Útla mladá dievčina z dobrej rodiny vletela svojou prvotinou Dobrý deň, smútok na literárny olymp ako kométa. Stala sa prototypom rebelky, ktorú ovplyvnil džez a existencializmus. „Celý život je vlastne veľmi osamelá udalosť,“ hovorí prostredníctvom herečky Sylvie Testudovej, ktorá nespútanú autorku stvárnila vo filme Nehanebné lásky Françoise Sagan. Fajčila jednu cigaretu za druhou, milovala mužov i ženy, písanie, šoférovanie, hazardné hry aj kokaín. „Utratila som milióny bez toho, žeby som si to všimla,“ priznala ku koncu života, keď zostala takmer sama a bez peňazí.
Príliš rozmaznaná
Francúzsky spisovateľ a držiteľ Nobelovej ceny François Mauriac ju nazval „malé očarujúce monštrum“. Françoise Saganová, vlastným menom Françoise Quoirezová, prišla na svet 21. júna 1935 vo francúzskej obci Cajarc v regióne Midi-Pyrénées, Stredné Pyreneje. Najmladšia dcéra bohatých rodičov sa naozaj nemala na čo sťažovať! Brat Maurice v detstve zomrel, a tak sa François stala pre rodičov vytúženou náplasťou na bolesť z krutej straty. Jej súrodenci Suzanne a Jacques boli svedkami jej výstrelkov, nad ktorými rodičia privierali oči. „Bolo to skazené dieťa,“ prezradila jej sestra francúzskej novinárke a spisovateľke Marie-Dominique Lelièvrovej. „Počas celého svojho života si beztrestne užívala,“ dodala.
Dospievanie trávila v rodnej dedine i v Paríži. Počas vojny jej rodičia ukrývali Židov a aj mladá dievčina vnímala nacistické krutosti veľmi emotívne. Viac než škola ju však zaujímala literatúra. Čítala francúzskeho autora Alberta Camusa, nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho, amerických spisovateľov Williama Faulknera, Ernesta Hemingwaya, Francisa Scotta Fitzgeralda aj básne Williama Shakespeara či Marcela Prousta. Univerzitné štúdium jej príliš nevoňalo, sotva získala bakalársky diplom. Oveľa viac si ju podmanili večierky a alkohol. Možno aj vďaka tomu, že netrpela žiadnym nedostatkom, potrebovala v živote viac vzrušenia a extrémov ako bežní smrteľníci. Zvolila si nekonvenčný životný štýl plný hľadania a túžby. Štúdiá na parížskej univerzite síce nedokončila, zato sa vo francúzskej metropole veľmi rýchlo udomácnila. Raňajky s jej učiteľom, filozofom a spisovateľom Jeanom-Paulom Sartrom, ktorý sa narodil presne v ten deň ako ona, len o tridsať rokov skôr, jej otvárali nové myšlienkové obzory a možno aj podnietili záujem o písanie.
Symbol slobody a vzdoru
Svoj pseudonym si vybrala z diela Marcela Prousta - Princ de Sagan. Keď jedného dňa pri obedňajšom stole oznámila, že má vo vrecku zmluvu s vydavateľstvom Julliard, rodičia veľa nadšenia neprejavili. Otec navrhol, aby knihu vydala pod iným menom. Román Dobrý deň, smútok dokončila v lete 1953 v Paríži. Vyšiel v roku 1954 a okamžite vyvolal obrovský záujem. Dva mesiace po jeho knižnej podobe získala Cenu kritikov.
Saganovej prvotina šokovala. Bolo v nej niečo diabolsky úprimné a slobodomyseľné, podmanivo vytvorené literárne neskúsenou mladou ženou. Kniha sa stala manifestom rozčarovanej mládeže, jej autorka vzorom, ako sa oslobodiť od zväzujúcej morálky. Sláva debutu mladej Francúzky pretrváva dodnes. Viedenský týždenník News ho v roku 1999 zaradil medzi top 100 najvýznamnejších románov storočia.
Život na hrane
„Budem žiť zle, keď nebudem písať, a budem písať zle, keď nebudem žiť,“ hovorila Saganová a týchto svojich slov sa do bodky držala. Vyhľadávala rôzne druhy vzrušenia, vzťahov, zážitkov. Veľmi rýchlo si získala priateľov z umeleckých kruhov. Bol medzi nimi tanečník Jacques Chazot, francúzsko-americký spisovateľ Julien Green, spisovateľ a dramatik Michel Déon či Florence Malrauxová, filmová asistentka, ktorá bola jej priateľkou po celý život. Na svojich pobytoch v USA sa stretávala s americkým spisovateľom a hercom, autorom románu Raňajky u Tiffanyho Trumanom Capotom, ale aj s jednou z najkrajších herečiek tých čias Avou Gardnerovou.
Život si užívala plnými dúškami, aj keď vnútri bola krehká a zraniteľná. Možno práve preto sa vrhala do svetských extrémov. Zbožňovala športové autá a rýchlu jazdu. Spoločnosť v nej videla symbol bohatej a bezstarostnej generácie, ktorá je oslobodená od sexuálnych predsudkov a morálnych zábran. Drobnú Françoise verejnosť vnímala ako ženskú podobu Jamesa Deana. Odpustili jej aj dopravnú nehodu 14. apríla 1957, ktorú spôsobila svojím športovým autom. Napokon - najviac na ňu doplatila sama spisovateľka, ktorá skončila v nemocnici s mnohonásobnými zlomeninami lebky, hrudníka a brucha. Odvtedy bojovala so závislosťou od liekov a drog. „Po tej nehode som sa naučila, že človek je zraniteľný a choroba ho uvrhne do samoty. Keď je človeku najhoršie, je vždy sám,“ priznáva. Samozrejme, neustále písala. Vyšli jej napríklad romány Určitý úsmev (1956), O mesiac, o rok (1957), Máte radi Brahmsa? (1959) či neskôr Strážca srdca (1968). Jej príbehy a štýl nie sú komplikované, a predsa v nich dokázala preniknúť do hĺbky ženskej duše, jej smútku aj pocitov porážky alebo malých víťazstiev, najmä vo vzťahoch s mužmi. Úderný, jasný štýl zbavený rozvláčnosti nadchol široké vrstvy čitateľov.
S mužmi jej to nevyšlo
Saganová a muži, to bola špeciálna kapitola. Žila s nimi, písala o nich, ale lásku chápala po svojom. Či na ňu verila? „Žartujete? Verím vo vášeň! V nič iné. Dva roky, nie viac. Dobre, možno tri,“ povedala v jednom rozhovore. „Milovala som do zbláznenia. To, čo sa nazýva šialenstvo, je pre mňa jedinou cestou k láske,“ tvrdila.
Jej myšlienky a postrehy o vzťahoch medzi pohlaviami takmer zľudoveli. „Priateľstvo ženy k mužovi je slepá ulička, do ktorej ju vohnalo sklamanie v láske,“ tvrdila.
Jacques Chirac po jej smrti napísal, že pomohla zlepšiť postavenie žien vo Francúzsku. Nie však tak, že by ich ľutovala, šetrila. Jednoducho priznala ženám to, čo by niektorí muži radšej nevideli - ich nespútanosť, nevyspytateľnosť, ale aj emotívnosť a citlivosť. „Muži to majú ťažšie ako my ženy. Predovšetkým si s nami musia vedieť poradiť,“ napísala táto komplikovaná žena, ktorá bola iná ako jej hrdinky. Aj tak si ju čitatelia s nimi často stotožňovali.
FOTO V GALÉRII
Nie, nebola krásna. Muži vyhľadávali jej prítomnosť pre úspech a intelektuálny šarm. Dokonca ju tak vnímal aj jej prvý manžel, o dvadsať rokov starší francúzsky editor Guy Schoeller, ktorého si vzala 13. marca 1958 po vyliečení zo zranení. Ich zväzok sa skončil príliš rýchlo, v roku 1960 už boli rozvedení. „Láska je krásna na začiatku, uprostred vzťahu je ešte lepšia a na konci záleží už len na tom, kto sa unaví rýchlejšie. V každom prípade je to smutné,“ zamýšľala sa Françoise. Nemala ani tridsať a už sa stihla dvakrát zosobášiť aj rozviesť. „Emancipácia je umenie ženy stáť na vlastných nohách a napriek tomu ležať v cudzom náručí,“ napísala. Druhého manžela, Boba Westhofa, spoznala v jednom parížskom klube. Fešný sukničkár a pofidérny sochár si ju získal svojím šarmom. Vzali sa v roku 1962 a v tom istom roku porodila Saganová syna Denisa Westhofa. O rok sa rozviedli. Po manželských skúsenostiach sa vybrala inou cestou - žila v mileneckom vzťahu s módnou návrhárkou Peggy Rocheovou, spoločnosť im robil Bernard Frank, ženatý esejista, či Annicka Geilleová, redaktorka magazínu Playboy, ktorá o nej napísala článok.
Roky strát
„Písať znamená vymýšľať si to, čo už poznáme,“ hovorila. Saganová bola plodná autorka, napísala dvadsať románov aj divadelné hry. Vo Francúzsku sa predali desiatky miliónov jej kníh a boli preložené do mnohých jazykov. Čitatelia po celom svete hltali jej príbehy o bezstarostnom živote buržoázie, rýchlej jazde, plážach zaliatych slnkom, zmyselnosti, nevere. Milióny, ktoré zarobila, investovala najmä do domu, v ktorom bývala so svojimi priateľmi. Minula všetko. Nedokázala šetriť a bola až príliš štedrá k tým, ktorí s ňou žili v jej svete. Podmanila si aj prezidenta Françoisa Mitterranda, pre ktorého bola Saganová veľká slabosť. V októbri 1985 sa s ním zúčastnila na oficiálnej návšteve Bogoty, kde ju však skolili zdravotné problémy. O pár rokov jej pomohol, keď bola obvinená z krátenia daní.
S pribúdajúci rokmi sa u obľúbenej spisovateľky prehlbovala závislosť od drog. Užívala kokaín, amfetamín a pila veľa alkoholu. V marci 1988 Saganovú obvinili z užívania a držania narkotík - heroínu a kokaínu. Všetko sa na ňu postupne sypalo. V roku 1989 zomrel jej milovaný brat Jacques, v septembri 1991 ju poznačila predčasná smrť Peggy Rocheovej, priateľky a partnerky, ktorá ju celý život chránila, podporovala a pomáhala s výchovou syna Denisa. Postupne stratila aj svojich rodičov a priateľa Jacqua Chazota, ktorý bol jedným z oporných a emocionálnych základov jej života. Ani literárne kritiky už neboli priaznivé. Mnohí jej vyčítali, že ťaží zo svojho mena a z prvotných úspechov. Ku koncu života sa uzavrela vo svojom dome, spoločnosť jej robila najmä priateľka Ingrid Mechoulamová, manželka milionára. Saganová fyzicky chradla a vážila len 48 kilogramov. Zomrela na pľúcnu embóliu 24. septembra 2004 v nemocnici Honfleur neďaleko svojho bývalého sídla v Équemauville.
FOTO Saganovej mužov
Na vlastnú žiadosť boli jej pozostatky spálené v rodnom Cajarcu. Pochovali ju v hrobke s bývalým manželom Robertom Westhofom a milovanou Peggy Rocheovou. Saganová bola presvedčená, že spisovateľ by si mal napísať svoj epitaf sám, aby v ňom neboli klamstvá. Ten svoj pripravila ešte v roku 1998, šesť rokov pred smrťou: „Françoise Sagan. Preslávila sa v roku 1954 románom Dobrý deň, smútok, ktorý vyvolal svetový škandál. Jej smrť, po živote a diele, ktoré boli súčasne príjemné a zároveň skazené, boli škandálom len pre ňu samotnú.“
