V jeden zimný večer koncom roka 1920 zažila pražská kaviareň Union šok. Populárny spisovateľ a bohém sa po piatich rokoch znovu zvítal so starými kamarátmi, ktorí už niekoľkokrát predtým zapíjali žiaľ po správach o jeho smrti - raz ho údajne zabili opití námorníci v Odese a inokedy ho vraj zamordovali bielogvardejci.

Všetci však z jeho návratu nadšení neboli. „Ako sa opovážil boľševický komisár vrátiť?“ kládli si otázku mnohí vlastenci, ale aj jeho dávni kamaráti. Karel Toman, básnik a bývalý anarchista, mu odmietol podať ruku, iní si k nemu ne­chceli prisadnúť.„Nemal som sa vracať. Tu ma ľudia nenávidia,“ povzdychol si Hašek.

Chrbtom sa mu obrátila aj tlač. Keď sa ho jedna novinárka spýtala, či je pravda, že boľševici jedia ľudské mäso, odpovedal vtipnou plejádou receptov z kuchárskej knihy ľudožrútov. Na vážnejšie myslené otázky týkajúce sa jeho sovietskej minulosti nereagoval alebo ich šikovne zahovoril.

Dve manželky

Sprvu sa snažil propagovať komunistické myšlienky aj v Prahe, ale s predstaviteľmi ľavice a takzvaného proletárskeho umenia sa rozhádal po svojom krátkom pôsobení v kabarete Červená sedma. Z Haškových výstredných vystúpení bolo už cítiť veľkú zatrpknutosť a podľa socialistického básnika Stanislava Kostku Neumanna nimi znesväcoval vážnosť „revolúcie“. Stal sa tak nepohodlným sprava i zľava.

Do Prahy si navyše priviedol z Ruska manželku Šuru, vlastným menom Alexandru Ľvovovú, a to napriek tomu, že bol stále ženatý s  Jarmilou Mayerovou. Za bigamiu ho nesúdili len vďaka tomu, že v Rusku panoval značný chaos. Šuru, inak prostú robotníčku z tlačiarne, predstavoval ako kňažnú Alexandru Ľvovnu. Z toho vznikli reči, že Hašek popravil ako boľševický komisár celú kniežaciu rodinu až na Šurinku, z ktorej si urobil otrokyňu.

Spisovateľ sa ani nesnažil všetky tieto správy vyvracať. Irónia mu však zostala: „Sme v slobodnej republike a každý republikán má právo, aby hovoril najväčšie hlúposti. Som vďačný, že sa vlastne od týchto ľudí dozviem, čo všetko som v Rusku páchal.“Z Haška sa stal prvý a najväčší československý vlastizradca. Obviňovali ho ako vraha, ktorý má na svedomí tisíce a tisíce Čechoslovákov, ktorých dával popravovať ako Herodes nemluvňatá, spomína herec a režisér Emil Artur Longen vo svojej knihe Môj priateľ Jaroslav Hašek.

Po sto rokoch zrejme nevypátrame, čoho všetkého sa český humorista v službách Červenej armády dopustil, hlavne keď je možné, že komunistická moc po roku 1948 propagandisticky zveličovala jeho ľavicový zápal a mohla aj sfalšovať niektoré dokumenty.

Niečo o kompetenciách boľševických politických komisárov však vypovedajú slová známeho „haškológa“ a literárneho historika Radka Pytlíka, otca známeho speváka Vojtu Dyka: „Inšpekčný dohľad v armáde musel byť tvrdý a neúprosný, aby sa rôznorodá organizácia udržala pohromade. Za opilstvo mohol komisár zastreliť previnilca bez súdu. Väčšine ‚červených‘ komisárov chýbal zmysel pre humor a každý vtip by považovali za urážku revolúcie.“

V medziach zákona

Vráťme sa pred rok 1910. Hašek bol zmýšľaním anarchista, nazdáva sa Pytlík. Pridal sa k nim po svojich potulkách Európou predovšetkým pre svoje silné sociálne cítenie, ktoré vychádzalo z jeho citlivej až sentimentálnej duše. Kritizoval pochybné autority, z čoho vyplývali mnohé konflikty s políciou pri pouličných protestoch alebo pijanských výtržnostiach. Pocity revolučného nadšenia sa u neho striedali s pochybnosťami. Na priateľovu otázku, prečo toľko chľastá, odpovedal: „Človeče zlatý, veď dá sa u nás robiť niečo rozumnejšie?“

O pár rokov sa však opäť pokúsil zmeniť pomery v skostnatenom Rakúsko-Uhorsku - svojím typickým recesistickým štýlom, keď sa v jednej z pražských krčiem podieľal na založení Strany mierneho pokroku v medziach zákona. Najväčšiu popularitu si strana užila v roku 1911 pred voľbami do rakúskeho parlamentu. Hašek spolu s priateľmi usporiadal mohutnú volebnú kampaň kabaretného rázu a vo svojich humorných vystúpeniach parodoval dobové demagogické heslá a frázy. Názov jedného prejavu bol O alkohole, prostitúcii a pražskej polícii. Hašek ho začal slovami:„Veľactené zhromaždenie, dámy a páni! Alkohol je zlo, ktoré treba všetkými prostriedkami likvidovať!“A hneď sa chopil krígľa s pivom a naraz ho vypil.

Vo voľbách neuspel, a tak ďalej písal poviedky, prípadne obchodoval so psami, až kým sa nezačala jeho vojnová anabáza, ktorú sám nazýval „výletom do dejín“.

Anabáza sa začína

V Sarajeve nám zabili 28. júna 1914 arcivojvodu Ferdinanda d’Este, následníka rakúsko-uhorského trónu. Výstrely srbského anarchistu Gavrila Principa stačili rakúskym a nemeckým militaristom ako zámienka na vypovedanie vojny Srbsku. Do vojny sa však zapojil jeho spojenec Rusko, ktorého vojská v novembri 1914 prerazili haličský front. „V Náchode sa už hovorí po rusky,“ bila na poplach pražská verejnosť. Onedlho to bolo s Rakúskom také zlé, že si spomenulo aj na Jaroslava Haška.

V rámci príprav na protiofenzívu na haličskom fronte ho pridelili k prvej náhradnej rote 91. pešieho pluku so sídlom v Českých Budějoviciach. Ak sa niekto domnieva, že pred odvodovou komisiou robil Hašek zo seba Švejka a vydával sa za hlupáka, hlboko sa mýli. Jeho „reumatizmus“ považovali za simulantstvo a to bolo u českých brancov bežné. Vo Švejkovi použil skutočný príbeh Zdeňka Matěja Kuděja, ktorý hral duševne nepríčetného tak presvedčivo, že ho prepustili z armády.

Hašek sa hneď pokúšal dezertovať, ale časom zmenil taktiku. Snažil sa dostať čo najbližšie k frontu, aby mohol prebehnúť. Z cesty na front sa zachovala fotografia a z jeho výrazu vyžaroval smútok a zúfalstvo. Oči hľadia mŕtvo do diaľky, do tváre je vpísaná beznádej – žiadne usmievavé grimasy dobrého vojaka Švejka. Tento rozdiel vystihuje hĺbku Haškovej irónie.

Na vojne ho inšpirovalo mnoho spolubojovníkov, ktorým zaručil nesmrteľnosť vo svojom románe. Často im nechával skutočné mená a len s istou mierou mystifikácie opisoval ich počínanie. Hašek mal fenomenálnu pamäť, zrejme po otcovi matematikovi.

V archívoch 91. pluku existujú doklady o tom, že českí vojaci odmietali položiť život „za cisára pána a jeho rodinu“. Mnohí hľadali príležitosť, ako prebehnúť na stranu Rusov alebo sa dostať do zajatia. Oboje bolo spojené so značným rizikom, navrátilcom hrozila smrť. Haškovi sa vhodná príležitosť naskytla v bitke pri Chorupanoch 24. septembra 1915.

V ohromnom zmätku upadol do ruského zajatia. Asi ani vo sne mu nenapadlo, ako naši slovanskí „bratia“ zaobchádzajú so zajatcami. Zaradili ho do transportu a pod kozáckymi bičmi hnali pešo viac ako 350 kilometrov ku Kyjevu. V zajateckom tábore Tockoje zúrila v zime epidémia týfusu - zo 16-tisíc zajatcov zomrelo asi 10-tisíc. Hašek ako zázrakom unikol smrti a svojím rozprávaním príbehov povzbudzoval ostatných.

Hádka s vedením odboja

Na jar roku 1916 sa v zajateckom tábore objavili emisári Českej družiny s cieľom naverbovať zajatcov do ruskej armády. Hašek neváhal. Našiel svoj cieľ - bojovať proti Rakúsku so zbraňou v ruke.

V júli už píše do časopisu Čechoslovan v Kyjeve a zakrátko sa stáva hlavným fejtonistom odboja. Jeho články sa čoskoro dostali do pozornosti rakúskej justície, ktorá ho začala stíhať za urážku majestátu. Vo februári 1917 sa dozvedel o zvrhnutí cárskeho režimu v Rusku a vymenovaní novej Dočasnej vlády. V priebehu niekoľkých mesiacov sa rozpadá celá ruská armáda a boľševici uchopia moc.

Hašek si nedával pozor na jazyk ani v Kyjeve a kritizoval vedenie československého odboja. Po vyjdení ostro satirickej poviedky Klub českých Pickwickovcov ho odvolali z redakcie Čechoslovana a poslali na front. Bojoval pri Zborove, za čo ho vyznamenali Medailou svätého Juraja štvrtého stupňa.Nesmieme myslieť na nič iné ako na rozbitie starej monarchie...“ vyhlásil na manifestácii 1. pluku.

Konflikt s vedením odboja sa ďalej stupňoval, spisovateľ kritizoval najmä rozhodnutie Tomáša G. Masaryka o odchode československého vojska z Ruska do Francúzska, prijaté začiatkom roku 1918. V Haškovi sa v tom čase ozýva starý anarchista, strhne ho vír ruskej revolúcie a utvrdzuje sa, že jediná cesta riešenia českej otázky je svetová revolúcia. V apríli prichádza do Samary, kde verbuje československých dobrovoľníkov do Červenej armády, aby bojovali s Nemcami.

Boľševická kariéra

V júni po dobytí Samary československými légiami Hašek uteká z mesta a v preoblečení robí zo seba „od narodenia hlúpeho syna nemeckého kolonistu z Turkestanu“. Legionári vydávajú na neho zatykač - ide mu o holý život. Túla sa po tatárskom Povolží a hlási sa v Revolučnom vojenskom soviete.

Boľševici ho znovu kádrujú a ako podozrivý Čechoslovák ide za mreže. Nakoniec ho prepustia a vyšlú na skúšku ako zástupcu veliteľa do práve obsadeného mesta Bugulma. V decembri 1918 ho povolávajú do politického oddelenia 5. armády a po dobytí Ufy sa stáva riaditeľom tlačiarne. Vydáva niekoľko komunistických časopisov.

Myšlienky revolúcie začal šíriť taktiež medzi nemeckými a rakúskymi zajatcami. Cieľom jeho práce bolo získať ich pre boľševickú vec a pripraviť na šírenie komunizmu v krajinách, do ktorých sa z Ruska vrátia.

V Irkutsku, kde bol členom mestského sovietu, ho zranili pri vražednom útoku, ale vystrábil sa. Na jeseň 1920 ho ako skúseného českého komunistu povolali do Moskvy a vyslali do Československa, aby pomohol rozvoju komunistického hnutia. Revolúciu treba vyvážať, povedali si sovietski súdruhovia, čo sa im, bohužiaľ, aj darilo, ale hlavne až po druhej svetovej vojne.

Smutný koniec humoristu

Hašek s druhou manželkou Šurou poslúchli moskovské vedenie a vrátili sa do Československa. Už vieme, že v Prahe sa im nedostalo práve vrelého prijatia, a to dokonca ani od miestnych komunistov. Zatrpknutý spisovateľ, ktorý sa dlhý čas na Sibíri stránil alkoholu, opäť čoraz častejšie siahal po svojom starom tekutom kamarátovi a vrátil sa k predvojnovému spôsobu života.

Revolučný zápal ho rýchlo prešiel a svetielkom nádeje bol pre neho už iba deväťročný syn Richard. Nadväzuje preto kontakt s prvou manželkou Jarmilou a prosí ju o schôdzku so synom. To sa mu splní - so svojou bývalou rodinou jazdia na výlety. Skutočnosť, že sa na Sibíri znovu oženil, vysvetľuje ako „strašné nedorozumenie“ a snaží sa vzbudiť dojem, že z Ruska utiekol pred boľševikmi.

Jarmila ho povzbudzuje, aby pokračoval v písaní Švejka a hoci už iba ako kamarátka, stáva sa jeho dôverníčkou. Hašek sa jej zveruje, že ho prenasledujú detektívi v civile a že pražské prostredie mu nerobí dobre na jeho zhoršujúci sa zdravotný stav.

Navyše je naďalej terčom nečakaných urážok a ohovárania. Podľa svedectva spisovateľa Gustava Janoucha nenávisť a pomsta voči bezmocnému Haškovi šli tak ďaleko, že ho na Václavskom námestí obklopil dav sfanatizovaných legionárov, ktorí ho napádali a inzultovali.

V auguste 1921 sa preto rozhodol Prahu opustiť, aj keď iste netušil, že už nadobro. S manželkou Šurou a maliarom Jaroslavom Panuškom odchádzajú do Lipnice nad Sázavou, kde žije v miestnom hostinci U České koruny a píše svoje vrcholné dielo.

V tom čase už je vážne chorý a nebezpečne obézny. Nakoniec sa dostáva do stavu, že už nemôže písať, ale i tak ďalej diktuje kapitoly Švejka vo svojej spálni. Román nedopíše, zomiera 3. januára 1923 ako 39-ročný na zlyhanie srdca.

FOTO Jaroslava Haška v GALÉRII>>

Hrušínského si, samozrejme, pamätáme z filmov Dobrý vojak Švejk a Poslušne hlásim z polovice 50. rokov. Herec podstúpil pred filmovaním stučňovaciu kúru, ale tých prebytočných dvadsiatich kilogramov sa potom dlhé roky nevedel zbaviť. Pamätný je záver filmu Poslušne hlásim, keď Švejk po nepriateľskej delostreleckej paľbe emotívne zakričal: „Čo bláznite, veď sú tu ľudia!“ V knihe o Švejkovi táto scéna nie je, Hašek by sa zrejme takejto patetickosti nikdy nedopustil. 

ĽUBO JUHANIAK

Na ďalšej strane si prečítajte, ktorý slávny herec si zahral Hašeka vo filme>>