Poprava jedenástich nevinných ľudí v procese s Rudolfom Slánskym sa nedá nazvať justičným omylom. Išlo o dlho pripravované dielo propagandy, ktorá cynicky zmanipulovala obraz reality. Obeťami sa stali vysokí funkcionári komunistickej strany, ktorých na smrť odsúdili niekdajší stranícki kolegovia a kamaráti. Metódy, ktorými ich nútili k priznaniam, boli zverské. V decembri uplynulo sedemdesiat rokov, odkedy ich usmrtili.
Príprava
Vo veľkom prebiehalo od konca roku 1950 zatýkanie vysokých komunistických funkcionárov. Proces s „protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho“, ako ho nazývala dobová propaganda, zapadá do brutálneho kontextu obdobia, keď bola studená vojna na vrchole. Proces slúžil podľa historikov ako nástroj na upevnenie moci Komunistickej strany Československa, ale aj moci Sovietskeho zväzu v jeho satelitoch vo východnej Európe.
„Konkrétne proces so Slánskym bol veľmi ovplyvnený vzťahom Sovietskeho zväzu k Izraelu, ktorý sa vtedy rapídne zhoršil a všade sa hľadali sionisti, teda Židia vo vysokých funkciách. Nebolo to tak len v Československu, ale aj v Maďarsku a niektorých ďalších krajinách východného bloku,“ vysvetľuje historik Tomáš Černák.
Na prelome rokov 1950 a 1951 zatkli desiatky komunistických funkcionárov vo vysokých pozíciách. Postupne však vyšetrovatelia zisťovali, že stále nemajú veľkú rybu, okolo ktorej by mohli urobiť patričné monsterdivadlo. Nakoniec sa dopracovali až k Rudolfovi Slánskemu.
„Ideálne sa im hodil, pretože bol druhý najmocnejší muž po Klementovi Gottwaldovi a navyše bol Žid. Pri vypočúvaniach obvinených ľudí sa často spomínalo jeho meno. Takže sovietski poradcovia, ktorí tento proces riadili z moskovského Kremľa, začali hrať na Slánskeho ako na ústrednú postavu obrovského medzinárodného sprisahania,“ objasňuje vtedajšie dianie Černák. Slánskeho zatkli na jeseň 1951.
Jedenásť špagátov a tri doživotia
„Priznávam svoju vinu v tom, že som bol členom protištátneho sprisahaneckého centra vedeného Rudolfom Slánskym, ktoré sústreďovalo v ľudovodemokratickom Československu nepriateľské živly z radov buržoáznych nacionalistov, trockistov, kolaborantov a podobných nepriateľov,“ takto nejako sa začínali priznania všetkých štrnástich obžalovaných v procese, ktorý sa konal od 20. do 27. novembra 1952.
Oproti iným procesom vo východnej Európe sa Československo vynímalo výškou stanovených trestov. Nerozhodoval o nich v skutočnosti súd, ale podľa zadania z Moskvy stanovil výšku ústredný výbor komunistickej strany. Jeho rozhodnutie stručne zhrnul Klement Gottwald: „Dáme jedenásť špagátov a tri doživotia.“ A tak aj bolo - výsledkom procesu so Slánskym bolo jedenásť popráv a tri odsúdenia na doživotie za vlastizradu, vyzvedačstvo, sabotáž a vojenskú zradu. Všetci usmrtení boli Židia, väčšinou zastávajúci vysoké pozície.
Vynútené priznania
Zaujímavé na procesoch bolo, že masy ľudí uverili vo vinu ľudí, ktorí boli vlastne obeťami. Ako z nich dokázali vymôcť priznania? Praktikami overenými už v tridsiatych rokoch v Sovietskom zväze pri procesoch s vtedajšími elitami boľševickej strany, keď si s nimi Stalin vybavoval účty.
„Vlastne len oprášili starú známu metódu a začali sa používať tie isté postupy na totálne spracovanie zatknutých ľudí. Jednoducho ich zbavili akéhokoľvek samostatného uvažovania, vlastného ‚ja‘, aby boli ochotní priznať naozaj čokoľvek, aby sa priznali k tým najhorším zločinom. Bola to kombinácia psychického a fyzického násilia, pričom psychický teror a psychické ničenie prevažovali nad fyzickým násilím,“ objasňuje historik Černák.
Donucovacie metódy boli založené na tom, že zatknutý nemohol spať, stále musel byť hore. Bol podrobený až niekoľkodňovým výsluchom, počas ktorých musel nonstop stáť. Keď bol v cele, musel pochodovať, nemohol si sadnúť. Keď mu aj spánok umožnili, budili ho každých desať minút. Kombinovalo sa to s nátlakom a vyhrážkami, že to bude mať vplyv aj na rodiny zatknutých.
„Tlak bol vyvíjaný aj spôsobom, že sa ich strana zriekla a toto je jediná služba, ktorú pre ňu ešte môžu urobiť - oni totiž boli všetci veľmi uvedomelí a zaslepení komunisti, ktorí bezhlavo verili Sovietskemu zväzu a komunistickej strane. Bola to skutočne premyslená kombinácia nátlakových metód s cieľom totálne zlomiť človeka, aby ostal úplne apatický a priznal sa k tomu, čo od neho chceli.“
Sprisahanie
Bratislavský sudca Peter Šamko pri príležitosti výročia procesu zverejnil na svojom webe útržky z knihy Antona Rašlu Inkvizícia neumiera. Opisuje, ako prinútili napríklad Otta Šlinga, vedúceho tajomníka KV KSČ v Brne, aby sa priznal, že bol členom Slánskeho sprisahaneckej organizácie. Mesiac z neho nedokázali vo väzení dostať priznanie, ktoré potrebovali.
„Na porade u ministra národnej bezpečnosti bol prijatý plán jeho nepretržitého a vyčerpávajúceho vypočúvania. Počas vypočúvania, ktoré trvalo nepretržite, sa Šling rezignovane priznal k špionážnej činnosti. V snahe za každú cenu dosiahnuť prerušenie vypočúvania si začal vymýšľať fantastické podrobnosti o vlastnej špionážnej činnosti,“ uvádza Šamko na webe. Problém bol, že priznanie už existovalo, ale neboli dôkazy, nič sa nedalo overiť…“
Šling dlho nechcel nikoho menovať, popieral, že by mal spolupracovníkov, až sa napokon v jeho reči začali objavovať mená jeho súdruhov zo straníckeho a štátneho aparátu, s ktorými sa bežne stýkal.
Šling odmietal tvrdenie, že by bol centrom nejakej organizovanej skupiny, skôr vraj išlo o ľudí príbuzného zmýšľania. To však už orgánom bezpečnosti stačilo, aby z tohto priznania ďalšími výsluchmi a „spresňovaním“ protokolov vyvodili sprisahanie.
Máme sa báť?
Môže sa niečo podobné zopakovať aj v 21. storočí? Historik Tomáš Černák je presvedčený, že nie.
„Nemáme vládu jednej strany ani nie sme v područí nejakého molocha, ktorý nás riadi zo zahraničia, takže takýto monsterproces sa zopakovať nemôže, lebo to bolo naozaj dopredu pripravené veľké divadlo, kde mal každý svoju úlohu. Ale nevylučujem to, že politika sa vždy snaží viac či menej zasahovať do súdnictva, prokuratúry a tak ďalej,“ hovorí Černák.
„V súčasnosti len nehrozí v takej masovej podobe, ako to bolo na začiatku 50. rokov, keď neplatila žiadna ústava ani zákony a všetko záviselo od svojvôle Štátnej bezpečnosti a vedúcich špičiek komunistickej strany.“
Paralely
Medzi niektorými súčasnými trestnými konaniami, v ktorých dominujú ako dôkazy výpovede „kajúcnikov“, a politickými procesmi z päťdesiatych rokov môžeme nájsť určité paralely - uviedol pre PLUS 7 DNÍ dekan Právnickej fakulty UK v Bratislave Eduard Burda.
„V prvom rade nespochybniteľnou paralelou je záujem politickej moci na výsledku procesov. Keď dnes počúvame niektorých politikov, ako sa rozčuľujú nad zrušením nezákonnosti v trestnom konaní a žiadajú postih tých, ktorí nezákonnosť identifikovali a napravili, osobne mi to pripomína angažovanosť komunistickej moci. Našťastie na rozdiel od 50. rokov politici zatiaľ nemajú neobmedzenú moc,“ povedal veľmi otvorene dekan Burda. Je presvedčený, že to vidia aj ľudia.
„V druhom rade, tak ako v 50. rokoch sa medzi ľuďmi hovorilo o zneužívaní politickej moci v trestných konaniach, tak sa o tom medzi ľuďmi hovorí aj dnes. Zásadný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo vtedy sa to iba pošuškávalo, dnes - aspoň zatiaľ - môžeme o takýchto podozreniach hovoriť aj verejne,“ pripomenul Burda. „V 50. rokoch by ma napríklad za takéto spochybňovanie štátnej moci, ako teraz uvádzam, určite zavreli.“
Tretia nespochybniteľná paralela podľa neho spočíva v tom, že za hlavné usvedčujúce dôkazy sa považujú výpovede väznených ľudí alebo takých, ktorým hrozila väzba.
„S tým súvisí štvrtá paralela, o ktorej síce postupne prenikajú informácie na verejnosť, na jej potvrdenie alebo vyvrátenie by však bolo potrebné seriózne vyšetrovanie. Spočíva v tom, že v päťdesiatych rokoch vypočúvané väznené osoby nútili vypovedať aj určitými formami fyzického násilia vrátane zväzovania, nedostatku spánku a pridlhého výsluchu. V súčasnosti preniknuté informácie, ktoré treba overiť alebo vyvrátiť vyšetrovaním, poukazujú v niektorých prípadoch skôr na psychologický nátlak, izoláciu v malej cele v kolúznej väzbe, prerušovanie spánku častými nočnými kontrolami pod zámienkou zistenia, či si väzeň neublížil, čo je sprevádzané buchotom ťažkých väzenských dverí, zapálením ostrého svetla každú polhodinu, naznačovanie tragických udalostí v rodine, o ktorých však väznený nie je bližšie informovaný,“ vymenúva Burda aktuálne podozrenia. „Pochopiteľne, ak sú v trestnom konaní takto získavané výpovede, vzbudzuje to odôvodnenú obavu z toho, že vypočúvaná osoba radšej povie to, čo si myslí, že chce počuť vyšetrovateľ, než pravdu,“ upozorňuje dekan právnickej fakulty.
Piatu paralelu vidí v hrozbe neprimerane vysokých až brutálnych trestov.
Svoje vnímanie aktuálnej situácie a podobou s procesmi z päťdesiatych rokov uzavrel slovami: „Ak si chceme zachovať charakter právneho štátu, všetky podozrenia, či už z korupcie, alebo z manipulovania trestných konaní, musia byť riadne a transparentne vyšetrené a podložené skutočnými nespochybniteľnými dôkazmi. Ak to nebudeme schopní dosiahnuť, dostaneme sa na úroveň totalitnej spoločnosti z päťdesiatych rokov.“
