Peter Getting

V novembri 2005 otriasla Slovenskom brutálna vražda študenta Daniela Tupého. Neonacistická banda napadla nožmi 21-ročného študenta filozofie na petržalskom nábreží Dunaja. Vrahovia dodnes nesedia za mrežami a celé vyšetrovanie bolo poznačené zmätkom a závažnými pochybnosťami. Nitky siahajú od mafie k polícii a za zlyhanie vinia kritici vtedajšieho aj dnešného ministra Roberta Kaliňáka.

„Bol to piatok 4. novembra, incident sa stal vo chvíli, keď Daniel šiel s priateľmi do podniku Propeler, kam vtedy chodili mladí. Bežne sa stávalo, že v Sade Janka Kráľa dochádzalo k napadnutiam od neonacistov, ale toto bolo horšie,“ spomína človek, ktorý sa pohyboval pri vyšetrovaní prípadu v samotnom počiatku. Z pochopiteľných dôvodov bolo jeho podmienkou, že nezverejníme jeho identitu.

„Bol veľký omyl verejnosti, keď si myslela, že neonacisti útočia len na Rómov či cudzincov z rasových dôvodov. V Bratislave, ale aj v iných mestách dochádzalo často k útokom na rôzne iné subkultúry, neonacisti útočili na takzvanú alternatívnu mládež, vlasáčov, pankáčov, skejťákov, skrátka, na kohokoľvek, kto sa im zdal vhodný. Útoky boli tvrdé, ale až prípad Daniela Tupého ukázal celej verejnosti, že problém neonacizmu sa týka naozaj všetkých.“

Dano šiel v ten večer na pivo s kamošmi. Cestou za nimi zaostal, na chrbte niesol gitaru. O pár okamihov už ležal mŕtvy na zemi.

„To, čo zabilo Daniela Tupého, bola nenávisť k odlišnosti, ku každému inému. Mal dlhé vlasy, to videli zozadu, plus to miesto, bolo to ako postriežka. Dá sa povedať, že sa vyskytol v zlej chvíli na zlom mieste,“ komentuje náš zdroj.

„Ako sa nám podarilo zistiť, existujú dokonca svedkovia, ktorí v ten večer videli neonacistov blízko budúceho miesta činu. „Vtedy si neonacisti mysleli, že sú králi. Skrátka si chceli v ten večer opäť udrieť. Nejakí ľudia ich videli cestou k Mostu SNP, boli tam známe tváre aj ich mená sú známe,“ povedal nám pod podmienkou utajenia identity bratislavský antifašista.

V hlavnom meste bola vtedy špecifická situácia v celej strednej Európe - neonacistická scéna sa prepájala s podsvetím. „Niektoré médiá to nepochopili a potom sa písalo, že Dana zabila mafia - to sa hodilo náckom, pretože to odkláňalo vinu od nich, ba ešte posmrtne začali robiť z Dana feťáka a dílera. Neonacisti, vrátane kotlebovcov, písali o Danovi doslova zvrátené lži, bolo to nechutné. Dokonca hrali imbecilnú hru, že keď zdvíhali telefón, ohlasovali sa jeho menom. Vždy to boli ,vypatlanci‘,“ dodáva Bratislavčan, ktorý mal s fašistami viac skúseností.

„Ľudia stále nechápu, že neonacista nie je zamestnanie - môže byť v parlamente, pracovať v polícii aj v organizovanom zločine. Ich nábor do bratislavskej mafie sa spája s Piťom, alias Jurajom Ondrejčákom. Keď sa Ondrejčák dral na svoju pozíciu, naberal v naziskinhedských kruhoch. Piťo sa vždy rád hral na drsniaka a to sa mu hodilo k imidžu,“ dodáva bratislavský antifašista.

„Na ulici sa dali spoznať hneď po-dľa oblečenia, nosili svoje handry, mnohí medzi nimi boli naziskinhedi, rasisti, bodači (neonacisti útočiaci nožmi - pozn. red.). Ale to, že robili pre Piťa, nerobí z nich menších fašistov. Ľudia stále nechápu, že fašistom nemusí byť človek iba vtedy, keď stojí nad telom zabitého černocha, máva zástavou Kotlebovej strany a kričí, že to spravil, lebo je fašista. Takto chybne to však vtedy vnímali aj dnes vnímajú mnohí.“

Viaceré zdroje potvrdzujú, že pri Danielovej vražde šlo o akési „zaúčanie“. Neonacisti si tak utužujú kolektív a starší z partie to „ukáže“ mladým. V slangu to nazývali „prijímací pohovor“.

Podarilo sa nám stretnúť s jedným zo svedkov, ktorý bol v osudnú noc na mieste vraždy. Volajme ho Adam. „Išli sme zo Starého Mesta na pivo, bolo pred desiatou,“ opisuje nám večer spred takmer dvanástich rokov. „Zišli sme zo Starého mosta a odrazu sa to stalo. Netuším, kde boli dovtedy schovaní. Len zrazu boli na mne, mali nože aj boxery. Boli sme siedmi, ale šli sme roztratení, chalani boli vpredu. Bol to obyčajný večer, oproti nám šiel párik, nikde nič a zrazu sa zjavili. Bolo ich asi pätnásť. Schytali sme to nožmi aj boxermi. Celé to trvalo pár sekúnd. Dano bol za mnou, bola to náhoda, ktokoľvek z nás mohol byť na jeho mieste.“

Nebolo to všetko. Nasledovali pochybnosti. „Na výsluchoch sme boli niekoľkokrát, jeden raz tam bol aj obhajca hlavného obžalovaného Richarda Hrotka,“ hovorí. Hrotko, po-dľa medializovaných informácií radový pešiak piťovcov, vtedy oficiálne nezamestnaný, mal obhajcu Petra Filipa, známeho ako „advokát podsvetia“. Filip pred súdom zastupoval napríklad aj Piťa či Jozefa Majského, kanceláriu má v známom komplexe Bonaparte, kde býva aj premiér Robert Fico. „Nikto nám dopredu nepovedal, že pri výsluchu bude niekto ďalší. Nemali sme žiadnu právnu záštitu, nikto nám nič neporadil. Takže jasné, že obhajca nás chytal za slovíčka, spochybňoval naše výpovede, bolo to tak aj na súde. Chápeš, boli sme iba mladí chalani, ktorým zavraždili kamoša pred očami.“

Pred súd sa napokon dostalo oveľa menej podozrivých v porovnaní s tým, koľko útočníkov opisovali svedkovia. A skončilo sa to oslobodením podozrivých. Aby bola spravodlivosť naplnená - už ich zrejme pred súd ani nikto nepostaví, lebo za rovnakú vec u nás nemožno súdiť človeka dvakrát. Danielov otec vtedy sklamane konštatoval, že boli tlaky z policajného prezídia, aby už prípad šiel na súd, a pýtal sa, komu záležalo na tom, aby sa dostal na súd v takom zlom stave. „Pre nás bolo nepochopiteľné aj rozhodnutie sudcu, pána JUDr. Jamricha,“ hovorí dnes Danielov otec. „Veľmi rád by som sa ho medzi štyrmi očami opýtal, či je so svojím výrokom spokojný a či necíti zodpovednosť za to, v akom štádiu sa vinou jeho rozhodnutia celý prípad ocitol.“

Okrem justície zlyhávala polícia. Náš zdroj už na polícii nepracuje - a dôvodom jeho odchodu bola práve neschopnosť rezortu pod taktovkou ministra Roberta Kaliňáka aktívne riešiť extrémizmus. „Od začiatku sa tam diali zvláštne veci,“ hovorí. „V mobiloch bolo dokonca zachytené, že sa chystá nejaký útok. A keď sa po vražde šlo na záťah do Petržalky, tak na dunajskom moste sa na príkaz zhora obrátili všetky autá s tým, že vraj fašisti sú v Účku (klub pod Hradom, na opačnej strane Dunaja - pozn. red.). Pritom tam bol punkový koncert venovaný pamiatke zavraždeného Dana. Záťah kukláčov na pankáčov - chytal som sa za hlavu! Keď sa potom konečne šlo do Petržalky, kde neonacisti oslavovali, bol tam už len jediný otipovaný pripitý skín s bejzbalkou.“

Absurdnosti pokračovali. „Bolo zachytené auto, ktorým vrahovia prišli. A hoci sa pri zákrokoch mali použiť kamery - aby sa v tom megapočte zákrokov a previerok niečo nestratilo a mohlo sa prípadne prehrať späť - tak napokon sa vôbec nepoužili A tak ďalej…“

Dosah organizovaného zločinu na políciu a prokuratúru bol verejným tajomstvom, piťovcom v Bratislave celé roky nič nehrozilo. Bývalý vyšetrovateľ a šéf Úradu boja proti korupcii Jozef Šátek už v roku 2008 písal na blogu, že vyriešenie prípadu bude možné „len za splnenia podmienky, že bude zriadený nový vyšetrovací tím z príslušníkov, ktorí nemajú s bratislavským kriminálnym podsvetím žiadny osobný ani služobný vzťah“. Prípad sa však dodnes neuzavrel.

„Vrcholom vygumovanosti bolo, keď sa neonacisti machersky fotili na mieste vraždy a propagovali svoju značku oblečenia. Boli medzi nimi známe mená spájané s mnohými útokmi,“ pripomína bratislavský antifašista. „Politici si na kauze prihrievali polievku, inak sa veľa nestalo. Ak aj predtým mali vrahovia krytie, prečo sa nič nedeje teraz, keď je Piťo v chládku?“

Náš zdroj, ktorý v minulosti pracoval na polícii, dopĺňa: „Beztrestnosť neonacistov prirodzene posilňuje. Danielovi vrahovia stále nie sú potrestaní, ministerstvo vnútra pod Robertom Kaliňákom nerozložilo za posledné roky ani jedno jediné neonacistické združenie či stranu. Výsledok vidíme v parlamente. Vražda Daniela Tupého pritom ukázala verejnosti, že neonacistická agresia mieri na nás všetkých.“

S tým súhlasí aj odborník na extrémizmus a analytik Globsec Policy Institute Daniel Milo. „Pre rodinu zavraždeného Daniela to musí byť veľmi bolestné, že ani po viac ako desiatich rokoch neboli páchatelia tohto ohavného skutku potrestaní. Slovenská spoločnosť, bohužiaľ, akoby až po vražde Daniela Tupého pochopila, že neonacisti predstavujú hrozbu pre celú spoločnosť. To sa opäť zmenilo až v roku 2010, keď si kotlebovci vyzliekli čierne uniformy pripomínajúce Hlinkovu gardu a dokázali sa čiastočne zbaviť imidžu pouličných násilníkov a hajlujúcich neonacistov, ktorými kedysi mnohí z nich boli. Táto vražda je zároveň memento, keďže dodnes sa nepodarilo usvedčiť páchateľov. A táto situácia nahráva tiež rôznym silám v spoločnosti, ktoré sa snažia vykresľovať extrémnu pravicu v krajšom svetle.“

A čo Danielov otec? Verí po dlhých rokoch ešte v spravodlivosť? „Čo je spravodlivosť? Spravodlivosť, ktorú svojím rámcom vytvára vláda, je ovplyvnená zámermi vlády a stavom spoločnosti. V prípade vyšetrovania vraždy nášho syna sme zachytili rôzne zvláštne indície a nepochopiteľné signály, boli sme svedkami veľmi zvláštneho správania niektorých ľudí, nehovoriac už o zvláštnom priebehu súdneho procesu. Neboli to iba orgány štátnej správy, odkiaľ sme registrovali rôzne nelogické informácie a rozhodnutia, ale aj niektoré médiá, ktoré fabulovali rôzne ,takmer zaručene‘ pravdivé teórie o útoku, jeho pozadí aj o možných páchateľoch,“ povedal nám.

Mrzí ho najmä situácia v spoločnosti. „Časť obyvateľov, ktorá si uvedomuje stav spoločnosti, vie, aká je reálna situácia. Závažné skutky sa nevyšetrujú alebo sa nestali, súdy vydávajú často veľmi kontroverzné rozhodnutia, na slobodu pre procesnú chybu prepúšťajú páchateľov závažných trestných činov. Pokým takýto stav vyhovuje väčšej časti spoločnosti, ktorá nerobí nič pre zmenu, bezprávny štát bude fungovať naďalej. No neustále pripomínanie takýchto udalostí pomáha, aspoň dúfam, časti spoločnosti zotrvávať v bdelosti a podporuje ju v snahe o aspoň nejakú zmenu. Azda pomôže aj niektorým z tých spokojných, neaktívnych, bez vôle konečne otvoriť oči. V tom som asi prílišný optimista.“