V údolí rieky Connecticut sa objavil asi v roku 1858. Zarastený a špinavý, celý rok v ručne šitých kožených nohaviciach, klobúku a vo veľkom, ťažkom kožuchu. Na oblečení pribúdali záplaty, ale nikdy sa ho nevzdal ani ho nevymenil. Na pleci batoh, ktorý si sám ušil zo starých topánok. V ňom nosil šidlá, nožnice, kliny, sekerku a iné náradie. Celý svoj majetok. Aj baganče mal z kože upevnenej na drevenej podrážke. Pripomínali dreváky, aké nosili roľníci na severe Francúzska a v Belgicku. V ruke nevyhnutná palica.
Obyvatelia ho prijali za svojho
Kto sa s ním stretol prvý raz, zrejme sa vyľakal, ale potom ho prenikla ľútosť. Ukázalo sa, že tento tajomný pútnik je neškodný, nie je nebezpečný pre ľudí vo svojom okolí, až sa napokon stal kultovou postavičkou amerického severovýchodu. Strach pred ním nemali ani deti. Učiteľ v Brandorfe dokonca vyhlásil v čase jeho príchodu prestávku, aby ho deti pozdravili a podelili sa s ním o nejakú dobrotu.
Podobne sa zachovala učiteľka v mestečku Bristol, ktorá úsilie žiakov odmeňovala tým, že sa mohli stretnúť s Leathermanom a pomôcť mu. Ale našli sa aj takí zlomyseľníci, ktorí po ňom hádzali kamene. Vtedy ho jediný raz videli nahnevaného.
Trampský zákon z roku 1879 prikazoval uväzniť „všetkých tulákov žijúcich bez práce alebo viditeľných prostriedkov podpory“, ba zákon išiel tak ďaleko, že nepostihoval toho, kto trampa otrávil jedlom. Obyvatelia miest, ktorými Kožený muž prechádzal, však na svojho tuláka nedali dopustiť. Stal sa súčasťou ich života.
Podľa oblečenia ho nazvali Leatherman – Kožený muž. Vyše troch desaťročí putoval po okruhu v dĺžke 587 kilometrov v smere hodinových ručičiek medzi riekami Connecticut a Hudson River. Nemal hodinky, napriek tomu sa málokedy omeškal, ale v rovnaký deň a neraz i v rovnakú hodinu sa objavil po piatich týždňoch v rovnakom meste, dedine, osade či na farme. Vraj bol taký presný, že gazdinky si podľa jeho príchodu mohli nastavovať čas. Ak sa náhodou oneskoril, vďaka novinám to vedelo celé okolie. „Kožený muž prišiel v utorok o hodinu a pol neskôr ako zvyčajne,“ informoval denník New Haven Daily Palladium 23. júna 1886.
Pravidelne sa zastavoval asi na štyridsiatich miestach vrátane dnes bohatého trojtisícového mestečka Bedford Hills. Nežobral, no ľudia ho radi ponúkli tým, čo mali poruke. Vedeli, kedy sa u nich opäť objaví. Autorka histórie mesta Lewisboro Mary Louise Boyntonová spomínala, že „prichádzal raz za rok k východnej strane domu, zaklopal na odkvapovú rúru a matka mu dala kávu a sendviče. Ďakujem veľmi pekne, pani, povedal, ale nikdy sa na nás nepozrel.“
Bol vraj veľký jedák. „Krajec chleba za krajcom zmizol v jeho žalúdku,“ písalo sa vo vtedajších novinách. „Obrovské kusy mäsa šli rýchlo za nimi a spôsob, akým dokázal zjesť koláč, pripomína trik skúseného kúzelníka, ktorý necháva zmiznúť svoje karty.“
Do domu nevošiel
Od ľudí prijal stravu, ale nikdy neprekročil prah domu. Ponúknuté jedlo zjedol pred vchodom a odmietol ponuku teplého kúpeľa alebo postele. Jeho domovom boli skalné diery a jaskyne, kde si pri väčších mrazoch nakládol oheň a kde si uschovával jedlo. V úkryte mal lôžko z lístia a pred odchodom si vždy nachystal drevo na ďalší návrat. Pri svojich obydliach pestoval bylinky a zeleninu.
Okruhom prechádzal v horúčavách, ale i v snežných fujaviciach. Proti mrazu bol otužilý a nikdy uňho nevideli omrznuté prsty ako u iných tulákov. Zaujímavé je, že mu nikdy nechýbali peniaze. Neboli známe prípady, že by niekoho okradol, ozbíjal, ako mali vo zvyku iní vagabundi, ale zarobil si prácou na farmách. Jeden z obchodníkov sa vyjadril, že si uňho pravidelne kupoval bochník chleba, plechovku sardiniek, pol kila drahých sušienok, koláč alebo tortu, dva litre kávy, fľaštičku brandy a pivo. Najviac peňazí vraj minul na alkohol, sladkosti a na tabak.
Ľudia si, samozrejme, kládli otázku, kto je tento nevšedný pútnik. Na otázky odpovedal stroho, skôr gestom hlavy či ruky ako slovami alebo zvláštnym mumlaním. Pochopili, že z angličtiny vie iba pár slov, že jeho materinskou rečou je francúzština, čo nepriamo potvrdila aj modlitebná knižka, ktorú pri ňom našli po smrti. Podľa toho usúdili, že prišiel z Kanady, ba možno až spoza Atlantiku. Keďže v piatok odmietal jesť mäso, predpokladali, že mal za sebou rímskokatolícku výchovu. Ale keď sa ho pýtali na meno a odkiaľ pochádza, vytrvalo mlčal. Stratil pamäť alebo sa sám z akéhosi neznámeho vnútorného presvedčenia rozhodol stať tulákom bez mena? Raz mu v New Havene podnapití mladíci nasilu naliali do hrdla pálenku, aby sa dozvedeli jeho životný príbeh. Nepovedal nič a odvtedy sa tomuto mestu vyhýbal.
Zomrel v jaskyni
FOTO jaskyne, v ktorej prespával, nájdete v GALÉRII
Vyhýbal sa aj miestnym humanitárnym pracovníkom, ktorým sa ho predsa len podarilo dostať do nemocnice v Hartforde, keď videli, že je vážne chorý s nádorom na dolnej pere. Bol výsledkom nadmerného fajčenia fajky a žuvania tabaku. Lekárom ukázal, že má peniaze, že nie je príživník, že túži po slobode, a stačila malá nepozornosť strážnikov, aby utiekol. Prežil poslednú zimu. Jednu z najkrutejších v tom kraji. Dvadsiateho štvrtého marca 1889 sa manželia z mesta Ossining vybral na prechádzku k jaskyni Saw Mill Woods. Vedeli, že v nej Leatherman prespáva, a zarazilo ich, že sa neobjavil na zvyčajnom mieste. Ich obavy sa naplnili. Našli ho mŕtveho.
Odhaduje sa, že zomrel ako 50-ročný. Pochovali ho na cintoríne v Ossiningu. V roku 1953 miestni aktivisti osadili na jeho hrob kameň s nápisom: „Miesto posledného odpočinku Jula Bourglaya z Lyonu vo Francúzsku. Kožený muž v rokoch 1858 – 1889 pravidelne chodil trasu 365 míľ cez Westchester a Connecticut k rieke Hudson a žil v jaskyniach.“ Uvedené meno prvý raz zverejnili noviny The Waterbury Daily American päť rokov pred jeho úmrtím, ale neskôr túto správu dementovali.
Z nešťastnej lásky?
Kožený muž zostal tajomný i po smrti. V máji 2011 bolo treba odstrániť či premiestniť niekoľko hrobov pri rozširovaní cesty. Pri exhumácii s prekvapením zistili, že v hrobe sú len drobné zvyšky rakvy a železné klince. Z tela sa nezachovalo absolútne nič, ani len kostička alebo zub. Archeológ Nicolas Ballantoni, ktorý sa na otvorení hrobu zúčastnil, usúdil, že telo sa rýchlo rozložilo v dôsledku vysokej kyslosti pôdy. Ale v okolitých, aj podstatne starších hroboch telesné pozostatky našli.
Pravdepodobnejšie je vysvetlenie, že niekto ho už skôr preniesol na neznáme miesto alebo hrob zničili pri zemných prácach, o ktorých sa nezachovali žiadne doklady. Bádatelia sa tak nedostali k DNA, ktorá by azda vniesla kúsok svetla do tohto prípadu. Do nového hrobu preniesli len zeminu s klincami a kúskami dreva a na balvan osadili tabuľku s nápisom The Leatherman.
Tajomstvo Koženého muža tak pretrvalo do dnešných čias, hoci o ňom už popísali desiatky článkov i vedeckých štúdií a kníh. V nich sa objavujú najrôznejšie hypotézy o jeho pôvode i o dôvode jeho nezvyčajnej „turistiky“. Nie je vylúčené, že pravidelnosti ho naučila dobrota miestnych obyvateľov, ktorí mu ponúkli stravu.
Najpopulárnejšou sa stala legenda o Francúzovi, stolárovi či rezbárovi, ktorý sa zamiloval do dcéry bohatého obchodníka s kožami. Kvôli dievčine sa zamestnal v jeho obchode, ale nádejnému svokrovi spôsobil veľkú škodu. Jedna verzia hovorí, že neúmyselným prevrátením lampy podpálil podnik, druhá, že urobil v účtovníctve alebo pri investovaní fatálnu chybu. Tak či onak musel so zlomeným srdcom odísť.
Podľa ďalšej z legiend išlo o francúzskeho obuvníka Rudolpha Mosseya. Ani tentoraz v príbehu nechýba nešťastná láska. Tvrdil to jeden reportér, ktorému sa vraj podarilo s Koženým mužom nadviazať rozhovor. Jeho manželka utiekla s rodinným priateľom do USA. Mossey predal svoj podnik a odplával za nimi. Po troch rokoch hľadania sa dozvedel, že sa usadili v Connecticute, ale jeho manželka už bola po smrti.
Napriek jeho mierumilovnosti nechýbali názory, že išlo o vojenského zbeha alebo utečenca z trestaneckého tábora či väzenia. Nečudo, začiatky jeho svojského života spadajú do rokov občianskej vojny. Svoje tajomstvo si vzal bezmenný muž do hrobu. Vlastne ešte ďalej, keďže ani hrob neprezradil nič o tomto záhadnom pútnikovi.
Turistická atrakcia
Medzi tých, ktorí sa snažili odhaliť viac ako storočné tajomstvo, patril učiteľ a historik Dan W. DeLuca, ktorý sa k tomuto výskumu dostal po transplantácii srdca. „Myslím si, že starý Leatherman ma udržal pri živote,“ tvrdil asi desať rokov po tom, čo mu v hrudi začalo biť cudzie srdce. Výsledky poznatkov zhrnul v roku 2008 v knihe The Old Leather Man.
Pamiatkou na podivného muža je asi dvadsať fotografií, kožená rukavica, taška, sekerka a vrecúško, ktoré sú v zbierkach Connecticutského múzea kultúry a histórie. Jaskyne a iné obydlia, v ktorých prespával, i jeho hrob v Ossiningu sú dnes vyhľadávanou turistickou atrakciou. Nájdu sa i takí, ktorí sú presvedčení, že v jaskyniach prebýva jeho duch, ba že sú v nich ukryté poklady. V rezervácii Ward Pound Ridge sa každoročne koná desaťkilometrový pochod Leatherman’s Loop, ktorého organizátori sa snažia o to, aby sa účastníci zamysleli nad životom vari najzáhadnejšieho muža planéty. Príbeh tohto zvláštneho človeka inšpiroval členov americkej rockovej kapely Pearl Jam, ktorý v roku 1998 nahrali skladbu Leatherman. Pred rokom spracoval tento vďačný námet študent Jon Scott Bennett ako absolventský film.
Ďalšie FOTO Koženého muža v GALÉRII
Autor: Jozef Sliacky
