Čo sa ma pýtate, veď mne všetko zobrali, odpovedal v 60. rokoch smutným listom Štefan Vagač na otázky nejakého novinára. Pred znárodňovaním to bol biznismen. Potom robil vo vodárňach a skladníka v strojárskom závode.
Okrem toho, že rodina prišla o podnik, jedného dňa v roku 1952 im miestni komunisti prikázali vysťahovať sa z Detvy. Dostali na to pár hodín. „Niektorý z návštevníkov mi rozprával, že raz stretol Štefana Vagača, ako vylieza z kanála, kde niečo montoval,“ spomína Martin Doskočil.
Pred pár rokmi v Detve kúpil Vagačov dom, budovu, ktorú známa rodina postavila začiatkom 20. storočia, a zrekonštruoval ho. Jeho cieľom je oživiť príbeh Vagačovcov prostredníctvom multimediálnej expozície. Prečo? Lebo založili prvú bryndziareň manufaktúrneho typu na Slovensku a pravdepodobne aj na svete.
V GALÉRII si pozrite historické fotografie jedinečnej bryndziarne>>
Ohromujúce čísla
Rodina Vagačovcov pochádza zo Starej Turej. Boli to obchodníci s mäsom a maslom. Na Podpoľaní skupovali hovädzinu, baraninu a jahňacinu a predávali ju do veľkých miest v celom Rakúsko-Uhorsku. Neskôr presedlali na bryndzu. A v roku 1787 založili v Detve prvú manufaktúru na túto špeciálnu pochúťku z ovčieho mlieka. Bryndzu dovtedy vyrábali len bačovia na salašoch. Ján Vagač s ňou začal experimentovať.
Predtým vraj zašívali ovčí syr do ovčej kože a nechávali ho zrieť. On ho začal vaľkať úplne najemno. „Pridal aj soľ. Tak sa bryndza stala trvanlivou a mohol ju vyvážať do monarchie,“ hovorí Magdaléna Balážová, ktorá pracuje na projekte Vagačovho domu.
Na Podpoľaní vtedy pôsobilo niekoľko mliekarenských rodín: vo Zvolenskej Slatine Molecovci, v Detve okrem Vagačovcov ešte Galbaví. V Kroměříži v Česku bola mliekarenská škola, učil sa tam aj posledný majiteľ Vagačovej bryndziarne Štefan Vagač. Ďalší jej absolvent Josef Soc sa usadil v Krupine a založil mliekareň tam.
„Liptáci budú určite tvrdiť, že oni mali bryndziareň skôr,“ usmieva sa Martin Doskočil večnej rivalite podhorských regiónov. „Ale všetky dokumenty potvrdzujú, že prví boli Vagačovci.“
Najviac bryndze sa vraj dorábalo vo Zvolenskej stolici. Najväčším producentom bola začiatkom 20. storočia židovská rodina Wittmanovcov zo Zvolena. No Vagačovci a Molecovci zaostávali len o málo. Výrobcovia sa na istý čas spojili do syndikátu a s bryndzou obchodovali spoločne.
„Máme knižku z roku 1940 s podrobnou štatistikou výroby a predaja bryndze. Z dnešného pohľadu sú tie čísla ohromujúce,“ hovorí Martin Doskočil.
Nebál sa o seba
Pôvodne tu stáli štyri budovy: jedna, v ktorej rodina bývala, a tri budovy výroby. „Najprv som si myslel, že ľudia im zo salašov vozili mlieko a tu sa spracúvalo na syry. Ale nie. Miestni im vozili hotové ovčie syry a tie tu spracúvali na bryndzu,“ rozpráva Martin Doskočil. Po prvej svetovej vojne začali - zrejme vďaka skúsenostiam z Kroměříža - vyrábať aj ďalšie syry vrátane obľúbených topených.
Martin Doskočil sa v Detve narodil. Stretáva veľa ľudí, ktorí Vagačovcov poznali. „Sú schopní rozprávať aj dve hodiny o tom, ako to tu fungovalo: Ja som Sekereš, môj otec tu pracoval ako mliekarský majster a staral sa aj o techniku. Ja som mu ako desaťročný chodil pomáhať vymetať komín, lebo jediný som sa tam zmestil. Veľa informácií som sa takto dozvedel v krčme.“
Najväčší rozkvet podnik dosiahol pod vedením Alexandra Vagača. Vedenie bryndziarne prevzal po smrti svojho otca Michala v roku 1905. Na pohon mlynov začal v roku 1914 používať benzínové motory a v roku 1928 elektrinu.
S manželkou Antóniou mali štyri deti, Štefana, Karola, Júliusa a Máriu. Veľká rodina potrebovala nový dom. Preto v roku 1908 postavili budovu na Hlavnej ulici. „Bola prízemná. Keď sme pri rekonštrukcii rozoberali zárubne na poschodí, našli sme trám s napísaným rokom 1931. Vtedy sa robila nadstavba,“ myslí si Martin Doskočil.
Vagačovci podporovali mesto aj umelcov. Spolupracovali na výstavbe kúpaliska a založení futbalového tímu. V dome mali izbu pre maliarov, ktorí tak mohli v Detve tvoriť. To boli šťastné časy. Alexander zomrel v roku 1934 a rodinný podnik prevzal Štefan. No o pár rokov prišla vojna.
Július Vagač bol právnik a pracoval v Slovenskej národnej banke v Bratislave. Pôsobil v ilegálnom odboji. U mamy v Detve mal drevený kufor s oblečením a veci na prvú pomoc. Dal jej pokyn, že ak príde niekto a povie dohodnuté heslo, má mu ho otvoriť a na nič sa nepýtať. Podobný kufor mal u svokry v Prahe. Bol súčasťou skupiny, ktorá sa podieľala na ekonomickom zázemí príprav Slovenského národného povstania. So spolupracovníkmi plánovali preniesť štátny poklad z Bratislavy do Banskej Bystrice. Vedel, že to, čo robí, je nebezpečné. Hovorieval: „Nebojím sa o seba, len o svoju rodinu.“
S manželkou Jaroslavou mali štyri deti: Alexandra, Svetozára, Dagmar a Ľudmilu. Dňa 17. marca 1945 odviedli Júliusa na výsluch gestapo. O dva týždne smeroval do koncentračného tábora v Mauthausene. Všetkých väzňov z transportu zavraždili v plynových komorách.
Vyhnaní
Po vojne prišiel definitívny koniec: v roku 1948 rodinný podnik Vagačovcov znárodnili. „Miestni komunistickí pohlavári rozhodli o likvidácii bryndziarskej výroby v Detve. Časť technológie z manufaktúry Vagačovcov presunuli do Zvolenskej Slatiny. O štyri roky rodinu vyhnali. Na opustenie Detvy dostali pár hodín,“ vysvetľuje Martin Doskočil.
Rodina sa roztratila po Slovensku aj po svete. Keď v roku 2018 zorganizovalo Podpolianske múzeum stretnutie Vagačovcov, mnohí bratranci a sesternice sa videli prvýkrát v živote. „Každý z nich povedal svoj príbeh. Tí najstarší, ktorí ešte zažili éru prvej republiky, hovorili o krivde: o tom, že rodinu z Detvy vyhnali. Uvedomil som si, že sa to už nezahojí. Ale dedovizeň im môžeme pripomenúť aspoň malým múzeom.“
Za komunizmu boli vo Vagačovom dome rôzne prevádzky: zváračská dielňa, učňovské stredisko budúcich cukrárov, klub mladých, knižnica, kaderníčka, kvetinárstvo, kancelárie mestského podniku. Martin Doskočil tam ako dieťa nosil starý papier do zberu. „Zadné budovy úplne zdevastovali. Vydržali len vďaka kvalitnej streche. No predchádzajúcemu majiteľovi sa tam nasťahoval nejaký bezdomovec a nechtiac to tam podpálil. Chytila sa aj strecha. Dve budovy sme už nemohli zachrániť.“
Vagačovcom vrátili dom v reštitúcii a oni ho v roku 2001 predali. Noví majitelia tam plánovali penzión. Urobili aj nejaké stavebné úpravy. Ale penzión nakoniec neotvorili a stavba chátrala. Martin Doskočil chodil okolo a veľmi ho chcel obnoviť. „V starej časti Detvy sú len štyri historické budovy. Ostatné komunisti zrovnali so zemou. Námestie zaniklo a Detva stratila mestský charakter.“
Stratené predmety
Trvalo celé roky, kým Martin Doskočil majiteľov presvedčil, aby mu Vagačov dom predali. Dve zo štyroch budov statik nariadil zbúrať. „Pôvodne som chcel, aby v hlavnej budove bolo len múzeum. No zistil som, že po Vagačovcoch nič nezostalo. Podarilo sa zachrániť parkety v dvoch miestnostiach a dlažbu v tretej, dva vypínače a štyri pneumatiky. Hovorí sa, že keď Vagačovci narýchlo opúšťali Detvu, nábytok a časť osobných vecí si uložili u spriaznených rodín.“
Nový majiteľ domu začal po tých predmetoch pátrať. Raz volal človek, že má dlažbu, no bolo to len zopár dlaždíc. Inokedy sa ozval ďalší, že má luster, no kým sa stihli dohodnúť, tak ho predal. Liatinové pece sú stále u niekoho v Detve. Niekto si myslel, že môže mať nábytok zo spálne, ale nebol si istý, či je po Vagačovcoch alebo po babke. Čierny stôl z pracovne darovala rodina, u ktorej si ho Vagačovci uložili, na faru. Kompresor, ktorý dal Alexander Vagač vyrobiť v Maďarsku, majú v Múzeu poľnohospodárskej techniky v Nitre.
„Mnohí ľudia hovorili, že majú to a to. Prešlo päť rokov, ale nič u nás nepristálo,“ konštatuje Martin Doskočil. „Ale kamarát kúpil susedný dom a na ,padláši‘ našiel množstvo fotografií Vagačovcov. Ukázalo sa, že tam kedysi bývala pani, ktorá pracovala u nich v laboratóriu s mliečnymi kultúrami. Takže máme veľa fotografického materiálu.“
Myšlienky na väčšie múzeum sa Martin Doskočil musel teda vzdať. Na prízemí urobil kaviarničku a kultúrne centrum na rôzne podujatia - bývajú tu koncerty, čítačky, workshopy Centra tradičnej kultúry v Detve, akcie pre deti a diskusie. Zariadené je dobovým nábytkom v štýle 30. rokov, keď sa bryndziarni darilo najviac.
Na prvom poschodí sú výstavné priestory. V budúcnosti má byť ich súčasťou aj multimediálna prezentácia ako pamiatka na Vagačovcov. Návštevníci sa dozvedia o príbehu rodiny a jej význame pre Detvu. Práve beží darcovská kampaň a hocikto môže realizáciu tejto myšlienky podporiť.
Príbeh hniezda
Pri rekonštrukcii miestností na poschodí sa Martin Doskočil pokúšal trafiť do pôvodných farieb. Nebolo to jednoduché, dnes sa používajú iné pigmenty, takže dosiahnuť zhodu je často takmer nemožné. „Modrá nám vyšla jedna k jednej. Štyrikrát sme to premaľovávali, kým som bol spokojný. Keď namaľovali exteriér a zložili lešenie, vyšiel som von, pozrel sa na to a vravím: Chlapi, to nie je tá žltá. Takže sa opäť dalo lešenie a maľovali sme nanovo.“
Hoci Vagačovci fotili veľa, z interiéru domu sa zachovalo málo fotografií: rodinný portrét pri stene. „Pochopili sme z nej, ako vyzerala maľovka. Je síce čierno-biela, no keď sme zošúchali omietku, dopracovali sme sa k pôvodnej farbe. Ten vzor na stene sa vtedy robil pomocou papierovej šablóny. Skúšali sme to, ale neodhodlali sme sa vymaľovať to tak. Aj maliari hovorili, nech to radšej nerobíme, že je to zložité a s tou technológiou už dnes nikto nevie pracovať.“
V GALÉRII si pozrite zábery obnoveného Vagačovho domu>>
K výrobe bryndze sa síce vo Vagačovom dome nevrátili, plánujú však predávať nejakú od regionálnych farmárov v malom obchode spojenom s turistickým informačným centrom. Už teraz sa tam zastavujú ľudia a pýtajú sa na bryndzu, obnovili totiž pôvodný nápis na dome, ktorý informuje, že tam sídli bryndziareň a syráreň.
Okrem budov obnovili bocianie hniezdo. Bolo na komíne, ktorý opravili a osadili naň hromozvod. Pracovníci zo Štátnej ochrany prírody SR Martinovi Doskočilovi nakreslili, ako by mal vyzerať košík. Ten vyrobili z antikora. Počkali, kým bociany odletia do teplých krajín, hniezdo zhodili, komín opravili, antikorový košík vyplietli konárikmi, umiestnili ho na komín a čakali na bociany. Pár sa vrátil a v hniezde sa zabýval. Možno sa do opraveného domu budú občas vracať aj Vagačovci. A príbeh známej detvianskej rodiny bude pokračovať.
