Jana Šimíčková

Hlavu má zahanbene sklonenú, plecia smutne spustené, v ruke drží palicu, ktorú zvyčajne používa ako pomôcku pri chôdzi. Teraz ňou okolo seba nervózne odhŕňa čerstvo napadaný sneh. Slová sa mu na jazyk tlačia ťažko. Nečudo, cíti sa doslova pristihnutý pri čine. Udomácnil sa v cudzom dome, na cudzom pozemku. Samozrejme, bez povolenia, veď koho by sa už len pýtal, keď nehnuteľnosť roky chátra. Je na predaj, ale záujemcovia si tam kľučky veru nepodávajú. Tak tam hlavu a svoj biedny majetok zložil on, Rudo.

Kedysi žil ako pán, v jednom z najkrajších miestnych domov s veľkou, upravenou záhradou. So svojím zámožným priateľom Pavlom Szarvašom, známym fotografom, o viac ako dvadsať rokov starším, ktorý bol v minulosti dvorný fotograf speváčky Mariky Gombitovej či skupiny Modus.

Lenže obľúbená dvojica sa postupne menila na postrach Borinčanov. Hádkami, bitkami - a v posledných rokoch smradom šíriacim sa z čoraz zanedbanejšieho domu - dennodenne sužovala susedov. Pred dvoma rokmi Pavol zomrel a Rudo zostal sám. Na ulici, bez roboty, odkázaný na pomoc iných. Napokon sa „nasťahoval“ do opustenej nehnuteľnosti. Do domu, ktorý zhodou okolností patrí českému premiérovi v demisii a známemu miliardárovi Andrejovi Babišovi.

Na prvý pohľad by si tento objekt pod borinským lesom málokto spájal s jedným z najbohatších Slovákov a dnes vysokopostaveným českým politikom. Vlastne nespájal by ho s ním nikto. Je zrejmé, že o nehnuteľnosť, ktorá pripomína skôr dom duchov ako sídlo miliardára, sa dlhšie obdobie nikto nestará. A ktovie, kedy naposledy tam vstúpila noha pána majiteľa.

Majetok v obci pri Bratislave, ktorý pozostáva z rodinného domu, hospodárskeho domčeka, rozsiahleho okolitého pozemku, ale i viac ako pol hektára ornej pôdy, si Andrej Babiš podľa dostupných údajov zaobstaral postupne - od začiatku až do konca deväťdesiatych rokov minulého storočia. V čase, keď o bohatstve v hodnote približne dve miliardy dolárov azda iba sníval. Dnes svoje borinské nehnuteľnosti predáva, čo je jasné z neprehliadnuteľného oznamu, ktorý je umiestnený na priečelí domu.

„Vari to chcete kúpiť? To číslo tam visí tak dávno, že už možno ani nefunguje,“ prehodí naším smerom obyvateľ Borinky. Vybral sa na každodennú obchôdzku po dedine, a keďže je znalcom miestnych pomerov, okamžite spozná, že sme cezpoľní. Spolu s nami zostane stáť pred polorozpadnutým domom a prezrádza detaily, ako a kedy Andrej Babiš k majetku v Borinke prišiel. Nad našimi informáciami, že dom s rozsiahlymi pozemkami vraj kúpil ako dobrú investíciu kvôli plánovanej výstavbe diaľničného obchvatu, mávne rukou. „Ááále kde! Normálne to zaobstaral pre rodinu. Ešte s prvou manželkou to tu chceli zveľadiť a žiť tu. Potom sa však dostal do Prahy, no a... Dotiahol to ďaleko a na toto mu nezostal čas,“ ponúka svoju verziu príbehu o Babišovi starší pán.

Potom sprisahanecky nakloní hlavu bližšie k nám a nenápadne pošepká, že ak zájdeme do záhrady, možno tam stretneme Ruda. „Je to miestny bezdomovec. Hoci by ste to na neho nepovedali, chodí slušne oblečený, pretože v dedine je obľúbený, a tak mu ľudia dávajú veľmi pekné aj značkové veci. Ktovie, či by bol pán Babiš rád, že má v dome takého podnájomníka,“ zafilozofuje si a odchádza. Ešte stihne prehodiť, že ak ho nenájdeme u Babiša, máme to skúsiť pri susede, ktorej sa takto v zime bezdomovca uľútostilo a občas mu podá pomocnú ruku.

A naozaj. Ruda nájdeme vo dvore jej domu. Okamžite sa s nami dá do reči. Vraj Viky, ako nazýva pani domácu, je veľmi vďačný, že ho takto prichýlila. On jej na revanš pomáha okolo domu, hoci je invalid. Vzápätí sa vo dverách objaví sympatická usmievavá dáma a pozýva nás do vyhriatej kuchyne, kde sa čo-to dozvedáme o pohnutom osude nešťastníka Ruda.

Má 59 rokov, pochádza z Nitry a vyštudoval strednú geodetickú školu. Tejto profesii sa však venoval málo, ba takmer vôbec. „Vystriedal som desiatky iných profesií. Bol som fluktuant,“ zasmeje sa Rudo Barický.

Svojho nebohého priateľa Paľa spoznal presne 24. augusta 1979 u známeho v Bratislave. Hneď si padli do oka. „Veľmi sme sa ľúbili, ale mali sme turbulentný vzťah,“ zhodnotí úprimne, pričom nepoprie, že za to mohol alkohol, ktorému obaja, najmä v posledných rokoch spoločného života, značne holdovali. Hlavným dôvodom bola údajná Paľova žiarlivosť, čomu sa však netreba čudovať. Lebo, ako Rudo neskromne priznáva, on bol v mladosti naozaj veľký fešák. Nuž a Paľo si ho veľmi strážil.

V debate sa postupne dostávame k príbehu spred vyše siedmich rokov, keď sa hádka partnerov skončila naozaj tragicky. Udalosť sa stala na jeseň 2010. Paľo vtedy v amoku dobodal Ruda nožom. Nešťastník útok ledva prežil. „Aj tak som ho ľúbil,“ hovorí dnes Rudo so slzami v očiach. Ani vraj nechcel, aby Paľo za svoj skutok pykal. Veď to všetko bolo z lásky!

Súd napokon Paľovi po uzatvorení dohody o vine a treste naparil v júli 2011 dvojročný trest s podmienečným odkladom na štyri roky. Zároveň mu uložil ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou a trest prepadnutia veci, teda noža, ktorým Ruda dobodal.

Potom už ich vzťah išiel dole vodou. Paľo si totiž našiel nového priateľa, nejakého Rakúšana, a Ruda jednoducho vyhodil zo svojho domu na ulicu. A keby len to! O nejaký čas skončil Rudo opäť v nemocnici. Paľova „známosť“ ho totiž dobila palicou.

„Odvtedy sa musím podopierať. Je zo mňa invalid bez domova. Nemám sa kam podieť, veď Paľo bol celý môj život,“ smutne uzatvára Rudo, ktorý sa nevie zmieriť s priateľovou smrťou. Je presvedčený, že na Silvestra v roku 2015 nezomrel prirodzene. Má veľmi silné podozrenie, že mu k smrti niekto pomohol, aby sa dostal k jeho majetku v Borinke.

Rudovým slovám nasvedčuje skutočnosť, že okolo rozsiahlej nehnuteľnosti Pavla Szarvaša v Borinke je stále pomerne rušno. Podľa miestnych ľudí sa dianím okolo nej dokonca zaoberá súd. „Právo na dom a pozemok si vraj uplatnili traja dediči. Medzi nimi akási žena, ktorá s pánom Szarvašom nemala nikdy nič spoločné. No a dom zatiaľ chátra. Čo s ním bude, nevedno, ale je ho škoda,“ ozrejmujú nám zamotanú situáciu Borinčania.

V každom prípade sa dá konštatovať, že Rudo, dlhoročný priateľ fotografa Szarvaša, sa novým majiteľom domu, v ktorom spoločne prežili takmer tridsaťpäť rokov, nestane. Starý pán totiž po sebe nezanechal žiaden závet. A tak sa bude Rudo naďalej pretĺkať svojím biednym životom, ako sa dá, odkázaný na pomoc iných.

Nie nadarmo sa alkoholu hovorí pliaga ľudstva. Svoj život si ním zničil aj Rudo. A ničí si ho naďalej. Niekoľko dní po tom, ako sme spolu sedeli a debatovali v teplej kuchyni pani Viky, nám táto dáma nešťastne oznámila, že ho musela poslať preč. Ukradol jej totiž peniaze. Nie veľa, len niekoľko eur, ale dohoda bola jasná. Rada Rudovi pomôže, veď on naozaj nie je zlý človek, no nesmie sa ničím previniť.

Do Borinky sme sa preto vybrali opäť. Ruda sme našli zloženého v dome u Babiša. „Viky sa na mňa hnevá…“ prehodil nešťastne, keď nás zbadal. Stál vo dverách hospodárskeho domčeka, kde našiel útočisko.

Hlavu má zahanbene sklonenú, plecia smutne spustené, v jednej ruke drží palicu, ktorou nervózne odhŕňa čerstvo napadaný sneh. Nahlas rozmýšľa, čo ďalej. „Myslel som, či sa neozvem pánovi Babišovi… Možno by som mu mohol napísať, že sa mu tu o to postarám… A možno by mu potom nevadilo, že som sa u neho zložil…“ dumá nahlas Rudo.