Tip na článok
Radoslav Turik: Švejk preňho nesymbolizuje českých a slovenských vojakov, ktorí bojovali v prvej svetovej vojne.

Zabudnutí hrdinovia prvej svetovej vojny: Kde sú ich hroby?

V prvej svetovej vojne bojovalo 400-tisíc Slovákov. Tým, ktorí dodržali prísahu monarchii, neskôr nadávali do zradcov.

Galéria k článku (6 fotografií )
Čiapkové odznaky: Radoslav Turik ukazuje odznaky jednotlivých plukov, v ktorých slúžili aj Slováci.
Symbol: Kluby vojenskej histórie sú na Švejka alergické.
Kostol v Osadnom: Skrýva kryptu s kostrami padlých vojakov.

Severovýchod Slovenska sa spája hlavne s bojmi druhej svetovej vojny. No aj počas prvej svetovej vojny tam prebiehali ťažké boje, jedny z najkrvavejších v celom konflikte. Prelomenie Karpát znamenalo pre nepriateľskú armádu pomerne jednoduchý presun nížinou až do Budapešti, Viedne a ďalej do Európy. Pri bojoch na strategických miestach padli tisícky vojakov. Na ich hroby, roztrúsené v horách, história postupne zabudla. V roku 2004 ich začali obnovovať nadšenci z Klubu vojenskej histórie (KVH) Beskydy.

Radoslav Turik je historik a na strednej škole v Humennom učí dejepis. Nenavlieka sa do historickej uniformy ani nerinčí zbraňami. Zaoberá sa skôr výskumom. Keď si jeho študent Martin Drobňák vybral ako tému stredoškolskej odbornej činnosti hroby vojakov z prvej svetovej vojny, uvedomil si, aká je to veľká téma. Martin Drobňák s ňou vyhral celoslovenské kolo. A učiteľ so študentmi založili občianske združenie KVH Beskydy.

Švejk

Stretli sme sa pri soche Švejka v Humennom. Radoslav Turik mi pri nej ochotne zapózoval kvôli fotografii. Hoci podľa jeho názoru nie je šťastné spájať vojakov z prvej svetovej práve so Švejkom. „Je to literárna postava románu s protivojnovým charakterom, humorného, satirického. Nie veľmi symbolizuje účasť Slovákov a Čechov v prvej svetovej vojne. Hlavne kluby vojenskej histórie z Česka sú na Švejka priam alergické. Berú ho ako zosmiešňovanie pamiatky svojich pradedov, ktorí bojovali v prvej svetovej vojne. A tá bola obrovským utrpením pre celú jednu generáciu.“

V prvej svetovej vojne bojovalo asi 400-tisíc ľudí zo Slovenska a vyše milióna Čechov. To je viac, než ich bolo cez druhú svetovú vojnu. Rakúsko-uhorská armáda bola zorganizovaná vcelku slušne. A to napriek svojej zložitej štruktúre a obrovskej spleti jazykov, ktorými sa v nej rozprávalo. Monarchia bolo obrovská. V spoločnej armáde bojovali Rakúšania, Maďari, Česi, Slováci, Chorváti, Poliaci, Ukrajinci, Rumuni, Taliani, Bosniaci a množstvo ďalších etník a národností. Popri spoločnej c. k., teda cisársko-kráľovskej, armáde fungoval rakúsky Land­wehr, uhorský Honvédség a s nimi jednotky domobrany. Komunikačným jazykom bola nemčina a maďarčina, podľa toho, o akú armádu šlo. Aj najposlednejší chlapec od koní sa musel naučiť približne dvesto základných nemeckých povelov. Pluky s vysokým percentom vojakov jednej národnosti mali povolený svoj jazyk ako plukovnú reč. Dôstojník sa po trid­siatich rokoch služby stával skutočným polyglotom. Inak by sa so svojimi vojakmi nedohovoril.

Odkázaní na železnicu

V monarchii platila všeobecná branná povinnosť. Každý schopný muž prešiel základnou vojenskou službou. „Keď bola vyhlásená mobilizácia, chlapi z nášho regiónu vedeli, čo majú robiť, a okamžite sa vybrali do Užhorodu k svojmu 66. pešiemu pluku,“ vysvetľuje Radoslav Turik. Podotýka, že hoci v monarchii nepatrili Slováci a Česi k privilegovaným národom a mohli vnímať ako nespravodlivosť, že by teraz mali bojovať za cisára, povolávací rozkaz, až na malé výnimky, poslúchli. Cítili povinnosť bojovať za vlasť.

Úlohou rakúsko-uhorského vojska bolo po vyhlásení vojny prekročiť Karpaty a rýchlo udrieť na Rusov. Na úvod sa to skutočne podarilo. No ruská armáda dosiahla onedlho prevahu a zatláčala rakúsko-uhorské jednotky na západ. V novembri 1914 vtrhli Rusi do Humenného. Boje zničili mesto a jeho obyvateľom spôsobili veľké škody. Po troch dňoch dobyla c. k. armáda Humenné naspäť. Potrebovala ho. Oblúk Karpát bol poslednou prirodzenou prekážkou. Ak by ho ruská armáda prekročila, čakal by ju pomerne jednoduchý postup na Budapešť a Viedeň po rovine. Mimochodom, množstvo ruských vojakov padlo v Humennom do zajatia, pretože v pivničkách a v andrášiovskom kaštieli ešte dospávali bezuzdné pitky.

Pred sto rokmi boli armády odkázané na železnice. „Karpaty boli náročné aj na takúto logistiku. Z Felvidéku do Haliče viedla iba jedna železničná trať, z Humenného cez Medzilaborce a Lubkovský priesmyk do Sanoku, Przemyšla a ďalej do Ľvova,“ hovorí Radoslav Turik. V zime 1914 - 1915 sa armáda potrebovala prebiť do Haliče. V pevnosti Przemyšl tam totiž obkľúčeniu Rusov odolávalo stotridsaťtisíc rakúsko-uhorských vojakov. Samozrejme, Rusi sa zo všetkých síl snažili postup rakúsko-uhorských vojsk zastaviť.

„Do dejín vošla táto operácia pod názvom Karpatská zima. Obe armády sa bili v kopcoch v katastrofálnych podmienkach. Zima bola veľmi tvrdá. Materiál uniforiem mal tú charakteristickú vlastnosť, že v lete v ňom bolo veľmi teplo a v zime hrozná zima. Vojaci boli neustále mokrí a v noci na nich oblečenie zamrzlo. Ohne si zapáliť nemohli, lebo by na seba upozornili nepriateľa. Keďže sa potrebovali prebiť, nenosili so sebou ani stany. Ráno vstali a začali bojovať, večer si vyhrabali diery v snehu a spali v nich. Topánky si nevyzuli aj týždeň. Trpeli na omrzliny, plesne. Jedlo? Varilo sa v doline a kým to vyniesli do prvej línie, bola z kávy kocka ľadu a mäso bolo úplne zmrznuté. Vojaci čelili takému fyzickému a psychickému utrpeniu, aké si my ani nevieme predstaviť. Každý človek - milión bol veľký hrdina.“

Mŕtvy vojak nie je nepriateľ

Dvadsiateho tretieho marca 1915 padla pevnosť Przemyšl a stotisíc rakúsko-uhorských vojakov odpochodovalo do ruského zajatia. Všetky ruské jednotky presunuli do Karpát. Potom sa odohrala takzvaná veľkonočná bitka. „Máme informácie o jednej ruskej divízii, ktorá od Przemyšla prišla v plnom stave, šestnásťtisíc bodákov, ako sa vtedy hovorilo mužom,“ objasňuje Radoslav Turik. „Po 48 hodinách z nich zostalo nažive dvetisícpäťsto.“

Evidencia padlých nebola dokonalá. Ak vojak zomrel vo vojenskej nemocnici, bolo to jednoduché a vojenské cintoríny pri lazaretoch sú väčšinou dobre archivované. Ak však padol v boji, navyše v prehratej bitke, o jeho smrti boli iba nejasné správy. „Do záznamov napríklad napísali, že telo zostalo na bojisku. Podrobná evidencia nebola možná. Mŕtve telá pochovávala nepriateľská armáda do hromadných hrobov.“

A spolu s vlastnými. Platilo, že mŕtvy vojak nie je nepriateľ. Za života bojovali všetci za rovnaké ideály - za panovníka, štát, Boha. „Nešlo o ideologickú nenávisť,“ podotýka Radoslav Turik. „Počas druhej svetovej vojny už takéto spoločné cintoríny neboli. V nej ľudia bojovali za odlišné ideológie. Nemohli pochovať komunistu vedľa fašistu. Prvá svetová vojna bola aj poslednou vojnou, v ktorej zomrelo viac vojakov ako civilistov. Každá ďalšia vojna sa zaoberá už len nevyberaným masakrovaním civilistov.“

Po ťažkých bojoch sa Rusi 9. mája 1915 z nášho územia úplne stiahli. Po horách zostali roztrúsené telá zabitých vojakov. Niekde ležali v spoločných hroboch aj s presnou evidenciou alebo aspoň evidenciou počtu pochovaných. Inde boli mŕtvi roztratení v lese. Až po mesiacoch sa k nim dostalo špeciálne komando talianskych vojnových zajatcov, ktorí ostatky zbierali do drevených debien a potom ich pochovávali v spoločných hroboch. Vtedy bolo ťažké odhadnúť, o koľko tiel vlastne ide. Evidencia bola veľmi približná. Napríklad: sto až dvestopäťdesiat vojakov. Za prvej Československej republiky sa o cintoríny starali. Robili exhumácie, pozostatky zhromažďovali a vznikol súbor vojnových cintorínov. Štát najal hrobárov, ktorí sa o cintoríny mali starať.

Pátranie podľa hlohov

„Lenže prišli 30. roky. Problémy. Nová vojna na obzore. Kto by riešil hroby z tej starej?“ pýta sa Radoslav Turik. „Slovenský štát to neriešil a pre komunistické zriadenie boli títo imperialistickí vojaci nežiaduci. Starí hrobári sa o hroby starali, aj keď im to už nikto neplatil. Kosili, natierali ploty, obnovovali nápisy. No postupne vymreli. Cintoríny časom zarástli a doslova zmizli.“

V zúfalo zanedbanom stave ich nachádzali členovia KHV Beskydy. Niektoré objavili na základe informácií z archívov alebo im niekto z dediny povedal, kde bol kedysi starý cintorín. Iné hľadali v lese naslepo. Rojnica chlapov prečesávala horu a lúky a snažili sa zbadať hlinené kopčeky, kúsok pomníka či hlohy, ktoré tam ľudia zasadili do radu, aby sa kravy nepásli na hroboch. Podľa záznamov by malo byť v horách východného Slovenska približne dvesto vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny, na ktorých je pochovaných asi 50-tisíc vojakov. Niektoré doteraz nenašli.

„Ako prvý sme dali do poriadku cintorín v Ňagove. Vyčistili sme ho, opravili sme hroby, vyrezali obyčajné kríže z brezového dreva a jeden centrálny kríž. Za osem hodín vznikol zo zanedbaného miesta cintorín a nestálo to nič. Netreba milióny, ale chuť niečo urobiť,“ hovorí Radoslav Turik. Odvtedy takto opravili množstvo cintorínov. Organizujú aj rekonštrukciu veľkonočnej bitky v Karpatoch, zostavujú online archív vojakov zo slovenského územia zabitých v prvej svetovej vojne, vyznačujú turistické chodníky a najnovšie skúmajú európske bojiská, na ktorých bojovali slovenskí vojaci.

Zradcovia, ktorí dodržali prísahu: V prvej svetovej vojne padlo približne 67-tisíc vojakov zo Slovenska. Desaťtisíce sa vrátili domov s fyzickými následkami. Bez rúk, bez nôh, slepí. „Predtým to boli roľníci, gazdovia. Potom kaliky. Mnohí spáchali samovraždu alebo začali chľastať. Vojak sa v nemocnici pozrel do zrkadla a vyskočil z okna. Chýbala mu polovica tváre a takto znetvorený nechcel ďalej žiť. Ďalší si priniesli duševné traumy. Hovorí sa im stratená generácia,“ vysvetľuje Radoslav Turik.

Mužom sa nedostalo ani spoločenského uznania. „Bojovali za Rakúsko-Uhorsko. To sa však rozpadlo. Tisíce vojakov prešli počas vojny do československých légií. No desaťtisíce zostali bojovať v rakúsko-uhorskej armáde. Tí chlapi niečo prežili a boli na to hrdí. Na výročia konca vojny si obliekli mundúry, pripli medaily a išli sa pokloniť k pamätníku a zaspomínať na padlých kamarátov. No ich nový štát o tom starom hovoril ako o žalári národov. Celá spoločnosť na nich ukazovala - zradcovia, Rakušáci, ktorí nevstúpili do légií a bojovali na druhej strane, za cisára! Tí chlapi boli frustrovaní. Neporušili vojenskú prísahu, bojovali do konca, a sú zradcovia, zatiaľ čo tí, ktorí svoju prísahu zradili a prebehli, sú hrdinovia.“

VIDEO Plus 7 Dní