Keď v marci 1953 zomrel súdruh Stalin, ohromilo to krajinu Sovietov. Umrel predsa ten najväčší z najväčších. O tri roky neskôr rečnil Nikita Chruščov na komunistickom zjazde a vo štvorhodinovom prejave ostro odsúdil Stalina. Sála zmeravela v úžase. Nebolo počuť vrzgnutie stoličky ani zakašľanie, ani šepkanie. Odvtedy uplynulo takmer sedemdesiat rokov, ale tohto jedného z najväčších zločincov histórie dodnes v Rusku mnohí uznávajú, ba priam zbožňujú. V anketách ho označujú za najvýznamnejšiu postavu ruských dejín. A mnohí sú presvedčení, že ho zavraždili jeho nepriatelia.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/zahadna-smrt-diktatora-stalinov-skon-vyvolava-otazniky-detaily-spochybnuju-oficialnu-verziu">Megalomanské predstavenie: V GALÉRII si pozrite zábery zo Stalnovho pohrebu&gt;&gt;</a>

Dňa 1. marca 1953 boli stráže v&nbsp;chate Kuncevo, Stalinovom sídle neďaleko Moskvy, znepokojené, že sa Stalin neobjavuje. A&nbsp;celý deň si ani nikoho nepozýval k&nbsp;sebe. Až večer sa v&nbsp;jeho pracovni rozsvieti. Službukonajúci dôstojník sa pozrie cez kľúčovú dierku. Stalin sedí za&nbsp;stolom a&nbsp;pracuje. V&nbsp;jeho pracovni sa svietilo ešte aj na&nbsp;druhý deň ráno. Dôstojník sa znova pozrel cez kľúčovú dierku a&nbsp;zhrozil sa. Stalin ležal na&nbsp;podlahe.

Začala sa trojdňová Stalinova agónia. Najprv vypukol zhon, zmätok. Stalina preniesli na&nbsp;gauč. Žil, ale bol v&nbsp;bezvedomí. Na&nbsp;chvíľu sa prebral, chcel zdvihnúť pravú ruku, ale nemohol. Niekoľko ráz sa pokúsil niečo povedať, vydával však len nezrozumiteľné zvuky. Lekára nemohli volať. Na&nbsp;také niečo mohol dať súhlas len Lavrentij Berija, Stalinov najbližší spolupracovník.

Priveľa náhod. Beriju dlho nemohli nájsť. Napokon ho našli v&nbsp;ktorejsi vládnej vile. V&nbsp;spoločnosti žien a&nbsp;opitého. Prišiel spolu s&nbsp;Malenkovom k&nbsp;umierajúcemu Stalinovi, ale nevolal lekárov. Ešte sa rozkričal na&nbsp;služobníctvo: „Čo panikárite? Nevidíte, že súdruh Stalin tvrdo spí? Okamžite odtiaľto zmiznite a&nbsp;nerušte spánok nášho vodcu!“ Malenkov nie veľmi rozhodne, ale podporil Beriju.

Stalin dlho zostával bez lekárskej pomoci, dvanásť až štrnásť hodín. Diagnóza lekárov bola jasná: krvácanie v&nbsp;ľavej hemisfére mozgu, paralýza pravej ruky a&nbsp;nohy, strata reči. Jasný bol aj osud lekárov. Ak vodca umrie, aj ich určite čaká smrť. Robili všetko, čo bolo v&nbsp;ich silách. Ale veľa toho nemohli urobiť.

Pri lôžku zomierajúceho bdejú lekári a&nbsp;členovia politického byra. Sú vystrašení. Vorošilov, Chruščov, Kaganovič i&nbsp;ďalší plačú. Ľútosť neprejavuje azda iba Berija, najväčší Stalinov pätolizač. Stalina už odpísal a&nbsp;on je predsa korunný princ. Mohutná ríša pripadne jemu. A&nbsp;on, podpredseda vlády, šéf bezpečnosti, muž, ktorého sa boja i&nbsp;členovia politbyra. Iste rozpúta ešte väčší teror. Zlomí akýkoľvek náznak odporu.

Berija na&nbsp;niekoľko hodín odchádza do&nbsp;Kremľa. A&nbsp;čo tam? Vybrať zo Stalinovho trezoru dokumenty? Možno je medzi nimi i&nbsp;jeho testament. Možno niečo, čo sa týka aj jeho, Beriju, niečo, čo by ho kompromitovalo. Vrátil sa ešte v&nbsp;lepšej nálade. No lekárom sa vyhrážal: „Zaručujete život súdruha Stalina. Uvedomujete si celú zodpovednosť za&nbsp;zdravie súdruha Stalina? Vystríham vás...“

Občas sa objaví Stalinov syn Vasilij. Ako obyčajne - opitý. Vykrikuje: „Niktoši, zabili mi otca!“ A&nbsp;to tvrdil až do&nbsp;konca svojho krátkeho opileckého života. Pri lôžku stála aj Stalinova dcéra Svetlana. Zaznamenala: „… už v&nbsp;poslednej minúte otvoril oči a&nbsp;prešiel nimi po&nbsp;všetkých, ktorí stáli naokolo. Bol to strašný pohľad - šialený, zlostný či plný hrôzy zo smrti a&nbsp;z&nbsp;neznámych tvárí lekárov, ktorí sa nad ním skláňali. Ten pohľad sa v&nbsp;istom okamihu dotkol všetkých.“

Svetlana vo svojich pamätiach spomína: „… odrazu zdvihol ľavú ruku (ktorou mohol hýbať) a&nbsp;akoby ňou ukázal kamsi hore alebo nám všetkým pohrozil. Bolo to gesto nepochopiteľné, ale hrozivé, nevedno komu a&nbsp;čomu patrilo...“

V&nbsp;prvých rokoch vládnutia sa Stalin rád ukazoval na&nbsp;verejnosti. Lichotil mu jej záujem. S&nbsp;pribúdajúcimi rokmi a&nbsp;s&nbsp;pribúdajúcimi čistkami v&nbsp;krajine a&nbsp;v&nbsp;strane sa ho zmocňoval strach o&nbsp;vlastný život. Bál sa. Panicky sa bál. Bál sa a&nbsp;podozrieval každého - zo sprisahania, zo zrady, z&nbsp;toho, že mu siahajú na&nbsp;život. Lenin mal dvoch osobných strážcov, po&nbsp;atentáte na&nbsp;neho štyroch. Stalin rozšíril osobnú ochranu na&nbsp;niekoľko tisíc tajných a&nbsp;okrem toho boli nablízku a&nbsp;v&nbsp;ustavičnej pohotovosti osobitné vojenské pohotovosti.

Prísne opatrenia zaviedol aj v&nbsp;Kunceve. Záclony v&nbsp;miestnostiach nesmeli siahať nižšie ako pol metra od&nbsp;podlahy, aby sa nikto nemohol za&nbsp;ne schovať. Museli mu ustielať niekoľko postelí naraz a&nbsp;nikomu nepovedal, v&nbsp;ktorej bude spať. Bál sa, ustavične sa bál. Stal sa obeťou pyramídy, ktorú sám vytvoril. A&nbsp;teraz stoja okolo neho lekári. Tí, ktorí pripravili o&nbsp;život nejedného z&nbsp;najvyššieho vedenia. A&nbsp;sú tu aj z&nbsp;politbyra. Aj tí, ktorým vôbec nedôveroval. Napokon ho dostali.

To boli posledné tyranove myšlienky? Posledný raz vydýchol 5. marca 1953 o&nbsp;21. hodine a&nbsp;50. minúte. Smrť šíril aj po&nbsp;smrti. Na&nbsp;jeho pohrebe na&nbsp;Červenom námestí v&nbsp;Moskve a&nbsp;v&nbsp;jeho okolí sa zúčastnili v&nbsp;mraze dva až tri milióny smútiacich. V&nbsp;tlačenici ušliapali približne 1&nbsp;500 ľudí.

Krátko po&nbsp;Stalinovej smrti, presnejšie 1. mája 1953, povedal Berija Molotovovi na&nbsp;tribúne mauzólea v&nbsp;Moskve: „Vzal som to na&nbsp;seba. Všetkých som vás zachránil.“ Tak diktátora predsa len zavraždili? Tak, ako sa obával sám Stalin a&nbsp;ako to tvrdil jeho syn Vasilij? A&nbsp;postaral sa o&nbsp;to práve Berija?

Stalin sa už dávnejšie zaoberal myšlienkou zreformovať najvyššie stranícke orgány. Starým kádrom nedôveroval. Maršala Klimenta Vorošilova pokladal za&nbsp;anglického špióna a&nbsp;už ho dávnejšie ani nepozýval na&nbsp;zasadnutia straníckeho byra, Molotova označil zasa za&nbsp;amerického špióna a&nbsp;jeho ženu Perlu, vysokú funkcionárku, za&nbsp;židovskú špiónku. Chystal sa aj na&nbsp;krajana Gruzínca Beriju, ktorý bol roky jeho najbližším spolupracovníkom.

V&nbsp;Sovietskom zväze jestvovalo hlboko utajené laboratórium, kde skúmali a&nbsp;vyvíjali jedy. Dialo sa tak pod Berijovým vedením. Použil niektorý z&nbsp;nich, aby otrávil Stalina? Keď objavili vodcu ležať na&nbsp;zemi, stáli na&nbsp;stole tri fľaše s&nbsp;vodou a&nbsp;minerálnou vodou. Jedna z&nbsp;nich zakrátko záhadne zmizla. Bol v&nbsp;nej nejaký jed?

Keď v&nbsp;roku 1956 na&nbsp;tajnom zasadnutí XX. zjazdu sovietskej komunistickej strany rečnil Chruščov, soptil hnevom na&nbsp;Stalina. Hoci mu predtým verne slúžil. Napriek tomu, že Stalin sa postaral, aby za&nbsp;vojny jeho syna postavili k&nbsp;múru. Syn Leonid ako vojnový letec padol do&nbsp;zajatia a&nbsp;spolupracoval s&nbsp;Nemcami. Keď ho sovietske jednotky oslobodili, odsúdili ho na&nbsp;smrť. Márne sa jeho otec doprosoval milosti u&nbsp;Stalina. Mohol sa mu Chruščov po&nbsp;rokoch pomstiť? A&nbsp;po&nbsp;rokoch aj z&nbsp;obavy o&nbsp;vlastný život?

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/zahadna-smrt-diktatora-stalinov-skon-vyvolava-otazniky-detaily-spochybnuju-oficialnu-verziu">Lavrentij Berija vyzeral ako intelektuál, zavraždil Stalina? FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a>

To, že Stalina možno zavraždili, dosvedčujú i&nbsp;udalosti po&nbsp;jeho skone. Väčšina ošetrujúcich lekárov zmizla hneď po&nbsp;jeho smrti. Náhle zomrel profesor Rusakov, ktorý bol pri pitve Stalinovho tela. Uväznili prednostu liečebnej zdravotnej správy Kremľa I. I. Kuperina, a&nbsp;to spolu s&nbsp;ministrom zdravotníctva ZSSR A. F. Treťjakovom. Obidvoch ešte s&nbsp;ďalšími dvoma lekármi prítomnými pri Stalinovej smrti deportovali do&nbsp;vyhnanstva. Do&nbsp;Moskvy sa mohli vrátiť až po&nbsp;rokoch.