiteľný.

Odhaduje sa, že z celkového počtu približne 80-tisíc Hererov ich bolo 60- až 70-tisíc zabitých a mnoho ďalších ľudí zomrelo v púšti. Z Namaov zahynula približne polovica ich obyvateľstva. Podľa Whitakerovej správy o genocíde vypracovanej v OSN v roku 1985 bola medzi rokmi 1904 a 1907 znížená populácia Hererov z 80-tisíc na 15-tisíc „hladujúcich utečencov“.

Po 1. svetovej vojne Nemecko prišlo o svoje kolónie a toto územie sa dostalo pod britskú správu a neskôr pod mandát Juhoafrickej ligy národov. V roku 1990 sa táto bývalá nemecká kolónia stala nezávislou krajinou s menom Namíbia a v krajine stále žije niekoľko tisíc potomkov nemeckých osadníkov.

Je celkom prirodzené, že v postihnutej oblasti spomienky na hrôzostrašnú časť dejín pretrvali až do súčasnosti. Získaná nezávislosť krajiny vytvorila priestor na riešenie historickej traumy na medzinárodnej úrovni. Namíbijská vláda začala od Nemecka požadovať ospravedlnenie, finančné odškodnenie a uznanie týchto udalostí za genocídu. Medzi oboma krajinami sa začal o tejto otázke politický dialóg. Oficiálne rokovania o tomto probléme prebiehajú od roku 2014. Nemci sa do určitej miery dokázali postaviť čelom k vlastnej histórii a v roku 2016 nemecká vláda uznala zločiny spáchané pri potlačovaní povstania za genocídu. Doposiaľ sa však nepodarilo sformulovať obojstranne prijateľné ospravedlnenie ani dohodu o finančnom odškodnení.

Nemecko namiesto oficiálne deklarovaného odškodnenia poskytuje Namíbii rozsiahlu rozvojovú pomoc, ktorá dosiahla výšku takmer 800 miliónov eur. Finančné prostriedky považuje aj za nepriamu formu kompenzácie. Táto pomoc tiež znamená, že namíbijská vláda získava finančné prostriedky na dosiahnutie svojich rozvojových cieľov. Nie je zrejmé, či sa namíbijská vláda s týmto riešením uspokojí, pretože podľa niektorých informácií vláda zvažuje súdny spor s Nemeckom pred Medzinárodným trestným súdom v Haagu s požiadavkou na vyplatenie odškodného vo výške 28 miliárd eur.

Niektorí zástupcovia Hererov a Namaov nepovažujú riešenie za dostatočné a podali v New Yorku žalobu proti nemeckej vláde. Požadujú individuálne odškodnenie a zahrnutie kmeňových zástupcov do rokovaní medzi Nemeckom a namíbijskou vládou. Túto žalobu Nemecko požaduje odmietnuť, pretože podľa jeho názoru porušuje princíp „štátnej imunity“ a súd v USA nie je kompetentný spor riešiť.