V noci sa budím. Vidím vyšetrovateľa Juhása, ako ma berie do väzby, ako ma zas berú, ako sa usmieva a ja som zatvorená v klietke. Toto mám dokola. Prokurátor Kysel stojí nado mnou a hovorí - klamali ste, nepustíme vás, pôjdeme po vašich deťoch, aj ich môžeme zavrieť. Raz sa mi snívalo, že ma Kysel zastrelil, - takto svoje noci opísala bývalá štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská. Možno bola „súčasťou dobre fungujúceho stroja búrajúceho základné princípy právneho štátu“ - ako sa vyjadril ktorýsi sudca - a zaslúži si sedieť v base. Lenže štátna moc ju trestala skôr, ako o vine mohli rozhodnúť súdy. A robila to s takou pasiou, že kedysi atraktívna blondína sa zmenila na trosku s trasúcimi sa rukami a so sklonmi k samovražde.
Mala pocit, že môže všetko
„Opička sa priznala. Snaha nebola márna,“ napísal na Facebooku Igor Matovič v čase, keď bol slovenským premiérom. Hoci Jankovská nie je dodnes právoplatne odsúdená za žiadny zo skutkov, ktoré jej polícia kladie za vinu, nielen prvý muž krajiny, ale mnohí ďalší ľudia v pozíciách lídrov, predstavitelia významných inštitúcií akoby priam vyzývali - len si do Jankovskej kopnite.
„Pod balkónom bytovky, kde bývame, chodili cudzí ľudia vykrikovať: ‚Skap už konečne, ty opička. Zhniješ v base.‘ Nadávky som počúvala takmer každý deň. Fotili ma pred ambulanciou psychiatra, v potravinách… Vulgárne napádali aj mojich synov. Vynadali im, že sú kurvy smerácke. Ja som istý čas nevychádzala z bytu. Nebola som schopná nič robiť. Len som ležala a triasla sa,“ opísala Jankovská psychický lynč verejnosti, ktorý ju sprevádzal na každom kroku.
Nebudeme sa tváriť, že Jankovská si pohŕdanie nezaslúžila. Namiesto pokory sa biela ako stena s načierno namaľovaným obočím postavila pred novinárov a klamala. Klamala, že nepozná Kočnera, klamala aj v iných veciach. Podozrenie, že manipulovala sudcov, aby rozhodovali podľa jej predstáv, boli vážne. Fotografie zachytávajúce jej štíhlu postavu v honosnom kožuchu z činčily už nevzbudzovali obdiv, ale hnus.
„Bola som v pozícii štátnej tajomníčky a všeobecne v politike. Vtedy má človek pocit, že môže všetko,“ priznala sebakriticky. Ale omnoho, omnoho neskôr.
Zatiaľ všeobecná nálada nenávisti voči žene, ktorá sa ani len nesnažila pôsobiť skromne a kajúcne, zasiahla aj tých, ktorí by sa už len zo svojej pozície mali aspoň tváriť, že sa emóciami neriadia. Vyšetrovateľom NAKA a prokurátorom navreli žily horúcou krvou. Niektorí sudcovia sa zahrali na bohov. Dali spútanej žene pocítiť, že už nie je štátna tajomníčka ani sudkyňa, ani poslankyňa parlamentu, ani podpredsedníčka Legislatívnej rady vlády SR. Že tam za mrežami, vo väzbe si s ňou môžu robiť, čo len chcú.
Reality šou v réžii NAKA
Prvý zásah polície vo svojom byte ráno pred šiestou spája Jankovská hlavne so skutočnosťou, že na mieste už boli novinári. Niekto z NAKA ich musel zavolať, aby z akcie spravili reality šou. Od toho dňa mala v šatníku nachystané oblečenie, zubnú kefku, pastu, okuliare a číslo na obhajcu. Bolo jej jasné, že pôjde za mreže. Budík si nastavovala na piatu. Len čo zadrnčal, vyzrela z okna, či pred domom neuvidí novinárov. Ak tam nestáli, vedela, že v ten deň si ešte po ňu neprídu.
Zobrali ju skoro ráno 11. marca 2020 a obvinili zo zločinu prijímania úplatku a z prečinu podplácania. Na NAKA v cele predbežného zadržania strávila dve noci. Obidve noci jej nechali zapálené neónové svetlo. V normálnych krajinách by už len pre túto jednu skutočnosť zodvihli výhražný prst. U nás obvinenému len vysvetlia, že predsa nie je v hoteli.
V deň rozhodovania o väzbe prišli do Banskej Bystrice, kde sa súd konal, obidvaja Jankovskej synovia. Mladší Martin pritom porušil podmienky karantény zavedené pre koronu. Nevydržal sedieť doma po príchode z Talianska, za každú cenu chcel ísť podporiť svoju mamu. Mal však smolu. Na parkovisku ho pritlačilo auto, s pomliaždeninami ho museli odviezť do nemocnice. Obhajca nechcel Jankovskú rozrušiť, radšej jej nehodu zatajil. Zato policajti si nenechali ujsť príležitosť na psychický úder. Že má syna v nemocnici, jej zvestovali nešetrným spôsobom len pár minút po vyhlásení verdiktu o nariadení väzby. „Jeden z policajtov začal po mne vrieskať, že môj syn rozširuje koronu, že ho odviezla sanitka,“ spomína Jankovská. Mimochodom, jej syn Martin koronu nemal.
Naštartovaná ministerka
Prvé tri týždne strávila Jankovská v malej cele bez denného svetla. Oznámili jej, že pred ňou tam býval mafiánsky bos Lališ odsúdený na doživotie. Prečo mal niekto potrebu oboznamovať s touto skutočnosťou Jankovskú? Napadá vás nejaký iný dôvod, ako škodoradosť a snaha zdeptať „paničku“, nech je jej jasné, kam patrí?
Prvú sprchu jej dovolili po troch dňoch. V cele bola taká strašná zima, že požiadala o povolenie nosiť prešivák celý deň. Po troch týždňoch ju premiestnili do inej cely. Niekoľko dní trvalo, kým sa jej podarilo vyčistiť škvrny od zaschnutej krvi, vývratkov a exkrementov. Aby jej čas rýchlejšie ubiehal, požiadala o pridelenie do práce, čo jej vo väzbe umožnili.
„Problém mi robilo, že ma budili v noci. Každú polhodinu zapínali svetlo a búchali, aby som sa pohla. Neskôr ma až do prepustenia na slobodu budili už ‚len‘ trikrát za noc.“
S rodinou povolili Jankovskej telefonický kontakt dvakrát do mesiaca, ale len za prítomnosti polície. Kvôli telefonátom sa však vyšetrovateľ neunúval za Jankovskou chodiť, a tak sa prvýkrát s najbližšími rozprávala až po päťdesiatich troch (53!) dňoch od zatknutia. Listy dostávala s mesačným meškaním, cez vianočné sviatky jej nedoručili žiadny list. Osobné návštevy povolili až po prvých troch mesiacoch. Prostredníctvom videokonferencie! To všetko sú také bezcitné podmienky, až je z nich aj nezainteresovanému človeku zle. Nečudo, že Jankovská bola na dne a žiadala o pohovor so psychologičkou.
„Rozhovor trval asi desať minút. Bolo mi odporučené zabudnúť na to, čo sa deje vonku, a prispôsobiť sa režimu väzby. Takisto tam odznelo, že môžem byť rada, že som v cele sama, lebo by som mohla mať ako spolubývajúcu aj neprispôsobivú Rómku.“
Čím viac bola Jankovská zdeptaná, tým viac boli policajti spokojní. S vyšetrovaním jej prípadu sa v podstate vôbec netrápili. Za päť mesiacov vypočuli jediného svedka.
Napriek snahe polície o drastické zamedzenie kontaktov Jankovskej s rodinou chodieval za ňou syn Jakub ako advokátsky koncipient. Len čo sa to prevalilo, už sa ozvala ministerka spravodlivosti Mária Kolíková. Chcela Jankovskej syna disciplinárne riešiť. Do toho prišlo ďalšie obvinenie, tentoraz pre marenie spravodlivosti. To už sa Jankovskej zmocňovalo zúfalstvo. V septembri 2020 začala hladovku. Po dvadsiatich dňoch ju vysilenú previezli do nemocnice a napojili na infúzie. Na nátlak Jakuba, že ak sa neprestane ničiť, skončia s ňou ako mamou obidvaja synovia, hladovku ukončila.
Riešenie podľa vzoru Lučanského
„Pri výsluchoch sa mi OČTK vyhrážali, že ak neudám určitých ľudí, pôjdu po mojich deťoch. Ale ak budem vypovedať, pustia ma do Vianoc. Nevedela som, čo mám robiť. Posielali mi odkazy cez bacharov, aby som sa priznala, že potom ma pustia z väzby. Vytiahli ma na špeciálnu prokuratúru do Pezinka a prokurátor Kysel poslal obhajcov preč. Nasľuboval, že ma pustí. Vypovedala som sedem hodín. Rozplakala som sa.“
Jankovská vypovedala v novembri 2020, no jej priznanie nebolo také, aké si prokurátor predstavoval. Z väzby sa domov nedostala ani na Vianoce. Ďalšia „schôdzka“ s vyšetrovateľom a prokurátorom v januári 2021 nasmerovala jej myseľ do temných zákutí.
„Vraveli, že som im nedala ľudí, ktorých chceli, že som sa nepriznala stopercentne. Vraveli, že pôjdu po mojich deťoch, rodine, preveria firmy bývalého manžela. To som vedela, že určite to musím urobiť - zabiť sa. V decembri sa zabil Lučanský, zastavili mu trestné stíhanie, jeho rodina má už pokoj.“
Po spomínanom výsluchu ešte počkala, aby jej neter mala pokojné narodeniny, a potom v noci okolo pol druhej zjedla všetky tabletky. Ľahla si a dúfala, že sa nezobudí. Lenže šialené búšenie srdca ju predsa len prebudilo. Uvedomila si, že prestávala ovládať svoje telo, zle videla. Vyvracala sa na posteľ a zazvonila na justičnú stráž, že bude spať na dolnej posteli, aby ju nekontrolovali. Až okolo obeda, keď si všimli, aká je pošpinená, sa priznala, že pojedla lieky.
„Tie lieky, o ktorých mám vedomosť, nie sú také, že by mohlo prísť k poškodeniu zdravia. Jej vyjadrenie je, že vysokú dávku zobrala, pretože nemohla zaspať,“ zľahčovala ministerka spravodlivosti Kolíková verejne Jankovskej stav.
Ste normálni?!
Rozhodnutia o prepustení z väzby sa dočkala po roku od zadržania. V marci 2021 Najvyšší súd SR rozhodol, že Moniku Jankovskú prepúšťa na kauciu stotisíc eur. Na slobode sa mala pohybovať s monitorovacím náramok na nohe. Advokát Peter Erdős čakal na ňu pred bránou väzenskej nemocnice, lebo - áno - Jankovská bola po pokuse o samovraždu stále v opatere psychiatrov. No nestačila sa vonku ani nadýchnuť, už pri nej stálo šesť po zuby ozbrojených mužov. Oznámili jej, že domov veru nepôjde. Napriek prijatej kaucii, napriek monitorovaciemu náramku, napriek všetkému ju opäť zatýkajú. V tej chvíli sa Monika Jankovská psychicky zrútila. Dookola opakovala, že sa zabije. Musela vyzerať fakt zle, keď ešte aj vyšetrovateľovi Petrovi Juhásovi došlo, že musí Jankovskú zaviezť nie na políciu, ale na psychiatriu do civilnej nemocnice.
Spôsob zatknutia psychicky chorej Jankovskej kritizoval aj vtedajší šéf NAKA Branislav Zurian.
V dávnejšom rozhovore pre PLUS 7 DNÍ k tomu povedal: „Pri Monike Jankovskej som sa chytil s niektorými policajtmi. Pýtal som sa, či naozaj bolo treba, aby na vystresovanú ženu, ktorá odchádza zo psychiatrie, čakalo šesť kukláčov. Iste ste nemali informáciu, že pod kabátom má päťdesiatosmičku samopal. Ste normálni?! Nebolo väčšie riziko pri Martinovi Kvietikovi? Jeho mohla čakať nejaká skupina, ktorá sa obáva prezradenia trestnej činnosti. Ale Kvietika čakal vyšetrovateľ s dvomi operatívcami a Jankovskú šesť kukláčov ozbrojených po zuby. Videla iba oči a samopaly. Ak ste ju chceli zabiť, ak ste chceli, aby ju vyplo, urobili ste to perfektne. Ale ak ste chceli, aby spolupracovala, mala ísť po ňu jedna policajtka, jeden operatívec a vyšetrovateľ. Traja ľudia. Žena policajtka by takticky nadviazala kontakt a doviedli by ste ju v pokoji do kancelárie. Urobili by ste jej kávu a debatovali by ste. Takto si to ja predstavujem. To je podľa mňa profesionálne a takticky správne.“
Kašlú na jej práva
Jankovská ležala na psychiatrii, no Krajský súd v Trnave na ňu aj tak s radosťou vyceril zuby. Nielenže ju zobral späť do väzby, ale nariadil jej vykonávanie v Leopoldove, teda na mieste, ktorého sa obávajú aj tí najhorší väzni.
O tri mesiace neskôr Ústavný súd konštatoval, že trnavský súd rozhodol nezákonne a porušil Jankovskej základné právo na osobnú slobodu. Prokurátor Ondrej Repa rýchlo pustil Jankovskú domov, tá pri odchode z väzobnej nemocnice plakala.
Odkedy je doma, chodia k nej spávať synovia. Strážia ju. Nechutí jej jesť, ale pribrala už zopár kíl. „Myslím na to, že sa nemôžem zabiť, nemôžem to urobiť deťom,“ hovorí o svojom položení dnes päťdesiatjedenročná Jankovská.
Veľa možností na rozptýlenie nemá. Väčšina starých kamarátov či kolegov sa k nej radšej nehlási. Dobrý vzťah mala so sestrou Andreou Haitovou, inak disciplinárne stíhanou sudkyňou, ale súd Jankovskej nakázal obmedziť s ňou kontakt.
Podľa psychologického posudku od súdnej znalkyne Eleny Fortis u Moniky Jankovskej pretrváva posttraumatická stresová porucha s rizikom suicidálnej aktivity. Konštatuje u nej trasenie rúk a ochabnuté držanie tela. Bývalá štátna tajomníčka sa podľa nej ľahko nechá zahanbiť. Má oslabené schopnosti pozornosti, koncentrácie a úsudku. Jej výkonnosť je nízka, racionálna kontrola správania je silná, až rigidná, čo svedčí o depresii. Nemá dostatok energie na zvládnutie bežných problémov. Nedokáže prejaviť svoje emócie. Má poruchy spánku. V závere posudku Fortis konštatuje, že ďalšie výsluchy môžu zanechať nepriaznivé následky na jej psychike.
FOTO V GALÉRII
Napriek upozorneniam znalkyne vyšetrovacie orgány nerešpektujú zlý stav Moniky Jankovskej. Vyšetrovanie jej druhého prípadu ukončili bez toho, aby si preštudovala spis. Vyšetrovateľ s prokurátorom si nedali ani len tú námahu, aby citovaný znalecký posudok nejakým spôsobom napadli. Trebárs novým posudkom vypracovaným znaleckým ústavom. Asi si povedali, že kvôli Jankovskej sa nebudú namáhať, na tú aj tak každý len napľuje, čo tam po nejakej opičke a jej duševnom zdraví. Veru, až sem sa Slovensko v snahe o svoju očistu dostalo. Na cestu pošliapavania ľudských práv a psychického teroru. Kam asi nás táto cesta zavedie?
