Plus 7 dní

V 19. storočí mohol objav zlata vo vzdialených kútoch sveta doslova vytvoriť mesto na mape. Cez noc sa neznáme oblasti Ameriky, Kanady, Južnej Afriky, Austrálie a Nového Zélandu stali silným začarovaným kruhom, priťahujúcim tisíce hľadačov šťastia z celého sveta.

Potulná masa zlatokopov zahrňovala baníkov z&nbsp;Ameriky, škótskych drobných farmárov, írskych robotníkov, čínskych rybárov, čilských farmárov či austrálskych úradníkov. Hovorili mnohými jazykmi, ale takmer výlučne to boli muži.

A&nbsp;všetci mysleli na jedinú vec - zlato. Takáto farebná ľudská zmes zaľudnila v&nbsp;oblastiach ničoho dočasné mestá bez infraštruktúry, dôstojného ubytovania či vynútiteľnosti práva. To znie ako recept na katastrofu. A&nbsp;často to tak aj bolo.

Bez ohľadu na to, kde títo ľudia v&nbsp;chvate smerovali - či to bola Kalifornia, Aljaška či Viktória -, príbeh, ktorý sa všade odvíjal, bol podobný. Hoci niektorí narazili na šťastie a&nbsp;zbohatli, väčšina neuspela a&nbsp;ich úspory sa rozplynuli. Choroba, bieda a&nbsp;smrť sa stali bežným údelom a&nbsp;mnohí z&nbsp;tých, ktorí unikli takémuto nešťastiu, sa ni­kdy nevrátili domov napriek tomu, že ich tam čakala rodina a&nbsp;možná práca. Rozptýlenie z&nbsp;namáhavého kopania a&nbsp;preosievania naplavenín zahrňovalo hazardné hry, chľastanie, ruvačky a&nbsp;prostitúciu. Mnohí sa ocitli v&nbsp;kliešťach nútenej práce. So vzostupom zlatokopeckých miest prekvital aj zločin, násilie a&nbsp;etnické konflikty. Na horúčku doplácali zraniteľné pôvodné komunity, ktorých ziskuchtiví prisťahovalci niekedy úplne vyhladili, inokedy násilím premiestnili. Takýto scenár sa zopakoval viackrát, ale najväčšia dráma zlatej horúčky zo všetkých sa odohrala na západnom pobreží Ameriky v&nbsp;polovici 19. storočia.

Bolo to presne 24. januára 1848, keď James Marshal, tesár na novej píle v&nbsp;kalifornskom meste Coloma, uvidel v&nbsp;rieke niečo sa blyšťať. O&nbsp;chvíľu už v&nbsp;rukách zvieral kov, ktorý zmenil americký západ.

Sám Marshal nevyťažil nič zo svojho objavu a&nbsp;vlastník píly istý John Sutter nakoniec zbankrotoval. Stalo sa tak po tom, čo ľudia odišli z&nbsp;jeho firmy, aby hľadali zlato. Ďalší hľadači šťastia z&nbsp;Kalifornie - amatérski prospektori - sa chopili prvotriednej príležitosti. Aj dnes americká kultúra pokračuje vo vyzdvihovaní príbehov, na ktorých konci bol úspech z&nbsp;týchto čias. Išlo o&nbsp;podnikateľov Samuela Brannana, Johna Studebackera a&nbsp;Leviho Straussa. Títo ľudia však získali zlato dodávaním prostriedkov zlatokopom, nie vlastnou prácou. V&nbsp;skutočnosti šťastlivcov bolo minimum, zlatokopovia sa skôr dočkali tvrdej driny v&nbsp;neľudských podmienkach, neraz prišli o&nbsp;všetko. Aj keď treba uznať, že zlatá horúčka priniesla aj pozitíva, ako bol rozvoj železnice a&nbsp;ďalšej infraštruktúry.

Prvou úlohou, ktorú museli hľadači prežiť, bola cesta na miesto náleziska. Informácia o&nbsp;objave zlata v&nbsp;Kalifornii sa rozšírila po svete počas roka 1848 a&nbsp;do Kalifornie okamžite začali prúdiť davy ľudí z&nbsp;celého sveta. Prvou skupinkou boli Američania z&nbsp;Oregonu. Čoskoro ich nasledovali ďalšie tisíce z&nbsp;Mexika, Čile, Peru a&nbsp;z&nbsp;Havaja. V&nbsp;prvom roku ich prišlo asi šesťtisíc. V&nbsp;decembri 1848 prezident James Polk vo svojom prejave o&nbsp;stave Americkej únie&nbsp; potvrdil, že v&nbsp;Kalifornii objavili veľké náleziská zlata. To urýchlilo chvatný presun ľudí na západ a&nbsp;čiastočne vyľudnilo fabriky a&nbsp;domy vo zvyšku krajiny. Továrne a&nbsp;obchody stratili pracovníkov, vojaci dezertovali, manželia opustili rodiny. Tisíce dúfajúcich z&nbsp;východných štátov sa vydalo na drsnú cestu v&nbsp;kočoch cez celý kontinent.

Čoskoro sa k&nbsp;nim pripojili hľadači z&nbsp;Ázie, Európy a&nbsp;protinožci. Do roku 1849 nastala skutočná zlatá horúčka, za jediný rok dorazilo do Kalifornie približne 90-tisíc ľudí. Niektorí museli prekonať púšť a&nbsp;hory, ďalší sa celé týždne tlačili v&nbsp;preplnených lodiach. Len čo pristáli na americkom pacifickom pobreží, dočkali sa prvého veľkého sklamania. Dozvedeli sa totiž, že náleziská zlata sa nachádzajú o&nbsp;ďalších 150 kilometrov ďalej vo vnútrozemí.

Tí, ktorí hľadali šťastie v&nbsp;Kalifornii, od základov premenili San Francisco. Z&nbsp;malého mesta približne s&nbsp;200 obyvateľmi v&nbsp;roku 1846 sa za pár rokov stalo tristotisícové veľkomesto.

Mnoho migrantov vynaložilo všetky svoje úspory na cestu na západné pobrežie, kam prišli úplne bez peňazí. Zlatá horúčka spôsobila pritom enormný dopyt po základných potravinách a&nbsp;ďalších tovaroch, ceny závratne stúpli.

O&nbsp;päťdesiat rokov neskôr v&nbsp;Klondiku kanadské úrady vyžadovali od prospektorov, aby mali peniaze na rok života, a&nbsp;až potom im dovolili prechod z&nbsp;Aljašky do Kanady. Tí, ktorí pricestovali do San Francisca, neboli pripravení. Sužovali ich mrazy, strava bola biedna, skorbut bol pre nedostatok ovocia a&nbsp;zeleniny na dennom poriadku. Chýbala základná hygiena, ľudia sa iba zriedka umývali či prali svoje oblečenie. V&nbsp;provizórnych drevených táboroch vyčíňali časté požiare. V&nbsp;tejto spoločnosti, v&nbsp;ktorej dominovali muži a&nbsp;chýbala rodina, sa šírilo hazardné hráčstvo, izolácia a&nbsp;alkohol.

Svedkom hádam najtienistejšej stránky zlatej horúčky bola sanfranciská štvrť Barbary. V&nbsp;jej verejných domoch, saloonoch, baroch a&nbsp;herniach množstvo zlatokopov premrhalo svoj majetok. Prostitúcia sa stala prekvitajúcim priemyslom. Kurtizány pochádzali z&nbsp;Latinskej Ameriky, hlavne Mexika, Nikaraguy a&nbsp;Čile, ale aj z&nbsp;Francúzska.

Nevyváženosť pohlaví obzvlášť kruto dopadala na čínsku komunitu. Podľa dobových informácií v&nbsp;San Franciscu v&nbsp;roku 1850 bolo 4&nbsp;023 Číňanov a&nbsp;z&nbsp;toho len sedem žien. Existujú správy o&nbsp;dievčatách - často vo veku 14 rokov a&nbsp;mladších -, ktoré uniesli z&nbsp;čínskeho vidieka do čínskej štvrte v&nbsp;San Franciscu. Tam ich predali zlatokopom ako sexuálne otrokyne alebo pracovali vo verejných domoch.

Na začiatku sa náleziská zlata neriadili žiadnymi pravidlami, chýbala infraštruktúra a&nbsp;vymožiteľnosť práva bola nulová. Platilo jednoduché: kto prvý príde, ten kope. Vzniknuté spory sa riešili násilím. Spolu so zlatokopmi a&nbsp;zúfalými fantastami prišli zlodeji, podvodníci a&nbsp;banditi.

Len čo sa vyťažilo zlato z&nbsp;prístupnejších nálezísk, americkí prospektori sa snažili vytlačiť cudzincov, vácny kov chceli len pre seba. Dochádzalo k&nbsp;útokom na čínskych a&nbsp;latinskoamerických zlatokopov. Pomohla aj nová kalifornská vláda, ktorá zaviedla pre cudzincov daň 20 dolárov mesačne. Začali sa prebúdzať vášne proti imigrantom.

Najviac však trpeli príslušníci pôvodných amerických kmeňov. Tisíce z&nbsp;nich podľahli chorobám, ktoré tam priniesli cudzinci. Dochádzalo k&nbsp;násilnostiam medzi zlatokopmi a&nbsp;pôvodnými obyvateľmi, ktorých agresívni prisťahovalci považovali za menejcenných ľudí. V&nbsp;Kalifornii síce platil zákaz otroctva, napriek tomu dochádzalo k&nbsp;zotročovaniu pôvodných obyvateľov, hlavne žien a&nbsp;detí.

Iným príbehom americkej zlatej horúčky je otázka zákonov. Kalifornia sa pričlenila k&nbsp;Americkej únii až v&nbsp;septembri 1850. Dovtedy to bola krajina bez práva. Previnilcov čakal krátky proces samozvaných strážcov zákona. Tresty pozostávali z&nbsp;bičovania za drobné priestupky až po trest smrti za lúpež a&nbsp;vraždu. Lynčovanie bolo bežným javom.

Počas zlatej horúčky v&nbsp;Kalifornii sa podarilo vyťažiť obrovské množstvo vzácneho kovu. Odhaduje sa, že z&nbsp;kopcov Sierra Nevady sa v&nbsp;rokoch 1849 až 1852 podarilo ziskať 200 miliónov dolárov zo zlata, čo je ekvivalent dnešných päť a&nbsp;pol miliardy.

Zlatý boom v&nbsp;roku 1855 dospel v&nbsp;Kalifornii k&nbsp;svojmu koncu, hlavne pre malých zlatokopov. Zostávajúce zlato začali ťažiť veľké spoločnosti s&nbsp;lepšou technológiou. Napriek tomu sa éra zlatej horúčky neskončila. Pozornosť sveta sa presunula na iné náleziská - do Austrálie, na Nový Zéland, na Sibír, do Južnej Afriky a&nbsp;nakoniec na Aljašku na prelome 19. a&nbsp;20. storočia.

lastným menom Samuel Clemens musel v&nbsp;roku 1861 opustiť milovanú prácu prístavného lodivoda parníka na Mississippi pre vypuknutie americkej občianskej vojny. Ako 25-ročný odišiel z&nbsp;Missouri na západ so svojím bratom Orionom.

Skúsenosti, ktoré nasledovali, mu poskytli surový materiál na knihu Ako som sa s&nbsp;tým boril, ktorú napísal pod menom Mark Twain. Bratia chvíľu žili v&nbsp;Salt Lake City. Tam sa Twain prvý raz pokúšal kopať, ale s&nbsp;malým úspechom.

Do decembra 1864 býval v&nbsp;San Franciscu, kde sa stretával s&nbsp;tamojšími literátmi. Často navštevoval lokál zlatokopov Angels Hotel, pri jednej návšteve narazil na príbeh o&nbsp;hráčovi a&nbsp;skákajúcej žabe, ktorá sa stala podnetom na jeho krátky príbeh Slávna skákajúca žaba z&nbsp;okresu Calaveras. Publikoval ho s&nbsp;veľkým ohlasom v&nbsp;novembri 1866 v&nbsp;The New York Saturday Press. Hoci bol neúspešný baník, Twain našiel svoju vlastnú hrudu zlata - písané slovo.

Zlaté peklo: Prišli do Kalifornie zbohatnúť, úspory rozhádzali v herňách a verejných domoch

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Zlaté peklo: Prišli do Kalifornie zbohatnúť, úspory rozhádzali v herňách a verejných domoch

Súvisiace články

Biela smrť: Útly Fín mal na svedomí vyše 700 životov, napriek tomu sa stal národným hrdinom

Zavraždili Stalina? Na smrti obávaného sovietskeho vodcu TOTO nesedí!

"Karhala ma, slzila," spomína známy Slovák, ako ho žena odrádzala od cesty do Carihradu

Ruská chrípka zrejme bola koronavírus: Pandémia trvala viac ako päť rokov, takto sa skončila!

Maja a Goya: Najzmyselnejšia španielska maľba skrýva pikantný príbeh lásky

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás