Dňa 26. júna 1876 sa odohral jeden z najznámejších a najkrvavejších bojových konfliktov medzi Indiánmi a americkou armádou. Zrodila sa z neho legenda o hrdinskom odpore vojakov, odvážne bojujúcich až do posledného muža pri rieke Little Big Horn v americkej Montane proti presile „divochov“. Zvečnili ju desiatky malieb, kníh aj televíznych programov.

V skutočnosti zostával priebeh bitky pri Little Big Horne až donedávna prakticky neznámy. Z belochov bitku nik neprežil. A výpovede Indiánov, ktorí sa na bojoch zúčastnili, boli často nepoužiteľné. Niekedy sa niesli v duchu domorodej mytológie plnej magických bytostí alebo boli očividne poplatné tomu, čo chceli belosi počuť.

Čo sa skutočne stalo, sme zistili až vďaka detailnému prieskumu bojiska detektormi kovov v rokoch 1984 - 1985. Výskumníci našli viac ako tisíc artefaktov zanechaných počas bitky. Ich presné zameranie v priestore umožnilo rekonštruovať priebeh bojov. Ukázalo sa, že pravdu mala hŕstka Indiánov, ktorí namiesto magických a hrdinských príbehov opisovali katastrofálne jatky amerických vojakov utekajúcich „ako splašené bizóny“.

Na vine bolo zlato

Všetko sa začalo, keď v indiánskej rezervácii, na posvätnom území Siouxov v Čiernych vrchoch, objavili zlato. Územie zaplavilo množstvo belochov rozkopávajúcich indiánsku pôdu kvôli vidine bohatstva. Do situácie sa taktiež priplietla stavba železnice - americkej vláde by ušetrilo mnoho financií a úsilia, ak by viedla priamo cez rezerváciu. Výsledok? Uzavreté dohody o „rezervácii na večné veky“ prestali platiť a Indiáni sa začali búriť.

Američania sa rozhodli nastoliť poriadok tak, že zorganizovali vojenskú ofenzívu. Viedli ju generáli Terry, Gibbon a Crook. Krátko po začiatku kampane vyslali na prieskum 7. jazdecký pluk pod vedením podplukovníka Georgea Armstronga Custera. Jednotku tvorilo 718 vojakov a 45 dôstojníkov, pričom celkový počet jazdcov sa odhaduje asi na 210. Custer dostal za úlohu nájsť a podrobiť tábor rebelujúcich domorodcov. Pred odchodom hrdo odmietol ponuku generála Terryho, ktorý mu chcel prideliť 300 dodatočných mužov a 10 Gatlingových guľometov. Vydal sa v ústrety potupnej záhube.

Toto nečakal

Vojaci Custerovej jednotky ráno 25. júla 1876 v diaľke spozorovali obrysy veľkého indiánskeho tábora. Podplukovník sa rozhodol pre okamžitú akciu. Chcel použiť rovnaký prístup ako osem rokov predtým pri masakre Šajenov neďaleko rieky Washita, keď Indiánov obkľúčil a prekvapil. Vtedy mu však čelili zväčša ženy a deti. Podplukovník netušil, že náčelník tábora Sediaci býk zjednotil niekoľko kmeňov Siouxov a mal k dispozícii viac ako tisíc bojovníkov.

Custer veril tiež v nadradenosť bojovej výzbroje svojich vojakov. V skutočnosti mali z hľadiska výzbroje prevahu Indiáni. V prvom rade preto, že sa vyzbrojili asi 200 rýchlopalnými puškami, ktoré sú známe ako henryovky. Karabíny americkej armády mali dostrel až 600 metrov a henryovky len 200, Indiáni však svojimi puškami dokázali vystreliť až 13-krát za 30 sekúnd, kým americkí vojaci len 4-krát. V neprehľadnom teréne pri Little Big Horne sa prestrelky odohrávali zväčša na pomerne malú vzdialenosť, tak­že zbrane Indiánov boli oveľa efektívnejšie.

Nemožno opomenúť ani ďalšie výhody Indiánov. Okrem iného účinné luky so smrtonosným dostrelom na viac ako 450 metrov. A ich mimoriadnu zdatnosť v boji zblízka, na ktorý kavaleristom chýbal výcvik aj výzbroj (šable neniesli, aby stlmili hluk pri jazde), naproti tomu Indiáni mali na boj muža proti mužovi poruke množstvo osvedčených zbraní, okrem iného slávne tomahavky.

Ušetrili ich?

Keď americký veliteľ spozoroval indiánsky tábor, rozdelil svoju jednotku na tri časti. Prvá, ktorú viedol major Marcus Reno, mala zaútočiť zdola a nahnať Indiánov bližšie k nemu. Custer mal potom zaútočiť zvrchu. Tretiu časť jednotky vyslal na prieskum pod velením kapitána Fredericka Benteena - zrejme sa obával prítomnosti ďalších indiánskych táborov v blízkosti.

Renov útok neuspel. Indiáni rozprášili majorovu ofenzívu, prinútili ho stiahnuť sa do rokliny a vzápätí ju obkľúčili. Tu sa k Renovi pripojil kapitán Benteen vracajúci sa z prieskumu. Vďaka početným posilám americkí vojaci získali prevahu a ubránili svoje pozície až do príchodu síl generála Terryho 27. júna. Vtedy s hrôzou zistili osud zvyšku siedmeho pluku - na svahoch pri rieke Little Big Horn našli desiatky nahých tiel svojich spolubojovníkov zohavených na nepoznanie. Reno a Benteen zrejme zvládli nápor Indiánov jednoducho preto, lebo „divosi“ sa sústredili na samotného podplukovníka Custera.

Čakanie na pomoc

Keď major Reno zvádzal najprudšie boje, Custer sa snažil prekročiť rieku. Dlho nevedel nájsť vhodný brod a skôr, ako sa mu to podarilo, si ho všimli Indiáni a zahnali ho preč. Z analýzy nálezov vyplýva, že jednotka sa medzičasom rozdelila na dve krídla vzdialené asi 1 500 metrov. Ľavé tvorené 80 mužmi pod Custerovým vedením zaujalo pozíciu na kopci, ktorý dnes nesie meno Custerov vrch. Pravé krídlo tvorilo 120 mužov a velil mu kapitán Myles Keogh.

Pravé krídlo pod velením Keogha zaujalo pozície na Calhounovom vrchu. Tu vojaci čelili rastúcemu množstvu bojovníkov, ktorí prichádzali na koňoch, zosadli a potom sa nenápadne približovali k ich pozíciám. Spočiatku dochádzalo len k sporadickým prestrelkám, takže do bojovej formácie sa rozvinula len jedna rota a zvyšné dve zostávali v zálohe. Medzitým do streleckej línie rozvinulo jednu rotu aj ľavé krídlo na Custerovom vrchu. 

Vojaci čakali. Evidentne na príchod Benteenovej jednotky. Posily však neprichádzali.

Spanikárili

Najprv prepukol boj o Calhounov vrch. Indiáni sa zakrátko hrnuli zo všetkých strán. Kryli sa za nerovnosťami terénu alebo vo vysokej tráve, čo obrancom sťažovalo snahy zasiahnuť ich na diaľku. Napokon sa úspešne priblížili do vzdialenosti, keď začali ťažiť z opakovanej rýchlej paľby svojich henryoviek.

Rady vojakov začínali rednúť, indiánskych bojovníkov však padalo málo. Američania sa preto rozhodli podniknúť protiútok: na Indiánov sa vyrútilo asi štyridsať mužov na koňoch a dočasne ich prinútilo na ústup. Zakrátko však nasledoval rovnako prudký útok zo strany Indiánov, ktorých americký nápor rozprášil. Tí, ktorí prežili, zmätene utekali späť na Calhounov vrch.

Útek porazenej roty zrejme zásadne naštrbil sebavedomie amerických „modrokabátnikov“. Jednotka začala podliehať panike. Iracionálne správanie vojakov naznačujú rôzne nálezy, predovšetkým skupinky nábojníc z niekoľkých zbraní, svedčiace o zhlukovaní vojakov. Išlo o hrubé porušenie bojovej taktiky, ktorá kázala strieľajúcim vojakom stáť v rozstupoch bezmála päť metrov, aby boli pre dobové pomerne nepresné strelné zbrane horším terčom.

Zanedlho sa strelecká línia pravého krídla úplne roztrieštila a nastal hromadný útek smerom k ich druhom z ľavého krídla, stojacim na neďalekom Custerovom vrchu. Cieľ však dosiahlo iba približne dvadsať mužov. Po ich príchode sa dôstojníci snažili obnoviť disciplínu. Ozývali sa výkriky povelov a trúbenie vojenskej trúby.

Bez slávy aj dôstojnosti

Indiáni na Američanov dorážali celkom inak, než zachytávajú maľby či knihy. Nejazdili okolo nich na koňoch v kruhu ako ideálne terče, ale skrývali sa v tráve a z času na čas na okamih prudko vstali, aby vystrelili, a hneď sa pritlačili k zemi. Zároveň sa nepozorovane prikrádali, aby belochov vlastnoručne zrazili na zem. Nečelili pritom žiadnej ničivej paľbe. Výskum bojiska zistil v tomto mieste iba málo armádnych nábojníc.

Posledným vzopretím americkej armády bol zúfalý povel na útok 45 jazdcov, ktorí sa snažili Indiánov zatlačiť preč z kopca až k rieke. Ani tento protiútok nevyšiel. Kavaleristi narazili na silný odpor a museli sa stiahnuť do strže Deep Ravine. Výskum zanechaných artefaktov zistil, že sa tu vojaci chvíľu bránili streľbou z pištolí, ale čoskoro do jedného podľahli v boji muža proti mužovi. Ich posledné chvíle neboli slávne ani dôstojné. Bojovníkovi Líhajúcemu medveďovi napríklad pripadalo, že sa od strachu správali ako opilci.

Medzitým Indiáni zdecimovali počet belochov na Custerovom vrchu na posledných 20 obrancov. Keď si vojaci uvedomili, ako blízko sa k nim „divosi“ priblížili, podľa indiánskych svedectiev náhle vstali a dali sa na bezhlavý útek. Zakrátko všetci padli.

Vyhrali bitku, prehrali vojnu

Podľa odhadov padlo pri rieke Little Big Horn 268 belochov a asi 40 až 50 indiánskych bojovníkov. Obrovský nepomer medzi počtom nájdených nábojníc amerických vojakov v porovnaní so strelami Indiánov svedčí o tom, že namiesto legendárneho heroického odporu sa bojisko stalo svedkom jatiek panikáriacich a hrôzou paralyzovaných vojakov. Masaker podľa odhadov trval len pár minút,  menej ako pol hodiny.

Siouxom však toto víťazstvo nepomohlo. Jeho vojenský význam sa napokon ukázal ako zanedbateľný, pretože generáli americkej armády sa krátko po bitke vrátili s posilami a Indiánov porazili. A podplukovníka Custera, ktorého séria omylov - rozdelenie jednotky, podcenenie indiánskych síl, odmietnutie posíl a guľometov - viedla k masakru, americká spoločnosť viac ako sto rokov jednomyseľne oslavovala ako hrdinu.