Klaus Fuchs žil dvojaký život. Na jednej strane bol uznávaný člen tímu pracujúci na britsko-amerických nukleárnych programoch, na druhej strane odovzdával západný výskum Sovietom, čo im pomohlo zostrojiť jadrovú bombu.
„Bol hmlistý večer, keď som vyšiel zo stanice metra Green Wood. Hostinec The Nag’s Head bol cez ulicu a otvoril som noviny, predstierajúc, že čakám na autobus,” spomína bývalý agent sovietskej spravodajskej služby Alexander Feklisov. “Všetko sa zdalo tiché a jasné. O desať minút osem sa istý muž vynoril spoza rohu a mieril do krčmy. Bol vysoký a chudý a držal hlavu vzpriamene, keď kráčal. Vedel som, že to bol Fuchs, už predtým, ako vstúpil do The Nag’s Head. Čakal som desať minút, aby som sa uistil, že ho nikto nesleduje, a potom som tam vošiel aj ja.“
Pomohol Moskve
Skoro desaťročie Dr. Klaus Emil Julius Fuchs poskytoval neprerušený tok informácií Sovietskemu zväzu. Stretnutie v spomínanom pube v roku 1947 bolo prvé s jeho novým ruským kontaktom od návratu z vojenského projektu Manhattan - amerického úsilia zostrojiť atómovú bombu.
Z času na čas sa objavia tvrdenia, ako špióni zmenili kurz histórie. V prípade nemeckého fyzika je to určite pravda. Tvrdí sa, že jeho informácie ušetrili Sovietskemu zväzu dva roky práce na skonštruovaní vlastnej jadrovej bomby.
Fuchs bol v mnohých ohľadoch typickým vedcom. Markus Wolf - šéf východonemeckej tajnej služby Stasi - vo svojich pamätiach opisuje prvé dojmy v súvislosti s ním takto: „Bol karikaturistovou predstavou geniálneho vedca s vysokým čelom a bezrámovými okuliarmi, z ktorých ostražité oči hľadeli zamyslene. Tie oči sa prebudili, keď začal hovoriť o teoretickej fyzike. Disponoval chlapčenským entuziazmom pre tému.“
Cesta do utajenia
Prvýkrát prišiel do Spojeného kráľovstva v roku 1933. Utekal z rodného Nemecka pred istou nacistickou perzekúciou. Nebol Žid - ako hovorili mnohé svedectvá -, ale bol komunista, aktívny člen ilegálneho hnutia. Jeho meno bolo známe Gestapu a podľa jedného z jeho životopiscov bol hľadaným politickým zločincom.
Britským tajným službám bola známa jeho politická príslušnosť, no nič sa s tým nerobilo. Dokončil si doktorát na univerzite v Bristole a v roku 1937 sa presťahoval na Edinburskú univerzitu, kde robil postdoktorandskú prácu. Začiatok vojny však radikálne zmenil jeho kariéru. Po krátkej internácii v Kanade sa vrátil do Anglicka, kde hľadali kompetentných vedcov. Stal sa naturalizovaným britským občanom, dostal bezpečnostné previerky, a tak sa mohol pustiť do práce na tajnej vládnej úlohe.
Príťažlivé myšlienky
V tridsiatych rokoch minulého storočia komunizmus oslovil masy ľudí. Vrátane Fuchsa. Presvedčili ho udalosti druhej polovice toho desaťročia a hlavne sovietska podpora španielskeho republikánskeho hnutia. Dostal sa do kontaktu s istým predstaviteľom nemeckej komunistickej strany v Spojenom kráľovstve, ktorý - čo Fuchs nevedel - bol členom sovietskej vojenskej rozviedky. Vtedy prekročil hranicu a stal sa z neho plnohodnotný špión. Hoci on to videl inak. „Nechápal som, prečo bolo v záujme Západu nemať atómovú bombu spolu s Moskvou. Odpudzovalo ma, že by jedna strana mohla hroziť druhej s takou veľkou silou. Nikdy som si nemyslel, že robím niečo odsúdeniahodné, keď odovzdávam tajomstvá Moskve,“ vyhlásil. Motivovalo ho politické presvedčenie, nie peniaze. V rozhovoroch s východonemeckou tajnou službou krátko pred svojou smrťou vysvetlil rozhodnutie pomôcť Sovietskemu zväzu. Podnietila ho vraj skutočnosť, že Nemci pracovali na bombe, a veril, že Rusi by mali o tom vedieť. Na stretnutiach s rôznymi kontaktmi Fuchs poskytol ručne aj na stroji písané správy. Keď sa sovietsky program nukleárnych zbraní stával dominantným, kládli mu špecifické otázky, na ktoré mal odpovedať. Prezradil všetko, čo mohol. Teda aj informácie o práci kolegov.
Projekt Manhattan
Po objave z konca 30. rokov, že atóm sa dá rozbiť prostredníctvom procesu nukleárnej fúzie, rýchlo nasledovala realizácia, ktorá mohla mať vojenské dôsledky. Fuchs bol zaangažovaný na programe známom ako Tube Alloys, britský kód pre atómovú bombu. Jeho prvou úlohou bolo vyhodnotiť spravodajské informácie o nemeckom jadrovom programe, rýchlo ho však vtiahli do výskumu pre britskú jadrovú zbraň.
V auguste 1943 britský premiér Winston Churchill a americký prezident Franklin D. Roosevelt podpísali dohodu v Quebecu, ktorá posilnila anglo-americké partnerstvo. Malo to za následok, že celá aktivita súvisiaca s vývojom zbrane sa spolu s niekoľkými britskými vedcami presťahovala do USA - do Los Alamos v Novom Mexiku. Vytvorila sa tak základňa projektu Manhattan vedeného Robertom Oppenheimerom. Medzi Britmi, ktorí prišli do Spojených štátov, bol aj Fuchs.
Do tohto času sa už objavil zreteľný rozpor Fuchsovej osobnosti - rozvinula sa jeho reputácia ako vedca a na druhej strane začala dozrievať jeho špionážna úloha. Prvýkrát poskytol informácie o jadrovom projekte už začiatkom roku 1941.
V decembri 1943 pridelili Fuchsovi nový sovietsky kontakt. Aby sme mali predstavu, aký plodný bol v posúvaní informácií Rusom - dovtedy odovzdal viac ako 570 strán hodnotného materiálu. V polovici roku 1944 sa presťahoval do Los Alamos. Pracoval síce v teoretickej divízii, no britská misia bola oveľa menej rozčlenená ako ich americkí kolegovia, takže Fuchs mal prístup k širokému spektru informácií.
Príliš cenný
Keď sa skončila vojna, na naliehanie riaditeľa zostal v Los Alamos ešte ďalší rok. Po návrate do Anglicka v roku 1946 zaujal pozíciu šéfa divízie teoretickej fyziky v úrade na výskum atómovej energie. I keď v tom čase už nepracoval na fyzike bomby, bol pravidelným návštevníkom a prednášateľom vo Fort Halstead, čo bola koncom štyridsiatych rokov základňa britského programu nukleárnych zbraní.
Po celý čas pokračoval v poskytovaní neprerušeného toku informácií Rusom. Napriek Fuchsovej vysokej pozícii existovali otázniky o jeho dôveryhodnosti. Kedykoľvek však takého otázky padli, opakovane boli zmietnuté zo stola. Jeho užitočnosť podľa vedenia prevažovala akékoľvek bezpečnostné riziko.
Počas nasledujúcich období vrátane začiatku studenej vojny anglo-americkí lúštitelia kódov pracovali na prelomení sovietskych šifier. Tento projekt pod názvom Verona trval niekoľko rokov, pokým Rusi koncom 40. rokov nezmenili šifrovací systém. Verona poskytla cenné informácie o mnohých špiónoch. Problém bol, že odhalili iba ich kódové označenie a väčšinu z nich nedokázali identifikovať.
Špión Charles
Medzi tými, ktorých analytici sledovali, bol špión známy ako Charles. Analýza dát o ňom viedla vyšetrovateľov k záveru, že to môže byť iba Fuchs. Fakty sedeli príliš presne. Problém bol, že túto informáciu nebolo možné dať súdu, pretože lúštenie kódov bolo prísne tajné. Preto bolo nevyhnutné presvedčiť Fuchsa, aby sa priznal k svojim zločinom.
Koncom roka 1949 si ho povolal britský bezpečnostný pracovník Henry Arnold na stretnutie, aby sa rozprávali o vymenovaní jeho otca za univerzitného hodnostára vo východnom Nemecku. Arnold sa s Fuchsom spriatelil a začali tráviť veľa času hraním šachu.
V tomto období Arnold vedel o usvedčujúcich dôkazoch poskytnutých Veronou, ktoré potvrdzovali, že nemecký fyzik bol špión. Hral na Fuchsovu neistotu ohľadom jeho osudu pre kariérny postup otca a na pomoc si pozval aj vyšetrovateľa MI5 Williama Skardona.
Priznanie a trest
Koncom roku 1949 sa Fuchs a Skardon stretli. Vedec, ktorý práve dovŕšil 38 rokov, hovoril o svojej minulosti. Úskočným spôsobom sa Skardonovi podarilo presvedčiť ho, že ak aj akékoľvek informácie cudzej mocnosti odovzdal, bolo to neúmyselné a že bude pre neho lepšie pripustiť to, aby mohol pokračovať vo svojej práci. Fuchs bol z toho zmätený.
Dvadsiateho druhého januára 1950 telefonoval Arnoldovi s tým, že sa chce stretnúť, a o dva dni neskôr sa mu priznal, že je sovietsky špión. Počas niekoľkých rozhovorov pripustil svoju úlohu v odovzdávaní informácií Moskve.
Britské tajné služby sa rozhodli, že Fuchsa odovzdajú súdu. Stalo sa a v marci 1950 vedca odsúdili na štrnásť rokov väzenia. Po odpykaní dvoch tretín trestu - deviatich rokov a štyroch mesiacov - ho prepustili na slobodu.
FOTO V GALÉRII
V Spojenom kráľovstve už ostať nemohol. Emigroval do Nemeckej demokratickej republiky, kde pokračoval vo vedeckej kariére. Pádu Berlínskeho múru sa už nedožil, zomrel v januári 1988.
Text: Peter Sobčák
