Tip na článok
Bola krásavica: Dievčenské sny Boženy Němcovej sa rýchlo rozplynuli.

Život v mizérii: Autorka svetoznámej Babičky Božena Němcová trela biedu. Zomrela 41-ročná

Ladislav Švihran

Románom Babička postavila Božena Němcová pomník svojej starej mame Magdaléne Novotnej, ku ktorej ju viazali krásne spomienky.

Galéria k článku (9 fotografií )
V Sliači: Spomienka na pobyt českej spisovateľky v kúpeľoch.
Národná i svetová Babička: Román Babička sa v Česku stal národným čítaním. Vyšiel v desiatkach a desiatkach vydaní, našiel si aj niekoľko filmových podôb. Preložili ho do vyše 20 jazykov - angličtiny, nemčiny, taliančiny, maďarčiny, rumunčiny, ruštiny, srbčiny... Josef Řehka z Prahy-Dejvíc sa stal vášnivým zberateľom vydaní Babičky. Spočiatku zbieral knihy českých klasikov. Vždy najlepšie autorovo dielo a podľa možností najvýpravnejšie. Keď neskôr zistil, koľko vydaní dosiahla Babička doma i v zahraničí, preorientoval sa. Za dvadsať rokov zhromaždil vyše 150 kníh. Sú medzi nimi viazané v koži, so zlatými písmenami, ilustrované niekoľkými výtvarníkmi i fotografiami z filmov, ale aj skromné, bez obrázkov, veľké i malé formáty, ktoré sa zmestia do vrecka. Pán Řehka za najkrajšie pokladá vydanie z roku 1903. Má veľký formát a obsahuje ilustrácie Adolfa Kašpara.
Socha: Božena Němcová v Babičkinom údolí v Ratibořiciach.

Nevložila vari do tej postavy svoje vlastné názory a vlastné konanie? Či to nie ona snívala o svete plnom harmónie a jasu, porozumenia a znášanlivosti, o ľuďoch dobrého srdca? Navzdory krutosti sveta, ktorý ju obklopoval?

Cestou utrpenia

Vydala sa ako sedemnásťročná. Za muža staršieho o pätnásť rokov. Stalo sa tak na naliehanie matky a nastávajúceho manžela. Oľutovala. Veľmi rýchlo oľutovala. V liste sestre sa ponosovala: „Adela, na ôsmy deň nášho manželstva preliala som prvé svoje slzy - horké to boli slzy! ... Videla som veľmi rýchlo, hoci som málo poznala svet a bola som dosiaľ mladá, že naše povahy sa k sebe nehodia a že medzi nami nikdy nemôže byť pravý súlad.“

Stretli sa dva svety, ktoré si nemohli porozumieť. Muž nemal pochopenie pre romantické sny mladej manželky. Bol komisárom finančnej správy a bol stále nevrlý, bez nálady. Niektoré pramene uvádzajú, že ju bil. Rozchádzali sa v názoroch na život a na výchovu detí. Splodili dovedna štyri - troch synov a dcéru. Financ Josef Němec bol dobrý vlastenec, prenasledovaný za svoje presvedčenie. Za trest ho často prekladali. Z Červeného Kostelca do Josefova, odtiaľ do Litomyšla, potom do Polnej, napokon do Prahy.

Po revolučnom roku 1848 nasledovalo ďalšie putovanie. Naposledy do Uhorska, do Miškovca a Ďarmôt. Božena ta už s manželom nešla, zostala s deťmi v Prahe. Na živobytie si zarábala písaním a ručnými prácami. Do literatúry vkročila vlasteneckými básňami, potom však svoju pozornosť venovala rozprávkam. Zbierala české i slovenské ľudové rozprávky, upravovala ich, dávala im umeleckú podobu. Nazbierala ich na sedem zväzkov. Písala aj poviedky z dedinského prostredia.

V roku 1855 jej vyšla dlhšia novela či román Babička. Božena Němcová sa stala známou a uznávanou spisovateľkou.

Němcovej predlohou sa stala jej stará mama Magdaléna Novotná, ktorá sa, ako píše, „radovala zo šťastia blížneho, tešila zarmútených, pomohla, komu sa pomôcť dalo“. Aj preto, „lebo nemala srdce nenávidieť“ a všetci vedeli, že „nájdu u nej zhovievavosť a teplé slovo“.

Pamätník: Súsošie Babičky s vnúčatami v Ratibořiciach.
Pamätník: Súsošie Babičky s vnúčatami v Ratibořiciach.
profimedia.sk

Živorenie

Jan Neruda a Vítězslav Hálek, vtedy ešte len nádejní literáti, sa podujali na úlohu ponavštevovať význačných dejateľov národnej kultúry, aby od nich vyberali príspevky na prvý ročník časopisu Máj. Dojmy u Boženy Němcovej boli otrasné. Napísali: „Voviedli nás do izby... a sedeli sme tu ako zarezaní. Naše zraky blúdili po úbohom, ošarpanom nábytku a ustavične sa vracali k vyblednutému modravému obrusu pred nami. Dodnes vidím v ňom prepálené či predraté diery pozaťahované veľkými bielymi stehmi.“

Potom sa objavila domáca pani. Nádejní literáti zaznamenali: „Němcová prišla v kartúnových šatách, s hodvábnym síce, ale prastarým golierom. Sadla si na pohovku, pochopiteľne, že takisto ošúchanú a hrboľatú, a s prívetivým úsmevom sa pustila s nami do rozhovoru…“ Neruda a Hálek uzatvárajú: „Nie azda, že by sme neboli videli alebo nepoznali na vlastnej koži ešte aj väčšiu biedu, ale že sme ju nachádzali tu, u slávnej osoby, akoby výsledok života plného práce, to dojímalo mladú dušu.“

Honoráre boli úbohé. Babičku jej spočiatku ani nechceli vydať. Väčšiu odmenu za ňu dostal sadzač, ktorý ju sádzal. A tak ju živili predovšetkým ručné práce. Milodarmi občas prispeli českí vlastenci. V jednom z listov napísala o svojom živorení: „Ale sme mali biedu v tie dni až hrôza a nemáme ani na večeru, ani na raňajky.“

No nestratila hrdosť. V liste sestre Adele napísala: „Prácou svojho ducha zastala som na takom stupni, že môžem byť od muža nezávislá, vydobyla som si úctu všetkých snaživých ľudí, som trpezlivá a zhovievavá k chybám iných a za niekoľko obetavých služieb z lásky som získala mnohé družné srdcia.“

Filmová klasika: Podľa románu Boženy Němcovej.
Filmová klasika: Podľa románu Boženy Němcovej.
ČT

Němcová na Slovensku

Bola tu viac ráz. Keď jej manžela preložili do Balážskych Ďarmôt, bola ho v roku 1852 z Prahy navštíviť. Zoznámila sa okrem iných s Jánom Franciscim, všestranne agilným mužom. Dostala od neho do daru zbierku desiatich slovenských rozprávok pod názvom Slovenské povesti, vydaných v roku 1845. Boženu Němcovú slovenské rozprávky tak zaujali, že začala uvažovať o tom, že by ďalšie vydávala v Prahe. Postupne ich sama  zbierala.

Jej posledná návšteva na Slovensku v roku 1855 bola najdlhšia. Bola vtedy už chorá na tuberkulózu a prišla sa liečiť na Sliač. No ako píše jej životopisec Jaroslav Vlček, „potom už udreli chladné noci, pacientke sa priťažilo a bolo potrebné uchýliť sa do mesta“. V Banskej Bystrici v byte u Rárusovcov sa cítila ako doma. Zaznamenala: „Veru ma tí ľudia prijali, akoby som bola ich dcéra.“Známi ju vzali na medokýš v Štiavničke, poukazovali jej staré pamiatky v kostole na Hôrke, ukázali prácu v baniach. Navzdory chorobe podniká dlhú, mesačnú cestu po Horehroní...

V roku 1855 napísala profesorovi Aloisovi Vojtěchovi Šemberovi do Viedne: „Ach, priateľu, viete, čo by bola moja túžba? Len jeden rok a ba pol leta môcť cestovať po tých slovenských dedinách, byť nie v mestách, ale v tých horských zákutiach, v tých osamelých dedinách!“

Na Slovensku pookriala a potom sa znova vracala do krutej reality.

Na konci so silami

Němcová sa starala o svoje štyri deti. Často ich prenasledovali choroby. Najstarší Hynek umrel pätnásťročný. Ona ani nie štyridsaťdvaročná. Na tuberkulózu. Pridružila sa rakovina maternice, stále krvácanie. Napriek starostiam a chorobám za svoj krátky život dokázala napísať obdivuhodne veľa. Hoci k tvorbe sa dostávala až po splnení množstva iných povinností. Spravidla jej zvyšoval čas iba v noci. Predtým upiekla závin, uvarila čaj a pri sviečke písala dlho po polnoci.

Zozbierala mnoho českých a slovenských rozprávok. Upravovala ich, dávala im umeleckú podobu. Napísala mnoho poviedok z dedinského života. Hrdinkami tých prvých - Baruška, Rozárka, Divá Bára, Karla - sú väčšinou dedinské dievčatá. V ďalších, zložitejších, zachytáva príslušníkov rozličných vrstiev. K dlhším dielam patrila Babička a Podhorská dedina.

Písala aj články. Jej tvorba bola roztrúsená po rôznych časopisoch a zborníkoch. Keď po druhej svetovej vojne vydali jej súborné dielo, predstavovalo 15 zväzkov.

V roku 1861, rok pred smrťou, sa zdalo, že jej finančná situácia sa zlepší. Podpísala zmluvu na vydanie zobraných spisov, pripravovala druhé, prepracované vydanie Babičky. Chystala sa aj na ďalšiu tvorbu. No už nestačila so silami. Meškala s termínmi a vydavateľ nebol ochotný vyplácať zálohu. Jej položenie bolo zúfalé. Zomrela 21. januára 1862 o šiestej ráno. Českí vlastenci jej vystrojili okázalý pohreb. Němcová sa popri Jiráskovi stala najčítanejšou českou autorkou.

VIDEO Plus 7 Dní