Nielenže niektoré vianočné tradície siahajú hlboko do predkresťanských čias. Z výskumov historikov a folkloristov vyplýva, že úzko súvisia s vierou v návrat zomrelých počas Vianoc. Túto kurióznu súvislosť medzi mŕtvymi a vianočným obdobím - v predstavách našich pohanských predkov išlo o obdobie nasledujúce po zimnom slnovrate - možno vysvetľujú zvláštne archeologické nálezy a čriepky prastarých mýtov, zachované v dávnych príbehoch Keltov, Germánov, Slovanov, starých Grékov či Baltov.
Sviatky zosnulých
Zosnulých si na Slovensku pripomíname na Dušičky, ktoré sa často považujú za verziu starého írskeho (keltského) sviatku Samhain prezlečenú do kresťanského šatu. Táto domnienka má však háčik. Predkresťanské pramene o oslavách Samhainu nespomínajú žiadnu súvislosť s mŕtvymi. Je možné, že prvky sviatku zomrelých získal Samhain až vďaka tomu, že ich prebral od kresťanských Dušičiek, a nie naopak.
V Európe z viac či menej dávnej histórie poznáme aj jarné sviatky mŕtvych, doložené predovšetkým z rímskeho a slovanského prostredia. Napokon, kresťanské Dušičky sa pôvodne oslavovali 13. mája, čiže v rovnaký dátum, ako sa predtým slávili rímske Lemurie, sviatky nepokojných mŕtvych.
Zdá sa však, že v Európe bol v skutočnosti najtradičnejším sviatkom nebohých prelom rokov či, presnejšie, obdobie nasledujúce po zimnom slnovrate. Dnes hovoríme o vianočnom období. „Obdobie dvanástich dní medzi Vianocami a Tromi kráľmi bolo zasvätené návratu mŕtvych,“ konštatuje taliansky historik Carlo Ginzburg. „Verilo sa, že duše mŕtvych sa potulovali po svete živých a dokonca živých navštevovali.“ Jednou z tradícií, ktorá vychádza z tejto pôvodnej podoby vianočného obdobia, sú koledy. Lepšie povedané, pochôdzky mladých maskovaných koledníkov, ktorí chodia od domu k domu a snažia sa získať maškrty alebo peniaze.
Čo je koleda?
Koledovanie si na Slovensku spájame predovšetkým so sviatkom Troch kráľov, ktorý ukončuje vianočné obdobie. V skutočnosti bol tento zvyk v ľudových tradíciách oveľa frekventovanejší: koledovalo sa aj na Štedrý deň, na Boží hod (25. decembra), na Štefana (26. decembra), na Nový rok, no taktiež na konci zimy: na svätého Blažeja (3. februára) a na svätého Gregora (12. marca). A dodnes sa koleduje na Veľkú noc. Koledovanie sa spája aj s Halloweenom, pričom v slovanskej ľudovej kultúre sa kedysi koledovalo aj na Dušičky. Najtypickejším časom pre koledníkov je však práve dvanásť vianočných dní.
Nielenže sa koledovalo počas viacerých dní, samotný výraz koleda má oveľa širší význam, než si mnohí myslia. Nejde len o označenie slávnostných vianočných piesní. Tento výraz sa v tradičnej kultúre Slovanov používa taktiež ako označenie pre celé vianočné obdobie alebo pre sviatok zimného slnovratu, ktorý sa u Slovanov pôvodne považoval za začiatok nového roku. Ako upozornil Carlo Ginzburg, toto obdobie bolo v ľudovej kultúre takmer po celej Európe typické s pochodmi maskovaných ľudí. Nezriedka si donedávna alebo až dodnes zachovali badateľné záhrobné sú- vislosti.
Slovanský výraz koleda zrejme vychádza z latinského calendae, respektíve kalendae. Označoval sa takto prvý deň mesiaca v rímskom kalendári. Ale takisto staroveký zvyk, ktorý vám bude zrejme povedomý: ľudia na Nový rok chodiaci od dverí k dverám, požadujúci dary a sľubujúci za to prosperitu. Keď sa cirkevní autori neskôr stretli s podobnými zvykmi u pohanských Slovanov, použili preň rímsky, a ten sa napokon ujal a rozšíril tak ako kresťanstvo samotné. Pôvodný slovanský názov sa, žiaľ, nezachoval. No možno znel podobne. Naznačuje to skutočnosť, že analogický výraz k rímskemu calendae/kalendae poznáme aj v keltskom prostredí. V jazykoch, ako je waleština, kornčina a bretónčina, sa predvečer Všetkých svätých označuje ako kalendy. Toto je dôležitá skutočnosť. Naznačuje, že označenie „kalendy“ za čias raného stredoveku nepodmieňoval dátum, ale v prvom rade súvislosť s mŕtvymi.
Pod pozlátkou
Carlo Ginzbrug argumentuje, že starobylé ľudové tradície pohanských kalend/kolied sa zachovali najlepšie v regiónoch, ktoré v ranom novoveku nezasiahol alebo iba málo poznačil cirkevný hon na bosorky. Historik argumentuje, že aj obraz čarodejníckeho sabatu nepredstavoval inkvizítorskú fantáziu, ale zakladal sa na autentických ľudových predstavách a praktikách, ktoré však cirkevní hodnostári zveličovali a démonizovali. V stredovýchodnej Európe, kde plamene inkvizítorskej hystérie rozhoreli menej než v západných končinách kontinentu, si tak koledovanie v mnohých oblastiach dlho zachovalo zväčša pôvodný ráz, prekrytý len tenkou kresťanskou pozlátkou.
Ginzbrug pripomína, že ľudové obradné pochôdzky počas dvanástich vianočných dní sú najlepšie známe z Balkánu a priľahlých oblastí. V Karpatoch sa im hovorilo ceata, v Bulharsku eskari, respektíve surovaskari, v Maďarsku regös, v Rumunsku calusari a na Ukrajine koljandanti. Historik píše, že typicky sa na nich zúčastňovali slobodní či len nedávno ženatí mladíci, ktorí si volili svojho vodcu, obliekali si zvieracie masky a spievali piesne. Ich sprievody mali zaistiť prosperitu, ale niekedy získavali mierne agresívny podtón, keď ich požiadavky nadobúdali podobu vyhrážok. Mohli sa dokonca dopúšťať drobných, zväčša tolerovaných krádeží. Ginzburg vyzdvihuje, že sa sústredili predovšetkým na domy, kde v danom roku niekto zomrel. Nebožtíkovi potom spievali smútočné piesne, pozostalým pre zmenu od mŕtveho odovzdávali odkazy. To je podľa bádateľa ďalší z dôkazov, že koledníci sa v pôvodnom význame tejto tradície pohybovali na hranici sveta živých a mŕtvych.
Revenanti a krv cicajúce obludy
Pochody či pochôdzky maskovaných ľudí, ktoré nastávali počas vianočného obdobia, taktiež súviseli s navrátilcami zo záhrobia - revenantmi a folklórnymi postavami, ktoré evokujú dávne záhrobné božstvá. Historici a folkloristi narazili na ľudové zvyky, pri ktorých sa na sviatočných stoloch nechávali pokrmy pre nebohých príbuzných. Inokedy však pre bytosti, ktoré by sme mohli vnímať ako so záhrobím aj s prosperitou spájané „nočné bohyne“, známe pod menami Habonde, Satia a Richella alebo keltsko-germánske Matres. Na mŕtvych sa v ľudových zvykoch nazeralo ambivalentne. Vítali sa, lebo sa verilo, že do sveta živých prinášajú hojnosť. No boli zároveň obávaní, lebo mohli uškodiť.
V Grécku počas dvanástich dní vianočného obdobia podsvetie opúšťali okrem mŕtvych aj kallikantzaroi. Títo čierni démoni s pazúrmi, so srsťou a s kopytami sú akousi obdobou našich čertov. Na rozdiel od čertov sa však rodia ľudským ženám. Kallikantzaroi počas dvanástich vianočných nocí nielen zjavovali, ale aj pili krv, desili či dokonca mlátili ľudí, kradli jedlo alebo naň močili. Folkloristi a historici si všimli, že úzko súvisia s koledníkmi. Napríklad v Tesálii sa príbuzným výrazom karkantzaroi označovali koledníci počas dvanástich vianočných dní.
V súvislosti so záhrobnými súvislosťami vianočného obdobia nemožno opomenúť divoký hon. Podľa tradičných predstáv ide o sprievod démonických bytostí, často považovaných za duše zomrelých, vedený kráľom, prípadne jednou z „nočných bohýň“. Divoký hon sa preháňa po oblohe alebo tiahne po krajine, a to typicky počas noci na Dušičky alebo Štedrý deň. Typicky sa spája s germánskym prostredím, ale analogické folklórne tradície sú známe i v širšom severoeurópskom prostredí, ako aj západe strednej Európy vrátane Česka.
Slnko a mŕtvi
Slnovrat sa niekedy vníma ako sviatok znovuzrodenia slnka. Dávnejšie staroveké pohanské tradície však namiesto toho hovoria o víťazstve slnka. Dôležitý je však pohľad do ešte dávnejšej minulosti. Ten totiž naznačí, prečo bolo návratu mŕtvym zasvätené práve obdobie nasledujúce po zimnom slnovrate.
Archeológovia odhalili prekvapivú skutočnosť: nálezy pochádzajúce z neskorej doby medenej, doby bronzovej a zo začiatku doby železnej (3 000 až 500 pred n. l.) naznačujú, že slnko sa u dávnych Európanov spájalo s predstavami o posmrtnom živote. Slnečný symbolizmus sa v tomto období priam systematicky spája so smrťou, a to najsilnejšie v oblasti strednej a severnej Európy. V dobe bronzovej sa napríklad stalo pravidlom mŕtvym prikladať do hrobu špeciálnu pohrebnú keramiku, zdobenú vyobrazeniami slnka alebo slnečnou symbolikou. Podľa slnka sa orientovali hroby, slnečné symboly niesla výzdoba hrobiek. A mohyly - monumentálne hrobové násypy nezriedka dopĺňala kamenná konštrukcia s pôdorysom v tvare slnečného symbolu.
Archeologický záznam naznačuje, že náboženstvo doby bronzovej v Európe zaniklo dávno predtým, ako sme ho mohli zaznamenať. No mnohé motívy známe z archeologického záznamu - napríklad z vyobrazení na hrobkách, zo skalných malieb alebo z prestížnych kovových predmetov - nachádzame aj v prastarých indoeurópskych príbehoch doložených u Keltov, starých Grékov, Germánov, Baltov, ale aj Slovanov. Poukázala na to okrem iného filologička z Harvardovej univerzity Laura Massettiová, ale vo viacerých výskumných prácach aj autor tohto článku v spolupráci s archeológom Pavlom Jelínkom zo Slovenského národného múzea a filológom Ivanom Lábajom z Univerzity Komenského v Bratislave.
Slnečná bohyňa smrti
Z analýzy motívov, frazeológie a etymológie výrazov dávnych indoeurópskych tradícií vyplýva, že existovala prastará indoeurópska predstava, podľa ktorej duše vyvolených zosnulých „išli k slnku“. Na rozdiel od egyptského slnečného boha dávne indoeurópske slnečné božstvo v noci nezostupovalo do podzemného podsvetia. Jeho cesta v podobe mladej ženy alebo dievčiny v noci viedla na bájny ostrov, kam so sebou bralo duše „vyvolených“ zosnulých. Filológovia dokonca na základe mien doložených indoeurópskych božstiev slnka rekonštruovali meno tejto bohyne - podľa všetkého pripomínalo výraz Séhul.
Tento záver sa opiera okrem iného o grécke, védske a baltské mýty. Takisto o množstvo starých írskych príbehov, v ktorých sa hrdina doplaví na „elyzejský“ či „záhrobný ostrov“, kde stretáva a zblíži sa alebo si vezme za ženu „božskú kráľovnú“, typicky vykazujúcu slnečné vlastnosti. No aj o slovanský folklór, v ktorom sa spomína domov mŕtvych Bujan, často vnímaný ako rajský ostrov a zároveň „domov slnka“, ktoré tam prichádza každý večer po tom, ako vo svete živých zapadlo.
FOTO V GALÉRII
Staré indoeurópske príbehy teda obsahujú fragmenty dávneho mýtu, ktorý tak ako archeológia, slnko a slnečné božstvo spája so smrťou a s posmrtným životom. Azda práve tieto predstavy, ktoré v dobe bronzovej a začiatkom doby železnej predstavovali v Európe centrálny mýtus vtedajšieho náboženstva, predstavujú základ, z ktorého vychádzajú ľudové tradície spájajúce s mŕtvymi a so záhrobím dni nasledujúce po slnovrate. Čiže vianočné obdobie.
