Dušan Valent

Písal sa rok 1849. Kapitán lode Brazilian J. A. Herriman zazrel v ďalekohľade obrovského tvora, ktorý „vyzeral ako hadovitá príšera plávajúca s vysoko vztýčenou hlavou“. Dokonca si všimol čosi pripomínajúce hrivu. Kapitán Herriman pohotovo nariadil bytosť prenasledovať a čoskoro ju dostihol.
V&nbsp;podobnej situácii sa ocitol kapitán Smith na lodi Pekin v&nbsp;roku 1858. „Pomocou ďalekohľadu sme jasne videli obrovskú hlavu a&nbsp;krk pokrytý rozstrapatenou hrivou, ktorú zviera opakovane dvíhalo nad hladinu. Videli to všetci a&nbsp;vyhlásili, že ide o&nbsp;obrovského morského hada,“ spomína Smith. Krátko po spozorovaní obludy nariadil nalodiť člny a&nbsp;vyraziť jej v&nbsp;ústrety s&nbsp;jediným cieľom - uloviť ju. A&nbsp;to sa mu podarilo.

Úspešné „úlovky“ morských príšer sú mimoriadne cenné. Dovoľujú nám porovnať spoľahlivosť prvotných svedectiev so skutočnými vlastnosťami domnelých morských oblúd. A&nbsp;to podľa biológov zároveň pomáha rozpoznať, čo sa skrýva v&nbsp;pozadí svedectiev, keď sme nemali toľko šťastia, aby sme prízraky z&nbsp;hlbín dolapili.
<h2>Nereagujú ani na streľbu</h2>
Medzi biológov odhaľujúcich pravú podstatu legendárnych morských bytostí patrí Robert France z&nbsp;Dalhousieho univerzity v&nbsp;Kanade. V&nbsp;nedávnej štúdii analyzoval svedectvá o&nbsp;50 najlepšie zdokumentovaných „morských hadoch“ britských vôd. Porovnával ich s&nbsp;očitými svedectvami jednej z&nbsp;najlepšie doložených morských príšer - morského hada pri meste Gloucester, ktorého spozorovali stovky ľudí, a&nbsp;to opakovane počas viacerých rokov (1817 - 1819).

Robert Lance v&nbsp;skúmaných svedectvách identifikoval desať dôležitých, opakovane sa vyskytujúcich charakteristík. Britské „morské hady“ a&nbsp;„gloucesterskú príšeru“ spája napríklad nezvyčajná dĺžka, obvykle 10 až 20 metrov, no niekedy presahujúca 40 metrov. Dlhé telo tvorí podľa svedkov séria nepravidelných alebo nerovnomerných segmentov s&nbsp;„hrebeňom“ alebo „hrbmi“ na chrbte. Vyrastajú z&nbsp;neho dlhé rozstrapatené či vláknité štruktúry, považované za srsť, fúzy alebo hrivu. „Typickou vlastnosťou týchto bytostí je aj rýchly pohyb sprevádzaný značným čerením vodnej hladiny a&nbsp;výrazná ohybnosť na hladine,“ hovorí Lance.
<h2>Totálna nevšímavosť</h2>
Biológ dodáva, že jednotlivé segmenty tela sa niekedy vertikálne vlnia, no inokedy len nehybne ležia na vode a&nbsp;potom náhle zmiznú pod hladinou. „Časti tela na hladine podľa niektorých svedectiev vôbec nereagujú na okolie, a&nbsp;to ani vtedy, keď sa ponad ne preplaví loď alebo keď do nich strieľajú,“ dodáva kanadský vedec. „Čo je pozoruhodné, v&nbsp;niektorých prípadoch sa časti tela domnelých príšer dostali na breh a&nbsp;boli vlečené po pobreží.“
Najsugestívnejšou indíciou o&nbsp;identite týchto bytostí sú podľa kanadského vedca svedectvá dek­larujúce, že telá príšer pripomínali reťazec predmetov plávajúcich na hladine. „Vyzeral ako lano s&nbsp;bójami. Videl som ich asi tridsať alebo štyridsať,“ uviedol jeden zo svedkov príšery z&nbsp;Gloucesteru. Aj mnohí ďalší explicitne hovorili, že telo domnelej obludy pripomínalo „zviazané bóje“, „previazané prázdne sudy“ alebo „korky spojené povrazom“.
Robert France je presvedčený, že tak ako v&nbsp;prípade príšery z&nbsp;Glou­cesteru, aj v&nbsp;prípade „morských hadov“ z&nbsp;britských vôd máme v&nbsp;skutočnosti do činenia so svedectvami zvierat, ktoré plávali vláčiac za sebou rybársku sieť, do ktorej sa zaplietli.
<h2>Odplávajú aj s&nbsp;pascou</h2>
Rybárske siete, či už aktívne využívané, alebo zanechané a&nbsp;voľne plávajúce, ohrozujú stovky druhov morských zvierat. Mnohé živočíchy hynú krátko po zachytení. Väčšie a&nbsp;dobre plávajúce druhy ako niektoré veľké ryby, plutvonožce, veľryby a&nbsp;delfíny však dokážu odplávať aj s&nbsp;vodnou pascou.

„Siete z&nbsp;19. storočia, tvorené organickými vláknami, umožňovali, aby zachytenie prežilo viac zvierat,“ upozorňuje Robert France. Podľa vedca dnes pozorujeme, že zvieratá, ktoré so sebou strhli rybárske siete, prežívajú niekoľko mesiacov alebo dokonca rokov, zatiaľ čo sieť, ktorú za sebou vláčia, postupne zachytáva ďalší materiál: chaluhy, odpad, prípadne rôzne menšie živočíchy. „Mali teda dostatok času, aby niekto tieto nešťastné zvieratá, ťahajúce dlhé vlákna odpadu, zbadal a&nbsp;pomýlil si ich s&nbsp;hadovitými morskými príšerami,“ konštatuje vedec.
Kryptozoologická literatúra je plná svedectiev o&nbsp;morských hadoch s&nbsp;hrbmi alebo reťazcami „bójí“. „S&nbsp;veľkou pravdepodobnosťou ide o&nbsp;zvieratá vláčiace rybársku sieť, ktorú so sebou strhli,“ konštatuje kanadský vedec. Ako je však možné, že si toľkí ľudia pomýlili zvieratá zapletené do rybárskych sietí s&nbsp;obrovskými morskými hadmi?
<h2>Ulovené príšery... z&nbsp;chalúh!</h2>
„Stačí sa pozrieť na ilustrácie a&nbsp;fotografie dlhých reťazcov rybárskych sietí z&nbsp;19. storočia a&nbsp;ich plaváky,“ hovorí Robert France. „Pri pohľade z&nbsp;diaľky staré siete s&nbsp;rozstrapatenými vláknami, so zamotanou sieťovinou a&nbsp;zapletenými chaluhami pôsobia ako pevné objekty. Ak ich ťahá zviera, ktoré sa do nich zaplietlo, vlnia sa na vode v&nbsp;sprievode rozčerenej hladiny.“ Podľa výskumníka je pochopiteľné, že očitý svedok by takýto zážitok pred dvesto rokmi vyhodnotil v&nbsp;duchu populárnych dobových predstáv o&nbsp;obrovských morských hadoch.

„Máme doložené mnohé prípady námorníkov a&nbsp;rybárov z&nbsp;19. storočia, ktorí napriek tomu, že mali množstvo skúsenosti s&nbsp;pozorovaním morskej fauny, boli pomýlení hromadami odpadkov zmiešaných s&nbsp;organickou hmotou,“ vysvetľuje kanadský biológ. Navyše poznáme prípady, keď sa morského hada podarilo uloviť, vytiahnuť na palubu a&nbsp;preskúmať. „A&nbsp;ukázalo sa, že domnelá obluda bola vlastne len masa sieťoviny pokrytá porastom rias a&nbsp;siníc,“ hovorí vedec.
Na pomýlenie námorníkov dokonca nie je potrebná ani sieť. Spomeňte si na úvod nášho článku - odvážnych námorníkov, ktorí sa vydali v&nbsp;ústrety morským príšerám. Ako dopadli? Kapitán Smith namiesto mäsitého úlovku narazil na „vodnú burinu“. „Tak pripomínala živú príšeru,“ spomína Smith, „že keby mi niečo zabránilo poslať k&nbsp;nej loď, určite by som bol presvedčený, že som videl ohromného morského hada.“ Podobne dopadol kapitán Herriman: „Keď sme sa priblížili, ukázalo sa, že ide len o&nbsp;kus plávajúcich chalúh, očividne odtrhnutý od koralového útesu a&nbsp;unášaný prúdom.“
<h2>Aká doba, taká príšera</h2>
Historici skúmajúci správy o&nbsp;morských príšerách si všimli, že ich vzhľad sa v&nbsp;dobových svedectvách časom menil. Dlhočizné morské hady sa tešili obrovskej popularite v&nbsp;18. a&nbsp;19. storočí, no v&nbsp;stredoveku boli prakticky nevídané. Namiesto nich námorníci hlásili napríklad „morské kone“ (Hippocampus). V&nbsp;Škandinávii boli istý čas pre zmenu najčastejšie hlásenia „morských mužov“ (mermen) alebo dvojkilometrových monštier v&nbsp;podobe falošných ostrovov. Koncom 19. storočia, čiže potom, ako sa verejnosť dobre oboznámila s&nbsp;druhohornými plesiosaurmi, sa do popredia dostávali kreatúry s&nbsp;dlhým krkom a&nbsp;malou hlavou. Čiže vyzerajúce celkom na spôsob plesiosaurov. Vzhľad týchto dávno vymretých morských plazov očividne ovplyvnil spôsob, akým ľudia interpretovali pozorovania na mori.