Viliam Žingor bol nevinný, - konštatoval banskobystrický súd v rehabilitačnom procese osemnásť rokov po tom, čo bývalého partizánskeho veliteľa Viliama Žingora obesili na základe rozsudku z roku 1950.

„Zhruba do svojich ôsmich rokov som netušil, že starého otca popravili. Ako malý som bol presvedčený, že zahynul vo vojne ako partizánsky veliteľ,“ hovorí muž so stigmatickým menom Viliam Žingor. „Téma Slovenského národného povstania (SNP) sa v našej rodine preberala často. Počúval som o tom, ako starý otec v štyridsiatom treťom odmietol nastúpiť na východný front, odišiel do hôr, sústreďoval okolo seba utečencov z nacistických táborov a stal sa veliteľom II. partizánskej brigády M. R. Štefánika. V regióne Turca starého otca považovali za významnú osobnosť, ale o okolnostiach jeho smrti sa nikde nehovorilo. Aj z učebníc dejepisu zmizli tieto súvislosti. Už si ani nepamätám, či mi o justičnej vražde starého otca rozpovedala stará mama alebo otec, ale nezabudnem na to, aký šok to pre mňa bol. Nemohol som uveriť, že sa niečo také skutočne stalo. Dlho som si to musel v detskej hlave urovnávať.“

Bývalého partizánskeho veliteľa Žingora zatkli v rámci veľkého záťahu na vyše stopäťdesiat ľudí, ktorých komunisti v roku 1949 vnímali ako potenciálne riziko v upevňovaní ich moci. Prokurátor Andrej Ujhelyi obžaloval Žingora zo založenia ilegálnej protištátnej organizácie. Zradil vraj ideály, za ktoré bojoval v Povstaní, neuznával robotnícku triedu za schopnú viesť štát, podnecoval do nespokojnosti menej uvedomelých partizánov a pripravoval teroristické akcie na Spiši alebo v Liptove. So Žingorom posadili na lavicu obžalovaných sedem ľudí, všetci do jedného sa k spáchaniu trestnej činnosti priznali. Predseda senátu Štátneho súdu v Bratislave Karol Bedrna vyhlásil tri rozsudky smrti. Okrem Žingora obesili Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka, aj oni boli významnými osobami SNP. Statkár Jozef Kubík a prednosta železničnej stanice Alexander Pavlis dostali doživotie, ­ostatní skončili s trestami dvadsaťpäť, sedemnásť a dvanásť rokov.

Priznanie na škripci

Žingora aj po smrti zosmiešňovali, vraj žobral o milosť a jeho podiel na Slovenskom národnom povstaní vykresľovali ako skrývanie v bunkri, kým ostatní partizáni bojovali. Až rehabilitačné konanie v uvoľnenej atmosfére šesťdesiateho ôsmeho roku preukázalo, že nič protištátne nerobil. Ale dovolil si verejne kritizovať slabú činnosť komunistickej strany v Turci počas príprav SNP a keď prišiel o zamestnanie, zrejme z celkom osobných dôvodov „opäť odišiel do hôr“. Aby ho Štátna bezpečnosť (ŠtB) dostala na súd, najprv na neho nasadila svojich agentov. Bez pochýb sa preukázalo, že agenti ŠtB intenzívne provokovali do činnosti zameranej proti štátnemu zriadeniu, lebo obžalovaní sami od seba nevyvíjali dosť aktivity.

Cieľom Štátnej bezpečnosti nebolo zamedziť nejakému trestnému konaniu, ale pripraviť podmienky na veľký, politicky motivovaný súdny proces. Ten bol vedený spôsobom, aký sa komunistom osvedčil už v známom prípade popravenej Milady Horákovej. Otázky obžalovaným aj ich odpovede boli vopred pripravené, texty sa museli naučiť naspamäť a ešte ich aj skúšali, či si všetko dobre zapamätali. V správe Štátnej bezpečnosti o priebehu pojednávania sa konštatuje, že obžalovaní svoje roly zahrali na výbornú, zakopol iba predseda súdneho senátu: „… položil otázku mimo protokolu, ale tento pasus bol hneď zatušovaný ďalšou otázkou.“
Poslušnosť, priznanie i pokora obžalovaných boli vynútené fyzickým aj psychickým nátlakom. Stodeväťdesiat centimetrov vysoký a pôvodne stokilový Žingor schudol vo väzbe na štyridsaťosem kilogramov.

Predstavu o vtedajších metódach vyšetrovania priniesla výpoveď manželky popraveného Ladislava Nosáka: „Musím povedať, že ho bili, a pravdepodobne strašne bili, keď takého tvrdého muža, akého som poznala ja, dokázali zlomiť. Bola som jedna z posledných, kto mal možnosť rozprávať sa s ním a byť v jeho prítomnosti. Noc pred popravou som bola s ním. Vyzeral strašne. Ťažko sa to dá opísať. Bola to ruina. Vychudnutý, nahluchlý, bezzubý, s nepohyblivým ľavým ramenom. Stačil mi povedať, že bol štyri dni vytiahnutý na škripci. Aj v poslednej chvíli však myslel na nás, na rodinu, lebo povedal, že jeho nepotrescú tým, že ho popravia. Pre neho je to vyslobodenie, ale budú tým najviac trpieť deti, ktoré za nič nemôžu.“

Lebka bez zubov

Viliama Žingora popravili 18. decembra 1950. Mal len tridsaťosem rokov. Pochovali ho potajme v Slávičom údolí v Bratislave do očíslovaného hrobu bez mena. Rodina nedostala o poprave žiadne informácie. Ešte na Vianoce mu do väzenia poslali balík s jedlom… Trvalo niekoľko rokov, kým sa im podarilo nájsť Žingorov hrob označený iba číslom.
„Starý otec je pochovaný v Bystričke. Jeho kosti previezli z Bratislavy domov až po rehabilitujúcom rozsudku. Počul som, že nemal ani jeden zub. Ja sám som po detailoch o procese so starým otcom nepátral, v tomto smere bol poznačený môj otec. On i jeho súrodenci sa s tragédiou vyrovnávali celý život. Zháňali materiály, chodili po archívoch. Ani po rehabilitačnom procese sa im nežilo lepšie. Štátna moc vykonané bezprávie nechcela priznať ani potom. Otec mal talent na jazyky, ale cestovať do zahraničia nemohol, a keď uverejňovali fotografie mužstva, s ktorým hrával futbal, jeho fotka sa do ročenky nikdy nezmestila. Štátna bezpečnosť na neho viedla spis. Po osemdesiatom deviatom si ho vyžiadal a nestačil sa čudovať, čo všetko v ňom bolo. Ešte aj rozloženie nášho bytu so zakresleným nábytkom, stoličkami. Ja som už iná generácia, osobne som problémy nemal, hoci u nás v Turci sa vedelo, že som Žingorov vnuk.“

S nálepkou tunelára

Nebola potrebná spojitosť so starým otcom, problémy si Viliama Žingora našli. Stal sa súčasťou veľkej kauzy známej ako tunelovanie Devín banky. Vo februári roku 2006 mu na dvere zaklopali policajti: „Pôjdete s nami. Pobaľte si veci, možno sa domov nevrátite.“
„Vôbec som nerozumel, prečo po mňa prišli. Párkrát som bol na polícii vypovedať v súvislosti s mojou prácou v spoločnosti Apis. Firma Apis bola akcionárom Devín banky, ale aj keď som pôsobil ako generálny riaditeľ Apisu, bol som presvedčený, že mňa sa záležitosti okolo banky netýkali. Po vyhlásení nútenej správy na Devín banku v roku 2001 som stihol z bankomatu vytiahnuť akurát päťtisíc slovenských korún. Potom už ostala moja rodina bez peňazí, lebo všetky úspory sme vložili práve do Devín banky. Manželka bola na materskej dovolenke, musel som riešiť finančnú situáciu novým zamestnaním. Zo spoločnosti Apis som odišiel, posledné roky som nebol v kontakte s jej ľuďmi a zrazu boli policajti u nás doma a mávali obvinením z tunelovania Devín banky. Správali sa slušne, ale aj tak bolo balenie do väzby emotívne.“

Žingor sa zahľadel do stola, akoby sa mu v hlave vynorili spomienky na ten deň, a keď opäť zo­dvihol oči, dodal: „Mám dve deti. Bolo to ťažké.“

Vnuk partizánskeho veliteľa so stigmatickým menom Viliam Žingor.
Zdroj: Ľudmila Lacková

Na Úrad boja proti organizovanej kriminalite vtedy policajti doviezli šiestich vrcholových manažérov a bankárov. Žingora ako bývalého generálneho riaditeľa firmy Apis, Dášu Lisú ako vedúcu úverového oddelenia Devín banky, posledného riaditeľa banky Pavla Rusnáka, vedúceho finančného oddelenia banky Vladimíra Jančího i oboch manželov Kanisovcov. Ľubomíra Kanisa tiež ako generálneho riaditeľa Devín banky a vedúcu osobnosť celej skupiny a Janu Kanisovú ako štatutárku Apisu. Na polícii čakali na svojich obhajcov, potom sa začali výsluchy. Večer policajti pustili Viliama Žingora a Janu Kanisovú domov, ostatných štyroch bankárov zavreli do väzby. Von sa dostali po viac ako pol roku. Prvý verdikt - oslobodzujúci pre všetkých obvinených - padol po dvanástich rokoch.

Paralely

Predseda senátu Špecializovaného trestného súdu Jozef Šutka v roku 2018 konštatoval, že obvinení manažéri banku nevytunelovali. Neexistuje jediný dôkaz o tom, že by peniaze z banky posielali pokútnym spôsobom kamsi do Ruska či do daňových rajov. Práve naopak. Miliónové sumy, ktoré podľa prokurátora obvinení spreneverili, vôbec neopustili Devín banku. Peniaze boli v banke ešte aj v čase, keď na ňu Národná banka Slovenska uvalila nútenú správu. Súd odpovedal aj na otázku, prečo Devín banka skrachovala. Nuž, štátna moc ju položila na kolená. Ministerstvo financií dlhovalo Devín banke dve a pol miliardy slovenských korún a doposiaľ svoj dlh nevyrovnalo. Namiesto splatenia svojich záväzkov sa štátna moc stále zaoberá hlavne tým, aby do basy dostala manažérov banky i manažérov jej akcionára. Predseda senátu v tejto súvislosti povedal: „Možno sa len domnievať, že úmysel prokurátora nebol zlý.“

Proces sa právoplatne skončil až vlani. Oslobodzujúci rozsudok bol zrušený. Senát Najvyššieho súdu SR v zložení Peter Hatala, Juraj Kliment a Peter Štift odsúdil bývalého šéfa Devín banky Ľubomíra Kanisa na trojročný trest odňatia slobody a ďalších štyroch obžalovaných, vrátane Viliama Žingora, uznal tiež za vinných, dostali však oveľa miernejšie tresty.

Na otázku Plus 7 dní položenú ešte pred právoplatným rozsudkom, či nevidel paralelu medzi svojím prípadom a prípadom starého otca, Viliam Žingor
odpovedal: „Vôbec som to tak nevnímal. Nenapadlo mi spájať moje trestné stíhanie s procesom starého otca. Len moja mama hneď povedala, že to je prekliatie Žingorovcov. Berie to ako pokračovanie osudu starého otca.“