Keď v marci 1953 zomrel súdruh Stalin, ohromilo to krajinu Sovietov. Umrel predsa ten najväčší z najväčších. O tri roky neskôr rečnil Nikita Chruščov na komunistickom zjazde a vo štvorhodinovom prejave ostro odsúdil Stalina. Sála zmeravela v úžase. Nebolo počuť vrzgnutie stoličky ani zakašľanie, ani šepkanie. Odvtedy uplynulo takmer sedemdesiat rokov, ale tohto jedného z najväčších zločincov histórie dodnes v Rusku mnohí uznávajú, ba priam zbožňujú. V anketách ho označujú za najvýznamnejšiu postavu ruských dejín. A mnohí sú presvedčení, že ho zavraždili jeho nepriatelia.

Dlhé umieranie

Megalomanské predstavenie: V GALÉRII si pozrite zábery zo Stalnovho pohrebu>>

Dňa 1. marca 1953 boli stráže v chate Kuncevo, Stalinovom sídle neďaleko Moskvy, znepokojené, že sa Stalin neobjavuje. A celý deň si ani nikoho nepozýval k sebe. Až večer sa v jeho pracovni rozsvieti. Službukonajúci dôstojník sa pozrie cez kľúčovú dierku. Stalin sedí za stolom a pracuje. V jeho pracovni sa svietilo ešte aj na druhý deň ráno. Dôstojník sa znova pozrel cez kľúčovú dierku a zhrozil sa. Stalin ležal na podlahe.

Začala sa trojdňová Stalinova agónia. Najprv vypukol zhon, zmätok. Stalina preniesli na gauč. Žil, ale bol v bezvedomí. Na chvíľu sa prebral, chcel zdvihnúť pravú ruku, ale nemohol. Niekoľko ráz sa pokúsil niečo povedať, vydával však len nezrozumiteľné zvuky. Lekára nemohli volať. Na také niečo mohol dať súhlas len Lavrentij Berija, Stalinov najbližší spolupracovník.

Priveľa náhod. Beriju dlho nemohli nájsť. Napokon ho našli v ktorejsi vládnej vile. V spoločnosti žien a opitého. Prišiel spolu s Malenkovom k umierajúcemu Stalinovi, ale nevolal lekárov. Ešte sa rozkričal na služobníctvo: „Čo panikárite? Nevidíte, že súdruh Stalin tvrdo spí? Okamžite odtiaľto zmiznite a nerušte spánok nášho vodcu!“ Malenkov nie veľmi rozhodne, ale podporil Beriju.

Stalin dlho zostával bez lekárskej pomoci, dvanásť až štrnásť hodín. Diagnóza lekárov bola jasná: krvácanie v ľavej hemisfére mozgu, paralýza pravej ruky a nohy, strata reči. Jasný bol aj osud lekárov. Ak vodca umrie, aj ich určite čaká smrť. Robili všetko, čo bolo v ich silách. Ale veľa toho nemohli urobiť.

Niktoši, zabili mi otca!

Pri lôžku zomierajúceho bdejú lekári a členovia politického byra. Sú vystrašení. Vorošilov, Chruščov, Kaganovič i ďalší plačú. Ľútosť neprejavuje azda iba Berija, najväčší Stalinov pätolizač. Stalina už odpísal a on je predsa korunný princ. Mohutná ríša pripadne jemu. A on, podpredseda vlády, šéf bezpečnosti, muž, ktorého sa boja i členovia politbyra. Iste rozpúta ešte väčší teror. Zlomí akýkoľvek náznak odporu.

Berija na niekoľko hodín odchádza do Kremľa. A čo tam? Vybrať zo Stalinovho trezoru dokumenty? Možno je medzi nimi i jeho testament. Možno niečo, čo sa týka aj jeho, Beriju, niečo, čo by ho kompromitovalo. Vrátil sa ešte v lepšej nálade. No lekárom sa vyhrážal: „Zaručujete život súdruha Stalina. Uvedomujete si celú zodpovednosť za zdravie súdruha Stalina? Vystríham vás...“

Občas sa objaví Stalinov syn Vasilij. Ako obyčajne - opitý. Vykrikuje: „Niktoši, zabili mi otca!“ A to tvrdil až do konca svojho krátkeho opileckého života. Pri lôžku stála aj Stalinova dcéra Svetlana. Zaznamenala: „… už v poslednej minúte otvoril oči a prešiel nimi po všetkých, ktorí stáli naokolo. Bol to strašný pohľad - šialený, zlostný či plný hrôzy zo smrti a z neznámych tvárí lekárov, ktorí sa nad ním skláňali. Ten pohľad sa v istom okamihu dotkol všetkých.“

Svetlana vo svojich pamätiach spomína:
„… odrazu zdvihol ľavú ruku (ktorou mohol hýbať) a akoby ňou ukázal kamsi hore alebo nám všetkým pohrozil. Bolo to gesto nepochopiteľné, ale hrozivé, nevedno komu a čomu patrilo...“

V ustavičnom strachu

V prvých rokoch vládnutia sa Stalin rád ukazoval na verejnosti. Lichotil mu jej záujem. S pribúdajúcimi rokmi a s pribúdajúcimi čistkami v krajine a v strane sa ho zmocňoval strach o vlastný život. Bál sa. Panicky sa bál. Bál sa a podozrieval každého - zo sprisahania, zo zrady, z toho, že mu siahajú na život. Lenin mal dvoch osobných strážcov, po atentáte na neho štyroch. Stalin rozšíril osobnú ochranu na niekoľko tisíc tajných a okrem toho boli nablízku a v ustavičnej pohotovosti osobitné vojenské pohotovosti.

Prísne opatrenia zaviedol aj v Kunceve. Záclony v miestnostiach nesmeli siahať nižšie ako pol metra od podlahy, aby sa nikto nemohol za ne schovať. Museli mu ustielať niekoľko postelí naraz a nikomu nepovedal, v ktorej bude spať. Bál sa, ustavične sa bál. Stal sa obeťou pyramídy, ktorú sám vytvoril. A teraz stoja okolo neho lekári. Tí, ktorí pripravili o život nejedného z najvyššieho vedenia. A sú tu aj z politbyra. Aj tí, ktorým vôbec nedôveroval. Napokon ho dostali.

To boli posledné tyranove myšlienky? Posledný raz vydýchol 5. marca 1953 o 21. hodine a 50. minúte. Smrť šíril aj po smrti. Na jeho pohrebe na Červenom námestí v Moskve a v jeho okolí sa zúčastnili v mraze dva až tri milióny smútiacich. V tlačenici ušliapali približne 1 500 ľudí.

Hlavný podozrivý

Krátko po Stalinovej smrti, presnejšie 1. mája 1953, povedal Berija Molotovovi na tribúne mauzólea v Moskve: „Vzal som to na seba. Všetkých som vás zachránil.“ Tak diktátora predsa len zavraždili? Tak, ako sa obával sám Stalin a ako to tvrdil jeho syn Vasilij? A postaral sa o to práve Berija?

Stalin sa už dávnejšie zaoberal myšlienkou zreformovať najvyššie stranícke orgány. Starým kádrom nedôveroval. Maršala Klimenta Vorošilova pokladal za anglického špióna a už ho dávnejšie ani nepozýval na zasadnutia straníckeho byra, Molotova označil zasa za amerického špióna a jeho ženu Perlu, vysokú funkcionárku, za židovskú špiónku. Chystal sa aj na krajana Gruzínca Beriju, ktorý bol roky jeho najbližším spolupracovníkom.

V Sovietskom zväze jestvovalo hlboko utajené laboratórium, kde skúmali a vyvíjali jedy. Dialo sa tak pod Berijovým vedením. Použil niektorý z nich, aby otrávil Stalina? Keď objavili vodcu ležať na zemi, stáli na stole tri fľaše s vodou a minerálnou vodou. Jedna z nich zakrátko záhadne zmizla. Bol v nej nejaký jed?

Priveľa podozrení

Keď v roku 1956 na tajnom zasadnutí XX. zjazdu sovietskej komunistickej strany rečnil Chruščov, soptil hnevom na Stalina. Hoci mu predtým verne slúžil. Napriek tomu, že Stalin sa postaral, aby za vojny jeho syna postavili k múru. Syn Leonid ako vojnový letec padol do zajatia a spolupracoval s Nemcami. Keď ho sovietske jednotky oslobodili, odsúdili ho na smrť. Márne sa jeho otec doprosoval milosti u Stalina. Mohol sa mu Chruščov po rokoch pomstiť? A po rokoch aj z obavy o vlastný život?

Lavrentij Berija vyzeral ako intelektuál, zavraždil Stalina? FOTO v GALÉRII >>

To, že Stalina možno zavraždili, dosvedčujú i udalosti po jeho skone. Väčšina ošetrujúcich lekárov zmizla hneď po jeho smrti. Náhle zomrel profesor Rusakov, ktorý bol pri pitve Stalinovho tela. Uväznili prednostu liečebnej zdravotnej správy Kremľa I. I. Kuperina, a to spolu s ministrom zdravotníctva ZSSR A. F. Treťjakovom. Obidvoch ešte s ďalšími dvoma lekármi prítomnými pri Stalinovej smrti deportovali do vyhnanstva. Do Moskvy sa mohli vrátiť až po rokoch.

LADISLAV ŠVIHRAN