Tip na článok
Vo velíne: S rukou na ovládaní hlavného motora.

Príbeh Žltej flotily: Osem rokov v Suezskom prieplave

Osem rokov stála loď Lednice v Suezskom prieplave. Bol na nej aj Ivan Fajnor

Galéria k článku (8 fotografií )
Vo velíne: S rukou na ovládaní hlavného motora.
Zvolen na Jadrane: Na tejto lodi desať rokov šéfoval strojovni. Fotografia je z Rijeky, ktorú pokladá za svoj druhý domov.
V Japonsku: Často brázdil vody východnej Ázie, na lodi Žilina sa dostal aj do Austrálie.

Vyložili ma v egyptskej Alexandrii a viezli k Suezskému prieplavu, k lodi Lednice, ktorá už dva roky stála uväznená na Veľkom horkom jazere. Vtedy som prvýkrát v živote pil tuhý arabský čaj, ktorý mi cestou navarili a po ktorom sa človeku rozbúši srdce. Od čaju áno, od strachu nie. Vedel som, do čoho idem, ale keď je človek mladý, berie to inak, nebojí sa, - spomína Ivan Fajnor. Bol rok 1969 a on sa ako lodný motorár práve dostal na svoju tretiu námornú plavbu. Prvá trvala mesiac a viedla z Rijeky do Alexandrie cez Bejrút, sýrsku Latakiu, cyperskú Famagustu späť do Rijeky, druhá mala takmer rovnakú trasu i dĺžku a toto bola jeho tretia námorná cesta a mala trvať štyri mesiace. Štyri mesiace na zajatej lodi.

Šesťdňová vojna

Konflikt sa odohral dva roky predtým a svet si ho pamätá ako tretiu arabsko-izraelskú vojnu alebo, jednoduchšie, šesťdňovú vojnu. V máji 1967 vtedajší egyptský prezident Džamál Násir prikázal mierovým zborom Organizácie Spojených národov (OSN), aby sa stiahli, čím chcel zabrániť prístupu Izraela k Červenému moru. Konflikt sa rozhorel 5. júna o siedmej hodine ráno. Ešte v ten deň Izrael zničil útokmi na Egypt, Jordánsko a Sýriu 374 nepriateľských lietadiel a získal prevahu vo vzdušnom priestore. Druhý deň jeho vojská prenikli na Sinajský pol­ostrov a získali pásmo Gazy.

La Valetta, Malta: V 80. rokoch minulého storočia sa tam „zastavil“ tak dva-až trikrát ročne.
La Valetta, Malta: V 80. rokoch minulého storočia sa tam „zastavil“ tak dva-až trikrát ročne.
Archív, Viktor Malý

Na jordánskom fronte dobyl mestá Betlehem a Hebron. Egyptský prezident Násir uzavrel Suezský prieplav. Tretí deň Izrael obsadil Múr nárekov, posvätné židovské miesto v jordánskej časti Jeruzalema. Jordánsko stratilo aj Jericho a takmer celý západný breh rieky Jordán. Štvrtý deň si podmanil takmer celý Sinajský polostrov a večer sa izraelské vojská dostali k Suezskému prieplavu. Egypt priznal vojenskú porážku a pristúpil na zastavenie paľby. Piaty deň začali izraelské jednotky ofenzívu proti Sýrii. Šiesty deň obsadili sýrske územie do hĺbky 20 kilometrov a zastavili paľbu na všetkých frontoch. Izrael zjednotil Jeruzalem a vybojoval si prístup k Červenému moru.

Zvolen na Jadrane: Na tejto lodi desať rokov šéfoval strojovni. Fotografia je z Rijeky, ktorú pokladá za svoj druhý domov.
Zvolen na Jadrane: Na tejto lodi desať rokov šéfoval strojovni. Fotografia je z Rijeky, ktorú pokladá za svoj druhý domov.
Archív, Viktor Malý

A Egypt? Vyhlásil, že Suezský prieplav uvedie do prevádzky až vtedy, keď Izrael vyprázdni územia na východ od Suezu.

„Naša druhá riečno-morská loď Lednice mala skutočne kuriózny a súčasne pohnutý osud. Hneď pri návrate z jej prvej plavby do Etiópie, kde naložila náklad surových hovädzích koží, po vplávaní do oblasti Veľkého horkého jazera, ju zadržali spolu s dvanástimi ďalšími loďami. Trvalo to až do mája 1975, kým zadržaným lodiam povolili z nedobrovoľného zajatia opäť vyplávať,“ píše Juraj Bohunský a Karol Puha v knihe Dunajská flotila. Nuž a na internete sa dočítate, že dokopy štrnástim zadržaným lodiam v Suezskom prieplave čoskoro prischla prezývka Žltá flotila, pretože ich paluby rýchlo pokryl piesok z púšte. Osem rokov v zajatí na Veľkom horkom jazere.

Osem rokov čakania

„Klimatizácia bola v tom čase ešte neznámy pojem, a tak sme cez deň mávali v kabíne aj 44 stupňov Celzia. O jednej v noci sa ešte nedalo spať, bolo príliš teplo, ale o štvrtej ráno už človek drkotal zubami, bolo veľmi chladno. Klasická púšť. Hore Stredozemné more, dole Červené more a my uväznení v strede, na Veľkom horkom jazere, ktoré vlastne nie je jazero. Keď sa na Suez pozriete z lietadla, vidíte, ako sa kanál na jednom mieste rozširuje. A práve tam skončili zadržané lode. Tam ich v roku 1967 pustili, ďalej už nie. Maďari sa vtedy otočili, vrátili do Červeného mora a na malej lodi, čo je zázrak, oboplávali Afriku. Tí ostatní si povedali - Veď nás tu nemôžu dlho držať, určite prieplav čoskoro otvoria, počkáme,“ rozpráva Ivan Fajnor.

Ivan Fajnor: „Stále som sa s morom nerozlúčil tak, ako by som chcel. Ešte by si to nejakú plavbu žiadalo!“ hovorí.
Ivan Fajnor: „Stále som sa s morom nerozlúčil tak, ako by som chcel. Ešte by si to nejakú plavbu žiadalo!“ hovorí.
Archív, Viktor Malý

A veru čakali, osem rokov. Lode zo Spojeného kráľovstva, Spojených štátov, z Poľska, Bulharska, zo Švédska i československá loď Lednice. Nielenže im nepovolili odplávať, ale celý kanál zamínovali. „Lode, ktoré spočiatku kotvili každá samostatne tam, kde ich príkaz na prerušenie plavby práve zastihol, neskôr vytvorili menšie súlodia, jednak pre bezpečnosť kotvenia, ale aj pre spoločenský kontakt členov posádok. Z plavidiel stiahli posádky, zostal na nich len minimálny počet členov, ktorí zabezpečovali nevyhnutnú technickú údržbu a dozor nad plavidlami. Námorníci v neľahkých podmienkach trpeli pocitom osamelosti a neistoty. Navyše, ktorékoľvek plavidlo - aj omylom - mohla zasiahnuť streľba znepriatelených strán. Naša loď Lednice vytvorila súlodie s anglickými nákladnými loďami Melampus a Agapenor. Námorníci celé súlodie vtipne nazvali menom vytvoreným z prvých troch písmen názvu každej lode, čiže LED-MEL-AGA,“ píše sa v knihe Dunajská flotila. A my sa dostávame k slovám Ivana Fajnora - „Vyložili ma v egyptskej Alexandrii a viezli k Suezskému prieplavu...“

Osem rokov stála loď Lednice v Suezskom prieplave. Bol na nej aj Ivan Fajnor
Osem rokov stála loď Lednice v Suezskom prieplave. Bol na nej aj Ivan Fajnor
Archív, Viktor Malý

Uprostred Veľkého horkého jazera

„Ráno som vstal, naštartoval pomocný motor, aby sa dobili batérie a aby sme mali prúd. Vtedy sme na jazere stáli ešte sami a každý mesiac sme absolvovali aj ‚kolečko‘ po ňom, nech loď udržiavame v chode. Z posádky, ktorú tvorilo 25 ľudí, zostali iba piati - udržiavacia posádka - a tí sa vo štvormesačných turnusoch obmieňali. Arabi nám zabezpečovali palivo a stravu. A občas okolo nás lietali izraelské stíhačky, veľmi nízko, takže som mohol vidieť i tvár pilota, ale aj na to si človek napokon zvykol,“ rozpráva Ivan Fajnor. Koniec koncov, on sa vtedy učil angličtinu na štátnu skúšku strojného dôstojníka na federálnom ministerstve dopravy v Prahe a tu sa mu ponúkala doslova živá angličtina.

„Každú nedeľu býval na anglickej lodi ‚kostol‘, kde nám prečítali, čo nové vo svete, a potom sa to obrátilo na párty. Posedeli sme si, dali pohárik. Niektorí menej, niektorí viac. Jednému Angličanovi, ktorý si dal poriadne viac, som raz zachránil život. Vypadol z člna a jeho dvaja kolegovia si to vôbec nevšimli. Zbadal som zhora z lode iba hlavu, ktorá sa potápala čoraz hlbšie. Skočil som z lode, žiadna rybička, nohami tak, aby som ho mohol zakvačiť za krk a vytiahnuť,“ spomína. „Ale hrávali sme tam aj futbal,“ povie. Človek chvíľu uvažuje, ako sa dá na lodi hrať futbal, kým mu dôjde, že to boli obrovské zaoceánske nákladné lode. „Natiahli sme siete, aby nám lopta nespadla do vody, a už sa hralo.“ Organizovali aj preteky lodí, regaty, na prispôsobených plavidlách. „My sme si napríklad spravili stožiar na záchranných člnoch, ale nemecký kuchár, ktorého sme volali Červený Rudi, si sám postavil celú plachetnicu. Plachta bola z toho, čím sa zakrýval tovar.“ Nuž a potom tu boli „individuálne návštevy“. Našich pozvali Poliaci, potom naši pozvali Poliakov, Bulharov, Angličanov, každý pripravil drobné občerstvenie... „Pili sme najmä pivo, v tých horúčavách sa iné ani piť nedalo.“ A potom spomenie to, čo zrejme zišlo na rozum každému - zaplávať si v mori. „Kúpanie po raňajkách, pol hodinky, hodinku, to bolo fajn. Stáli sme uprostred Veľkého horkého jazera, pripadalo nám to ako skvelý nápad. Lenže na jeseň sa vo vode objavili malé žraloky, ktoré tam cez leto neboli, a potom nám to kúpanie už ako dobrý nápad nepripadalo.“

Pýtate sa, či sa na tom dalo zarobiť. „Dostali sme o trochu viac peňazí, než keby sme boli na obyčajnej námornej lodi, ale naozaj nie priveľa.“ Tak prečo sa dal na tú službu? Hľadal dobrodružstvo? „Ani to nie. Spýtali sa ma, či by som tam šiel, a ja som povedal áno.“ Našiel si tam priateľov na celý život? „Nie, s nikým som sa veľmi nezblížil. Ale zdokonalil som sa v angličtine.“

Hry osudu

Celé sa to začalo kajakom. Keď mal trinásť rokov, chcel byť pilotom. Dal sa na kurz bezmotorového lietania a vyhováral sa, že si doma zabudol občiansky preukaz. Pred zoskokom však dostal ultimátum - buď ho prinesie, alebo skákať nebude. „Vyhodili ma so slovami - Keď budeš mať osemnásť, príď medzi nás. Urazil som sa a šiel na vodu. Chodieval som na splavy, začínal na pramiciach a potom som objavil kajak. Začal som pretekať a nakoniec som skončil siedmy na majstrovstvách republiky.“ Keď v roku 1964 zmaturoval na strojníckej priemyselnej škole, už vedel, že chce ísť na loď, ale pokoj mu nedal ani kajak. „Prihlásil som sa na fakultu telesnej výchovy a športu, všetkých som na prijímačkách predbehol o pol bazéna, ale vtedy brali iba dvoch, nuž a jedným z nich bol Vlado Dzurilla. Tak som namiesto vysokej školy skončil na vojenčine pri rádiolokátoroch, čo sa mi neskôr zišlo, lebo s tým pracovali tretí dôstojníci na lodiach.“ Rok robil v dielni v Dunajplavbe a keď bol celý čierny od oleja, spýtali sa ho: „Stihneš sa za hodinu dostaviť pripravený na loď? Uvoľnilo sa jedno miesto...“ Stihol. S umývaním aj s balením. A tak sa v máji 1968 prvý raz plavil dole Dunajom do Izmailu na lodi Telgárt ako strojný asistent. „Mazal som ventily, lebo samomazacie vtedy neexistovali, zapínal som a vypínal čerpadlá, čierna robota, dvanásťhodinové služby, ale mne sa páčila.“ Na začiatku Železných vrát pod Belehradom pri skale Baba Kai dostal studenú sprchu, dunajský krst: „Fľašu som nemal, musel som si ju požičať, ale mne sa z nej neušlo, a všetci ma vysmiali.“ No a potom bol rok 1969 a Ivana Fajnora vyložili v egyptskej Alexandrii... Štyri mesiace na zadržanej lodi Lednice.

„Plavil som sa celý život, veľa ráz ešte aj cez Suezský prieplav, naposledy som bol na lodi ako prvý strojný dôstojník pred troma rokmi v Škótsku,“ hovorí muž, ktorý má dnes 72 rokov a v roku 2002 šiel do penzie. „Zamestnával som sa cez námornú agentúru, sedem mesiacov som bol na indickej lodi, tá mohla previezť naraz až 40-tisíc ton nákladu, čo je 40 nákladných vlakov po sto vagónoch. Vozili sme mramor do Talianska.“ Potom bol dvakrát na lodi, ktorá mala majiteľov zo Srí Lanky, a v Škótsku na plávajúcom hoteli, ktorý slúžil ako ubytovňa pre pracovníkov ropných plošín. „Ale stále som sa s morom nerozlúčil tak, ako by som chcel. Ešte by si to nejakú plavbu žiadalo!“

Na lodi Lednice by to už nešlo. „Loď vyradili z prevádzky v roku 1989 a odpredali do Indie súkromnému majiteľovi,“ píše sa v knihe o Dunajskej flotile. Ten ju pomenoval DIYA, v roku 1992 ju premenovali na Atlasco Pride a neskôr na Ocean Trader. „Dňa 9. októbra 1994 po útoku tamilských povstalcov neďaleko Vettilaikeri Beach na Srí Lanke sa potopila a definitívne skončila svoju púť.“

VIDEO Plus 7 Dní