Súboje ako prostriedok na riešenie vzájomných sporov napriek mnohým zákazom neboli ani v druhej polovici 19. storočia žiadnou zriedkavosťou. To, že by sa odohrávali priamo medzi členmi európskych vládnucich rodín, však už predstavovalo výnimočnú záležitosť. Najmä v prípade, ak išlo o súboje „na život a na smrť“. Jeden z nich sa odohral pred 150 rokmi, navyše s tragickými dôsledkami. Jeho výsledok mal rozhodnúť o tom, kto získa španielsku kráľovskú korunu.

Neľahká situácia

Španielsko v závere šesťdesiatych rokov 19. storočia prechádzalo veľmi komplikovaným vývojom. Vďaka tomu, že ešte ovládalo územia v severnej Afrike, Kubu, Portoriko i viaceré ostrovy v juhovýchodnej Ázii, malo aspoň navonok postavenie mocnosti. Z vojenského, ale i hospodárskeho hľadiska, však beznádejne zaostávalo a so skutočnými veľmocami, ako bolo Anglicko či Francúzsko, sa už nemohlo reálne porovnávať.

Ani v Európe nebolo postavenie tejto krajiny veľmi pevné. Vládu kráľovnej Izabely II. v rokoch 1834 - 1848 iba postupne uznávali jednotlivé európske štáty. O skutočný vplyv na vývoj krajiny pritom zápasili rôzne skupiny a politické frakcie. Takzvaní umiernení sa opierali o podporu Francúzska, naopak, skupiny progresivistov využívali pri svojej činnosti pomoc Anglicka. Napriek tomu sa od roku 1848 podarilo vďaka podpore Napoleo na III. postavenie Španielska aspoň čiastočne stabilizovať. Izabela II. a jej vláda preto dokázala udržať existujúci stav v karibskej oblasti, na juhovýchode Ázie i celkovú prestíž krajiny v európskej či vo svetovej politike.

Dobré vzťahy s Francúzskom vyplývali z toho, že v oboch štátoch vládli príslušníci rôznych vetiev bourbonovského rodu. Kým vo Francúzsku vládla orleánska, v Španielsku zasa bourbonovsko-anjouovská vetva. O ich blízkom spojení svedčí skutočnosť, že aj manžel španielskej kráľovnej Izabely II. František de Assisi, vojvoda z Cádizu, bol vlastne jej dvojnásobný bratranec. Hoci táto svadba vyvolala neskôr množstvo dohadov a ťažkostí, v rokoch 1846 až 1868 mal ženích titul kráľovského manžela. Dvojica mala 12 detí, z ktorých sa päť dožilo dospelosti. Vážnym problémom však v tomto prípade bola Františkova homosexuálna orientácia, s ktorou sa ani veľmi netajil. Aj preto bola otázka otcovstva a legitimity ich potomkov občas spochybňovaná. Ako kandidátov na otcovstvo neoficiálne označovali viacerých obľúbencov i ministrov Izabely II.

Pôvodne sa mal stať manželom Izabely II. Františkov mladší brat Henrich Bourbon, vojvoda Sevillský. No neuspel a okrem hrdého titulu mu zostala iba skromná renta, ktorú mu vyplácal kráľovský pár.

Vynútená zmena panovníka

Rok 1868 sa do dejín Španielska zapísal ako revolučný. Kríza trvajúca niekoľko rokov i dlhodobo neriešené problémy  spojili nespokojnú opozíciu a Izabela II. musela vlastnú krajinu opustiť. Útočisko našla vo Francúzsku, kde hľadala pomoc u cisára Napoleona III. Túto situáciu mladší brat španielskeho kráľa Henrich Bourbon, vojvoda Sevillský, pochopil ako príležitosť uchádzať sa o vytúžený španielsky trón. Napísal niekoľko veľmi ostrých textov kritizujúcich vládu Izabely II. i svojho staršieho brata.

Napriek tomu s ním nová revolučná dočasná vláda ako s reálnym kandidátom pri obnovení monarchie veľmi nepočítala. Jej predstavitelia mali množstvo iných starostí.

Okrem povstania na Kube, ktoré sa zo všetkých síl usilovali potlačiť, sa po voľbách v samotnom Španielsku roku 1869 situácia komplikovala. Postavenie vlády nebolo dostatočne pevné a v krajine prepukali vzbury a ozbrojené povstania. Tie síce potlačili vládne vojská, no otázka, kto bude vládnuť, si žiadala rýchlu odpoveď.

Pre samotného Henricha Bourbona bolo veľkým sklamaním, že s podporou domácich a zahraničných politických síl do úvahy zrazu pripadalo pomerne veľa kandidátov. Okrem samotnej Izabely II. a jej detí bolo k dispozícii viac ako desať ďalších dostatočne vznešených osôb. K tým najvážnejším uchádzačom, ktorí prejavovali o získanie trónu intenzívny záujem, patril Anton d’Orleáns, vojvoda z Montpensieru. Išlo o syna francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa, ktorý vládol v rokoch 1830 až 1848. V revolučných rokoch 1848 a 1849 síce prišiel o moc, to však ani v najmenšom neznižovalo ambície jeho syna. Aj on bol členom rozvetveného bourbonovského rodu, navyše finančne podporoval revolúciu, ktorá pripravila o trón jeho španielsku príbuznú Izabelu II.

Vojvoda z Montpensieru sa ukázal ako šikovný vyjednávač a jeho šance rýchlo stúpali. Henrich Bourbon sa postavil na čelo odporcov francúzskeho princa a pokúsil sa ho znemožniť vydaním viacerých pamfletov namierených proti nemu. I keď to v tom čase bol obvyklý spôsob politického boja, v tomto konkrétnom prípade nemali väčší úspech. Anton d’Orleáns si jeho útoky nevšímal a usiloval sa skôr zbaviť ďalších súperov.

Súboj o španielsky trón

Klesajúce šance na získanie trónu priviedli vojvodu Sevillského k zúfalému kroku. Dňa 7. marca 1870 uverejnil v madridských novinách ďalší manifest. Tentoraz však namiesto tradičnej kritiky a precízne formulovaných argumentov, zvolil nevyberané a tvrdé osobné útoky na vojvodu z Montpensieru. Ten v duchu doby už nemal na výber a musel žiadať osobnú satisfakciu. Súboj sa mal odohrať pištoľami dňa 12. marca 1870, na opustenom statku približne osem kilometrov od Madridu.

O jedenástej sa obaja protivníci dostavili na stanovené miesto i so svojimi svedkami. Antona d’Orleáns sprevádzali generáli Cordoba a Alaminos. Henrich Bourbon si za svedkov vybral dvoch poslancov španielskeho parlamentu, Santa Mariu a Rubia, pričom druhý z nich bol aj jeho osobný lekár. Najprv sa losovalo, kto bude strieľať ako prvý. Výhodu získal Henrich Bourbon. Keď sa súperi postavili na desať krokov od seba, mohol vystreliť ako prvý, no netrafil. Nato vojvoda z Montpensieru vystrelil zámerne do vzduchu. Vzájomný spor tým považoval za vyriešený a ponúkol zmierenie.

Podmienkam na vrátenie cti oboch účastníkov súboja sa tak oficiálne vyhovelo. Možno by aj došlo k zmiereniu, keďže ani jeden zo súperov nemal žiadne skúsenosti so súbojmi, no na návrh vojvodu z Montpensieru nevhodne zareagoval poslanec Rubio. Vykríkol, že nikto nechce žiadnu milosť a bojovať sa bude na život a na smrť. Súboj pokračoval. Vzdialenosť medzi súpermi sa skrátila na deväť krokov. Henrich Bourbon opäť strieľal ako prvý a opäť minul. Naopak, vojvoda z Montpensieru zasiahol pištoľ protivníka, ktorého pritom ľahko zranil.

Po výmene zbrane Henrich Bourbon vystrelil tretíkrát, no svojho súpera opäť netrafil. Vzápätí ho guľka z pištole vojvodu z Montpensieru zasiahla do hlavy nad ľavým uchom. Henrich Bourbon padol dopredu na tvár a v priebehu niekoľkých minút zomrel. Počas svojho života sa márne usiloval získať väčšiu pozornosť verejnosti. Paradoxne sa mu to podarilo až po smrti, keď ho pochovali s veľkou slávou, za prítomnosti prakticky všetkých významných osobností politického, náboženského i hospodárskeho života.

Víťaz stratil všetko

„Úspešnejší“ z dvojice duelantov zostal veľmi otrasený, nezvládol nervové vypätie a omdlel. Trvalo niekoľko týždňov, kým sa aspoň do istej miery spamätal z tejto udalosti. Paradoxné bolo, že on sám bol silne krátkozraký a na rozdiel od väčšiny iných princov z európskych kráľovských rodín sa nikdy nevenoval vojenskej službe. Nevedel zaobchádzať so strelnými zbraňami, iba trochu šermoval v rámci telocviku.

Čoskoro musel riešiť ďalší vážny problém. Podľa španielskych zákonov mu za zabitie súpera v súboji hrozilo až štvorročné väzenie a strata občianskych práv. To prakticky znamenalo koniec jeho ambícií na získanie španielskej kráľovskej koruny. Stratil prívržencov a pri hlasovaní v parlamente v júni 1870 dostal iba 27 hlasov. Novým kráľom Španielska sa stal Amadeus Savojský, druhý syn talianskeho kráľa Viktora Emanuela II. Hoci sa zo začiatku tešil pomerne silnej podpore, na tróne vydržal iba tri roky. Situácia v krajine bola príliš zložitá a pod tlakom nespokojnej verejnosti musel nakoniec odstúpiť.

Vojvoda z Montpensieru za zabitie svojho súpera v súboji vyfasoval mesiac väzenia. Išlo síce len o mierny trest, ale sen o získaní španielskej kráľovskej koruny sa mu rozplynul. Osud všakchcel, aby sa nakoniec predsa len dostal do jej bezprostrednej blízkosti. Jeho dcéru si totiž za manželku zobral syn Izabely II., ktorý ako Alfonz XII.
nastúpil na španielsky trón v roku 1874.

Text: Patrik Derfiňák