SS Arctic patril medzi najväčšie, najrýchlejšie a najluxusnejšie zaoceánske parníky svojej doby - novinári ho označili za „najohromnejší koráb od čias Noemovej archy“ či „palác na vlnách“. Obdiv zo strany verejnosti však napokon zatienilo opovrhnutie, ktorému čelila posádka po jeho potopení.
Príčina? Pravidlo, ktorým sa odnepamäti riadila evakuácia potápajúcich sa lodí: „najprv ženy a deti, posádka a kapitán nakoniec“, postavila na hlavu. Námorníci namiesto pomoci pasažierom uchvátili záchranné člny pre seba a nevpustili do nich ani jednu ženu a dokonca ani jediné dieťa. „Evakuácia SS Arctic patrí medzi najväčšie katastrofy v námornej histórii,“ konštatuje historik William Flayhart.
Loď pre boháčov
Po vynáleze parného stroja začiatkom 19. storočia mnohí dúfali, že nový pohon umožní rýchlu, spoľahlivú a hlavne bezpečnú plavbu naprieč severným Atlantikom. V júli 1840, po úspešnej dvanásťdňovej plavbe lode RMS Britannia z Liverpoolu do Bostonu, sa zdalo, že nádeje optimistov sa naplnia. No éru kolesových parníkov, ktoré namiesto lodnej skrutky poháňalo jedno alebo dve bočné kolesá, zakrátko poškvrnili tragédie. V roku 1841 si vody Atlantiku vzali parník President so 136 ľuďmi na palube. A v roku 1854 parník City of Glasgow takmer so štvornásobkom. V oboch prípadoch neprežil nik na palube, o príčinách potopenia týchto lodí teda nemáme žiadne bližšie informácie.
Prvým veľkým nešťastím zaoceánskeho parníka, ktorého priebeh poznáme, je potopenie SS Arctic. Koráb sa mal stať výstavnou skriňou americkej spoločnosti Collins Line. S dĺžkou 87 metrov bol o štvrtinu dlhší ako najväčšia loď úhlavného konkurenta, britskej spoločnosti Cunard. Arctic sa vďaka dvom deväťmetrovým kolesám plavil na tú dobu nevídanou rýchlosťou 13 uzlov. To znamená, že denne preplával viac ako 500 km a Atlantik prekonal za 9 dní. Navyše patril medzi nielen najväčšie, ale aj najluxusnejšie lode sveta. Až 80 percent cestujúcich si vychutnávalo pohodlie prvej triedy.
Tejto „lodi boháčov“ velil skúsený kapitán James C. Luce. Štyridsaťdeväťročnému veteránovi sa more stalo domovom už vo veku deviatich rokov. Na Arcticu sa plavil s jedenásťročným chorľavým synom Williamom v nádeji, že oceánske cesty mu zlepšia zdravie. Velil 150-člennej posádke, ktorá sa starala o bezpečie a komfort 250 až 300 pasažierov - údaje sa rôznia.
Osudná hmla
Keď Arctic 20. septembra 1854 zdvihol kotvy v Liverpoole, v Anglicku zanechal množstvo sklamaných záujemcov, pre ktorých sa na palube nenašlo miesto. Už o pár dní neskôr za to zaiste ďakovali Bohu. O osude lode sa rozhodlo o sedem dní, keď sa priblížila k pobrežiu severoamerického Newfoundlandu. V mieste, kde sa stretávajú chladné arktické vody s teplým Golfským prúdom, sa ponorila do hustej hmly. Napriek obmedzenej viditeľnosti James Luce napredoval plnou parou. V spoločnosti Collins Line skrátka nebolo miesto pre opatrných kapitánov.
Hodiny ukazovali štvrť na jednu, keď sa z rozhľadne ozval panický výkrik: „Rútime sa priamo na parník!“ Z hmly vzápätí vystúpil rybársky škuner SS Vesta pod velením iba tridsaťročného Alphonsa Duchesna. Išlo o malé plavidlo s 11-násobne menším výtlakom ako Arctic. Loď však bola preplnená nákladom aj mužmi: okrem 50-člennej posádky prevážala 147 rybárov. Koráby sa pokúsili o úhybný manéver. Neúspešne. Kapitán Luce tak bezmocne sledoval, ako Arctic prakticky prerazil prednú časť Vesty. Malú loď skrátila o viac ako tri metre a pri náraze rozdrvila jedného z námorníkov. Do škunera sa cez obrovskú dieru v prove začala valiť voda. Jeho posádka v zmätku a panike spustila dva záchranné člny, z ktorých sa jeden prevrátil, zatiaľ čo druhý aj s jedenástimi námorníkmi doslovne rozomlelo koleso poháňajúce Arctic.
Naopak, na Arcticu panoval pokoj. Pasažieri si kolíziu takmer nevšimli. „Pocítili sme len jemný otras. Myslím, že všetkých hneď upokojilo vedomie, že sme na takom veľkom a mocnom korábe, že nemôže prísť k žiadnemu vážnemu poškodeniu a že takej lodi, ako je naša, sa vlastne nič nemohlo stať,“ spomína jeden zo zachránených cestujúcich James Smith. „Nikomu z nás ani len nenapadlo, že naša loď bola poškodená,“ spomína ďalší z preživších William Gihon. Podobný názor zastával i kapitán Luce, ktorý kolíziu videl na vlastné oči: veril, že Arctic vyviazol bez vážnejšieho poškodenia.
FOTO v GALÉRII ►►►
Zvrat
Kapitán Luce sa rozhodol, že pomôže so záchranou posádky a pasažierov Vesty. A tak zatiaľ čo Arctic krúžil okolo škunera, dal spustiť na vodu jeden zo šiestich záchranných člnov a pod velením prvého dôstojníka Robera Gourlaya ho vyslal k čiastočne zdemolovanej lodi. Potom nariadil spustenie ďalšieho člna, k naplneniu rozkazu však nedošlo. Luce si totiž všimol, že Arctic sa zrazu nakláňa na pravobok. To mohlo znamenať len jediné: jeho loď nielenže nevyviazla bez vážnejšieho poškodenia, ona masívne naberala vodu! Inšpekcia podpalubia napokon odhalila, že oceľová prova štíhleho škunera prerazila pravobok luxusného, ale dreveného parníka na spôsob baranidla. Vnútorná konštrukcia obrovského plavidla bola úplne otvorená - bez akýchkoľvek vodotesných úsekov. To znamenalo, že Arctic nemal najmenšiu šancu udržať sa na hladine.
Naopak, na Veste sa situácia upokojila. A to práve vďaka vodotesným priehradkam v konštrukcii lode, ktoré zastavili nával vody do podpalubia. Napriek hrozivému otvoru stačilo vyhodiť náklad a loď sa ustálila bezpečne nad vodnou hladinou. Kapitán Luce o tejto situácii nevedel, podľa neskorších vyjadrení zostával presvedčený, že Vesta sa „každú chvíľu potopí“. No teraz už nemohol strácať čas s jej záchranou, lebo vedel, že sa potápa aj jeho vlastná loď. Uvedomoval si, že Vesta prišla o dva záchranné člny. A tak predtým spustený záchranný čln svojej lode venoval - zbytočne - na jej záchranu.
Preteky s časom
Kapitán Luce sa dopustil ďalších pochybení. Nielenže sa vzdal prvého dôstojníka a jedného zo záchranných člnov, ale takisto veril, že pumpy na palube dokážu spomaliť potápanie Arcticu dostatočne na to, aby dosiahol 80 km vzdialené pobrežie. Obrovské kolesá parníka sa roztočili naplno a Newfoundland sa kilometer po kilometri blížil. Zakrátko sa však ukázalo, že trhlina v trupe je priveľká. Pumpy nestíhali držať krok s vodou, ktorá zaplavila dolné paluby vrátane strojovne, takže ozrutné kolesá zastali. Keď sa parník bezmocne poddal osudu a zostal nečinne unášaný prúdmi, prekonal sotva pätinu cesty k pobrežiu. Posádka mala iné plány. Rozhodne sa neplánovala pasívne poddať oceánu.
Arctic niesol - v súlade s dobovými predpismi - šesť záchranných člnov s celkovou kapacitou 180 osôb. Na lodi sa však plavilo asi dvaapolkrát viac ľudí. A jeden z člnov medzičasom chýbal. Napriek tomu kapacita člnov postačovala na to, aby sa zachránili všetky ženy a deti na palube. Ibaže vypukla anarchia a násilnosti. Namiesto námorného pravidla „najprv ženy a deti“ platilo „zachráň sa, kto môžeš“. Peniaze zrazu nič neznamenali. Francúzsky obchodník George Guynet niesol diamanty hodné státisícov dolárov. Ani tie mu nepomohli zachrániť život svojej manželke alebo aspoň jednému z troch malých detí. Výnimkou nebola ani manželka zakladateľa spoločnosti Collins Line Edwarda K. Collinsa, ktorá sa utopila spolu s ich oboma dcérami.
Barbarstvo
Spočiatku išlo všetko takpovediac v súlade s kostolným poriadkom: kapitán začal na palube zhromažďovať ženy a deti, aby prednostne nastúpili do člnov. Lenže skôr, ako k tomu došlo, do prvého prichystaného člna skočili dvaja kuriči, čierni od uhlia a dymu. „Vypadnite odtiaľ! Ihneď odtiaľ zmiznite!“ zakričal Luce, ale jeden z dvojice vyštekol: „Nie, zostávame! Naše životy majú rovnakú hodnotu ako ich!“ Potom vytiahol nôž a zahnal sa ním na kapitána. Ten siahol po železnej palici a kuričov vyhnal. No jeho víťazstvo trvalo iba okamih. Vzápätí sa do člna nahrnula masa námorníkov, ktorí brutálne odtlačili a miestami pošliapali nastúpené ženy s deťmi.
„Veľká časť posádky hanebne ignorovala, že s ich povinnosťami sa spája česť. Znížili sa k takej zbabelosti, ktorá by zahanbila každého námorníka v Amerike aj Európe,“ píše historik David Shaw. Vrchol grobianstva a bezohľadnosti predviedol vedúci lodných inžinierov J. W. Rogers. Sprevádzaný mužmi zo strojovne vytiahol pištole a s vreckami plnými cigár a truhlicami plnými jedla sa odplavil na poloprázdnom člne. Niektorí pasažieri sa však odmietli zmieriť s tým, že do člnov sa dostali len námorníci a počas ich spúšťania na hladinu do plavidiel skákali aj z výšky siedmich metrov. Podľa svedkov to miestami pripomínalo „ľudský dážď. Odvážlivci, či skôr zúfalci, pri dopade si lámali vlastné končatiny aj kosti tých, na ktorých dopadli.
Záchranné člny odplávali a Arctic, ešte stále s tristo ľuďmi na palube, sa rýchlo plnil vodou. Zatiaľ čo časť mužov tvrdo pracovala na príprave provizórnej plte, iní sa vzdali nádeje. „Vyprázdnili police baru aj skladisko pálenky a zakrátko ležali na palube a chodbách opití do bezvedomia a s poloprázdnymi fľašami v rukách,“ píše Shaw. Viacerí iní podľa neho stratili zábrany a vrhali sa na ženy, aby násilne ukojili svoju žiadostivosť, niekedy dokonca v skupinách.
Kat záchrancom
Atlantik pohltil loď o trištvrte na päť, čiže štyri a pol hodiny po kolízii. V kajutách zostali desiatky ľudí, ktorí uprednostnili istú smrť v pokoji pred hrozbou, že ich násilne stiahne vír vyvolaný ponárajúcou sa loďou. Podobne spočiatku zmýšľal i kapitán Luce. „Osud lode sa stane i mojím osudom!“ vyhlásil. Napokon však v snahe zachrániť dvanásťročného syna zmenil názor a dokonca úspešne vzdoroval i víru nad ponárajúcou sa loďou. „Potom, ako sa mi s veľkou námahou podarilo dosiahnuť hladinu, sa mi naskytol srdcervúci pohľad: dvesto mužov, žien a detí sa medzi najrôznejšími kúskami vraku snažilo udržať nad vodou, jeden na druhého volali o pomoc, a vzývali Boha o záchranu,“ napísal neskôr kapitán.
Boj o život mnohých z nich ukončila drevená konštrukcia deväťmetrového kolesa. Odtrhla sa z ponárajúceho sa parníka a potom, ako sa dorútila k hladine, sa doslovne vymrštila do výšky a zvalila na bok - pritom rozdrvila desiatky plavcov. Kapitán Luce so šťastím prežil, jeho syna Williama však zásah zabil. Práve na predmete, ktorý sa stal katom jeho dieťaťa, si Luce napokon zachránil život. Použil ho ako plť. O dva dni neskôr ho spolu s dvomi ďalšími cestujúcimi na drevenej konštrukcii objavila a zachránila plachetnica Cambria pod vedením kapitána Johna Russella. Tá následne dohľadala aj sedem ďalších preživších.
Následky
Dokopy sa zachránilo 64 členov posádky a 24 pasažierov. Verejnosť si po úvodnej radosti z ich prežitia veľmi rýchlo všimla podozrivé zloženie zachránených, medzi ktorými sa nenachádzala jediná žena a ani jediné dieťa. „To sa považovalo za obludné,“ píše William Flayhart. „Títo muži sa snažili zachrániť vlastné životy namiesto toho, aby pracovali na záchrane čo najvyššieho počtu pasažierov. Konali v ostrom rozpore s jedným z najdôležitejších zákonov mora,“ dodáva David Shaw.
Nenastalo žiadne vyšetrovanie, nik neskončil pred súdom, nastalo len ticho: zahanbení námorníci sa spravidla stiahli do ústrania a odbíjali akékoľvek žiadosti, aby sa k incidentu vyjadrili. Kapitán Luce čelil kritike, že konal ako „muž, ktorého úsudok bol paralyzovaný“. Veterán uznal, že zanechaním prvého dôstojníka sa dopustil chyby, lebo mu mohol výrazne pomôcť s udržaním disciplíny pri záchranných člnoch. A nikdy viac nevyplával na more.
Po nešťastí sa objavili výzvy na vylepšenie lodnej signalizácie v hmle, povinné konštruovanie vodotesných predelov a dostatok záchranných člnov pre každého na palube. Ich dosiahnutie však trvalo dekády. Dostatočnú kapacitu záchranných člnov sa nepodarilo naplniť ani o 54 rokov neskôr pri potopení Titanicu.
Keď sa zakladateľ Collins Line Edward Collins dozvedel o smrti manželky a dcér, svojich ambícií prevádzkovať najrýchlejšiu, najväčšiu a najluxusnejšiu loď sveta sa nevzdal. Práve naopak, ešte ich vystupňoval. A tak už o dva roky neskôr absolvoval prvú plavbu parník Adriatic. S dĺžkou bezmála 110 metrov a dvojnásobným výtlakom oproti Arcticu prekonal všetky vtedajšie plavidlá. Slúžil bez vážnejšej nehody tri desaťročia.
