Parádne harleye, temná minulosť aj nádych tajomstva. Najväčší, najpopulárnejší, ale aj najkontroverznejší motocyklový klub na svete si počas posledného víkendu dal výročný zraz Hells Angels Motorcycle Club (HAMC) World Run v rekreačnej oblasti trinásťtisícového mesta neďaleko Bratislavy. Zišli sa tu približne tri tisícky motorkárov z vyše šesťdesiatich krajín, ktorí boli pod masívnou kontrolou stoviek našich policajtov aj bezpečnostných agentúr ďalších štátov. Hlavný program sa konal v uzavretom areáli, kam nemala prístup verejnosť ani členovia iných klubov, no mnohí „anjeli“ si víkend spestrili návštevou podnikov v Šamoríne či hlavnom meste. „Je tu pekne, lacno, dobré jedlo a Bratislava je úchvatná,“ hodnotila svoju prvú návštevu Slovenska dvojica britských jazdcov s označením „prospect“ na bundách. To v klube znamená niečo ako čakatelia. V organizácii sú prakticky bez práv, no s povinnosťou platiť členské príspevky a dodržiavať všetky pravidlá. Vrátane viac než úspornej komunikácie s médiami. Že sa im u nás páči, nám muselo stačiť.
Pod dozorom
Príjazdová cesta k areálu hotela Kormorán v šamorínskej športovo-rekreačnej oblasti Čilistov je takmer neprejazdná. Kolóna silných motoriek, áut i autobusov sa posúva veľmi pomaly. Jazdci si krátia čas túrovaním motorov, počúvaním hudby, niektorí postávajú pri svojich strojoch a debatujú. Prísnymi opatreniami sa nezdajú zaskočení. Stretávajú sa s nimi pravidelne, vedia, aká povesť ich sprevádza, sú dokonca štáty, kam majú vstup celkom zakázaný. „Vlani na Sicílii úrady obyvateľom odporúčali, aby kvôli nám po zotmení nevychádzali do ulíc,“ prehodí jeden z pekelných anjelov. „Samozrejme, nikto to nedodržiaval, ľudia sa normálne bavili a všetko dopadlo dobre.“
Zdá sa, že sa v Šamoríne zišiel celý motorkársky svet. Na bundách čítame krajiny pôvodu, kde síce dominuje Európa, ale mnohí sú zo zámoria. Mladí, starší, dobre stavaní i páni s vysokou nadváhou, niektorí sú potetovaní od hlavy po päty. Bizarnou čerešničkou sú účastníci z Ukrajiny a Ruska, ktorí v dlhom šíku, bok po boku tlačia svoje mašiny k registračnému stanovisku.
Vlastné pravidlá
Na každom kroku stretávame skupiny ozbrojencov s automatickými puškami a nepriestrelnými vestami. Evidentne zobrali výstrahy amerického veľvyslanectva o bezpečnostnej hrozbe vážne a nič nechcú ponechať na náhodu. V stanovom prístrešku kontrolujú doklady, fotografujú a nahrávajú si prichádzajúcich účastníkov zrazu. Tí sa od stanovišťa potom presúvajú k veľkej železnej bráne, ktorou môžu prejsť už len pozvaní.
Temná história Hells Angels tu ►►►
Pokusy o komunikáciu s nimi zväčša vyznievajú naprázdno. Niektorí nás odbijú hneď vrátane Čechov a Slovákov, iní síce povedia pár slov, no keď zistia, že sme z novín, prvotné úsmevy na tvárach im mrznú, pohoda a uvoľnenosť sú razom preč. Akoby medzi nás náhle padla hustá, ťažká opona. „Máme vlastné pravidlá pre komunikáciu s médiami,“ vysvetlia nám dvaja Škandinávci, ktorí sú zamestnaní údržbou svojich strojov. Asi štyridsaťročný Švéd sa však po chvíli predsa trochu rozhovorí. „Slovensko mám rád, bol som tu opakovane. V Bratislave, Ostrave,“ spustí ignorujúc rozdelenie Československa s tým, že v minulosti si tu našiel aj dievča. „Ženy máte naozaj krásne, k tomu dobré jedlo a ľudia sú veľmi priateľskí.“ Prísne policajné opatrenia považuje za politickú záležitosť, no ďalej to nešpecifikuje. „Niekde je to horšie, niekde lepšie, zväčša nás označujú za kriminálnikov. Možno niektorí sú, ale pre nás je Hells Angels ako rodina. Fungujeme na princípoch bratstva, ktoré prísne chránime. A všetko, čo s ním súvisí.“
Chcú len pokoj
Právny poradca slovenskej odnože HAMC a dlhoročný prezident motoklubu Kraken Peter Schmidl ich mlčanie chápe. „Majú svoje skúsenosti, vedia, ako sú prezentovaní. Preto sa uzatvárajú vo svojej komunite. V istom zmysle je to aj súčasť ich imidžu,“ vysvetľuje. V Šamoríne podľa neho ide v prvom rade o pracovné výročné stretnutie, čo, samozrejme, zvlášť v prípade motorkárov, nevylučuje istú aj hlučnejšiu formu zábavy. „Slovenská pobočka oň žiadala už pred ôsmimi rokmi a teraz sme prišli na rad. Že to vyšlo práve na obdobie, keď sa tu konal Globsec, je len hlúpa náhoda.“
Schmidl kriminálne aktivity Hells Angels radí do dávnej minulosti a tvrdí, že aj bitka s následkom smrti v Grécku v roku 2015 sa odohrala inak, než bola medializovaná. „Pokiaľ viem, padla tam jedna rana medzi dvoma mužmi v spore. Žiaľ, skončilo sa to tragicky, no určite nešlo o nejaký lynč.“ Rozhodne odmieta, že by účastníci pre obyvateľov predstavovali vážnu hrozbu. „Strážia si súkromie, nepúšťajú sa do debát, sami problémy nevyvolávajú. Tým jasne dávajú najavo, aby im každý dal pokoj,“ zhrnie, no zároveň dodá, že pri troch tisíckach návštevníkov sa nejaké vzájomné potýčky nedajú vylúčiť.
„Na upozornenia americkej ambasády naša polícia musela adekvátne reagovať, otázkou je, či boli kontroly potrebné až v takom rozsahu. Stretnutie na Sicílii bolo masívnejšie a bezpečnostné zložky, hoci istotne boli v pohotovosti, prakticky nebolo vidieť. Nedošlo k jedinému konfliktu a domáci i gastropodnikatelia boli veľmi spokojní. Verím, že keď sem HAMC prídu nabudúce, aj Slováci prísne opatrenia prehodnotia,“ dodáva.
Oddaní klubu
Peter Schmidl spolupracuje s viacerými slovenskými motocyklovými klubmi a keďže slovenská pobočka Hells Angels patrí na vrchol tejto pyramídy, je prirodzené, že radí aj im. Pri otázke, či s ich ideami a činnosťou súhlasí, odpovie diplomaticky: „Určite sú veci, na ktoré nemôžu byť hrdí, ale robia aj veľa dobrého. Starajú sa o motosocietu, organizujú veľké podujatia, zbližujú ľudí, pomáhajú detským domovom, chorým deťom, starším občanom, sociálne slabším, pravidelne chodia darovať krv.“ Nespochybňuje, že v takej početnej komunite sú čierne ovce, ale prekáža mu, že sa vyťahujú staré prípady a zovšeobecňujú sa na celú organizáciu. „Aj oni sa posunuli ďalej a pre väčšinu z nich je jedinou a najsilnejšou drogou motorizmus. Nerozhoduje politické či náboženské presvedčenie, postavenie na spoločenskom rebríčku ani rasa. Len srdce a oddanosť klubu. Pretože byť v ňom si vyžaduje naozaj veľmi veľa času a nadšenia.“
O tom, ako Hells Angels fungujú, nám prezradil ďalší zdroj. „Určite to nie je skupina ľudí, s ktorou občas vyrazíte na víkendový trip a v lete niekam do Chorvátska. Motorky a spoločné akcie sú ich život. Požiadavkám bratstva sa prispôsobuje ich práca i rodina. Na voľné dni môžete rovno zabudnúť. Tie patria organizácii, s ktorou ste prioritne spojení. Práve preto trvá niekoľko rokov, kým sa človek stane plnohodnotným členom. Musí vidieť a pochopiť, čo sa od neho očakáva, a sám zvážiť, či je veci dostatočne oddaný.“
Prežili sme, dovidenia
Tri dni žil Šamorín vrčaním motorov, zvukmi pripomínajúcimi muziku, pitným režimom a v nočných hodinách i ohňostrojom. Časť návštevníkov si užívala pracovno-kultúrny program za bránou areálu, zvyšok vyrážal na potulky Šamorínom či za lákadlami našej metropoly.
Až s príchodom nedeľného popoludnia sa obľúbená rekreačná oblasť začína opatrne haliť do obvyklého pokoja. Skupinky jazdcov štartujú domov, na túry dlhé aj niekoľko stoviek kilometrov. Zdalo by sa, že domáci im s úľavou zamávajú. Nuž, nie celkom. Väčšina z tých, ktorých oslovíme, reaguje bez vážnejších výhrad. „My sme sa zbalili a na víkend odišli,“ hovorí nám Marian, ktorý býva pár metrov od hlavného vstupu. „Nedá sa povedať, že by robili veľký rachot, ale v piatok tu bol ustavičný kolotoč áut, motoriek, autobusov. Máme tri čivavy a keďže sme vedeli, že noci budú hlučnejšie, nechceli sme, aby sa stresovali.“
Vica fotografiíí zo zrazu v GALÉRII ►►►
Ich príklad zrejme nasledovali viacerí, pretože chvíľu trvá, než v rozľahlej vilovej oblasti objavíme živú dušu. Tomáš, muž v stredných rokoch, nás prekvapí hneď skraja. Tvrdí, že hoci je ich dom vzdialený od areálu pár desiatok metrov, extrémny hluk nezaznamenali. „Na to, čo sme očakávali, sa žiadna divočina nekonala.“ Viac im prekážala upchaná príjazdová cesta a uzávery. Nechceli zapadnúť v kolónach, preto sa vopred zásobili. Aby počas víkendu nemuseli ísť do mesta. A strach? „Po správach sme mali trochu rešpekt, ale nič sa neudialo. Možno aj preto, že všade bolo množstvo policajtov.“
Tých pár dní sa podľa ďalších obyvateľov dalo zvládnuť, hoci nie každý mal zvukotesné okná, a sobotnú párty by mnohí oželeli. Na druhej strane sa tešili, že sa v ich končinách zase niečo dialo a viacerí anjelom odkázali, aby sa zastavili znova.
Cyklisti Attila a Klaudia jazdia do Čilistova pravidelne za rekreačným športom i známymi. Hovoria nám o tom, čo sa dialo v meste. „Stretávali sme ich po celom Šamoríne,“ spustí Attila. „V jednom podniku sedeli dvanásti. Popíjali, bavili sa s ľuďmi, s každým, kto chcel, sa fotili. Dcéra robí v steakhouse a hovorila mi, že Rusi im dávali osemeurové prepitné. Zbytočne okolo toho bolo veľké haló.“
„Sú to ľudia ako my, majú svoje rodiny, prácu, netreba ich hádzať do jedného vreca,“ podotkne jeho manželka. „Podľa mňa by podobných akcií mohlo byť viac. Ale takých, ktoré by boli prístupné verejnosti.“
Čo hovoria podnikatelia
Blíži sa večer, centrum Šamorína je ako vymetené. Sem-tam sa ulicami preženie skupina motoriek, na otvorených terasách zazrieme zopár jazdcov, ako obvykle sa obmedzia na pozdrav a pár pochvalných slov o pohode na Slovensku. O niečo výrečnejší sú majitelia podnikov. Tí na prvotné výstrahy reagovali rôzne. Jedni svoje prevádzky radšej zavreli, ďalší obmedzili otváracie hodiny, no väčšina fungovala v klasickom režime.
Alexander z reštaurácie a hudobného klubu s vyše dvadsaťročnou tradíciou zatváral po piatej popoludní. „Potom sme už robili len rozvozy jedál, dcéra sa tak rozhodla,“ hovorí nám. On sám to videl inak. Myslí si, že návštevníkov malo mesto i podnikatelia vítať, pretože obavy sa nepotvrdili a robili dobré tržby.“
Spokojný je aj Patrik, spolumajiteľ pizzerie o pár metrov ďalej. „Nevedeli sme, čo príde, akí budú, no chodili k nám jesť celý týždeň a nemali sme s nimi najmenší problém. Podebatovali s ľuďmi, čašníkmi, dokonca sa trochu učili po maďarsky.“
Podobne to vidí dvojica zmrzlinárov na druhom konci námestia. „Medzi zákazníkmi sa spočiatku polemizovalo, či sem neprídu nejakí drogoví díleri, ale toto boli úplne normálni ľudia. Možno problémoví sú niekde v Mexiku, v USA, ale títo boli prevažne z Európy. Pripadali mi ako chlapi, čo prídu do klubu, vypijú pivo, zahrajú si biliard a idú domov. Žiadni vagabundi.“ Ako pokračuje, všade, kam prišli, zanechali dobrý dojem a peniazmi nešetrili. Prepitné nechali dokonca v lekárni. „Na uliciach sa bavili s obyvateľmi, deti usádzali na svoje motorky, fotili sa s rodinkami. Poznám pár policajtov a tí konštatovali, že toto bola najnudnejšia robota, akú mali. Nebolo prečo zasahovať.“
Parádne stroje, kontroverzná minulosť, pozrite si výber FOTO ►►►
Jeho kolega otvorí v mobile internet a ukáže nám hodnotenie jedného zo zariadení v Čilistove: „Aj my máme ubytovaných hostí z obávaného motorkárskeho klubu. Sú slušní, veci si vážia a vedia sa za všetko poďakovať. Niektorí našinci, čo robia paniku, si môžu z ich správania brať príklad,“ uviedli majitelia na sociálnej sieti.
Nespokojné hlasy
Samozrejme, nebolo všetko ružové a zaznela i kritika. Nakoniec, sami policajti priznali, že napríklad používanie prilieb u jazdcov nekontrolovali, aby sa mohli venovať prípadným závažnejším veciam. A ľudia poukázali aj na ďalšie priestupky. Či už zlé parkovanie, ignorovanie plných čiar na cestách, alebo fakt, že si motorkári dali zopár pív a potom sadli na svoje stroje. „Koľkým dali fúkať, koľkým zmerali hlučnosť výfukov?“ zazneli výčitky na adresu našich ochrancov zákona, ktorí podobné správanie u Slovákov netolerujú. Tieňom masovej medzinárodnej akcie bol aj incident, ktorý sa v sobotu nadránom odohral v jednom z bratislavských podnikov. Našinec skončil v nemocnici, traja motorkári na policajnej stanici. „Chlapi sa v krčme pobili, to zas na Slovensku nie je také výnimočné,“ komentovali udalosť obyvatelia v uliciach mesta. „Fakt je, že sme tu čakali pomaly výnimočný stav a celkovo sme boli príjemne prekvapení.“
