Koho vidí pred sebou sudkyňa Špecializovaného trestného súdu Pamela Záleská, keď oblečená v talári rozhoduje o osudoch ľudí v súdnej sieni? Pripúšťa vôbec možnosť, že na lavici obžalovaných môžu sedieť aj nevinní ľudia? Alebo sú to podľa nej len nejaké tvory, na ktoré pozerá s dešpektom?
Záleská už v minulosti v písomnej debate s kolegami vzdychala: „... Pane Bože! Aká prezumpcia neviny?“ A hoci jej neprístojné, nadradené správanie už raz musel riešiť Najvyšší súd, no asi to nepomohlo. Bez povšimnutia nechávala na aprílovom pojednávaní obžalovaného, ktorý je silný diabetik a žiadal ju o prestávku, aby si mohol pichnúť inzulín a najesť sa. Sudkyňa Záleská ho ignorovala.
„Nie sme vo väznici“
Redakcia PLUS 7 DNÍ získala audiozáznam z pojednávania Špecializovaného trestného súdu 19. apríla tohto roku. Počuť na ňom, ako obžalovaný Lehel Horváth hovorí sudkyni: „Ja si musím pichať inzulín, ja som diabetik, už nevydržím.“
Reakcia sudkyne Pamely Záleskej? Nijaká.
Neskôr si vypýtal obžalovaný slovo opäť. „Chcem kvôli inzulínu prestávku urobiť a potom musím jesť.“ Sudkyňa Záleská mu tentoraz odpovedala: „Veď prečítame výpoveď svedka, preložíme do maďarského jazyka a bude daná obedňajšia prestávka.“
„Ale ja som diabetik…“ úpenlivo upozorňoval obžalovaný, no sudkyňa ostávala chladnou.
O ďalšie minúty neskôr hovoril obžalovaný Horváth. „Neviem sa koncentrovať na pojednávanie. Vo väznici si o jedenástej pichám.“
Márne. Sudkyňa ho odbila: „Nie sme vo väznici. Sme na hlavnom pojednávaní. Začínali sme o deviatej, vykonávame dokazovanie s patričnou prestávkou.“ Nadiktovala jeho žiadosť do zápisnice a pokračovala v dokazovaní.
Neskôr obžalovaný už len automaticky opakoval: „Ja teraz nie som v takom zdravotnom stave, nedával som pozor, ja potrebujem inzulín pichať.“
Pojednávanie sudkyňa prerušila o 12:20. Vyhlásila obedňajšiu prestávku.
Lehel Horváth si šiel pichnúť toľko žiadaný inzulín, no skôr, ako sa mu to podarilo, skolaboval.
„Otec po osemdesiatminútovom omeškaní pri pokuse o podanie inzulínu odpadol. Len vďaka rýchlej pomoci väzenskej stráže a privolaniu záchranárov so sanitkou nedošlo k najhoršiemu,“ uviedla pre PLUS 7 DNÍ Horváthova dcéra.
Hrobár
Lehel Horváth nie je bezúhonný človek, ale muž spriaznený s mafiánmi. Prezývajú ho Hrobárom, lebo na svojom pozemku zakopával telá obetí zločineckej skupiny z regiónu Dunajskej Stredy, takzvaných sátorovcov. Obžalovaný je zo zahladzovania stôp pri piatich vraždách a tiež sa údajne podieľal na krádeži vyše 45 miliónov slovenských korún, čo je takmer jeden a pol milióna eur. Verejnosť očakáva v prípade spravodlivý verdikt a primeraný trest.
Otázne je, či sudkyňa Pamela Záleská je vôbec schopná pozerať sa na obžalovaného s prezývkou Hrobár ako na každého iného obžalovaného alebo si vytvorila názor skôr, ako sa súdny proces vôbec začal. Mrazivo chladný, až neľudský postoji k zdravotným potrebám Horvátha naznačuje skôr druhú možnosť. Veď čo by sa stalo, keby sa sudkyňa Záleská zachovala ako človek a umožnila obžalovanému pichnúť si inzulín? Zmaril by sa tým súdny proces? Znevážili by sa nejaké dôkazy? Došlo by k prieťahom? Nie, nie, nie. Tak prečo sudkyňa ignorovala volanie obžalovaného o pomoc? Prečo mu odoprela podanie inzulínu?
Vylúčme možnosť, že na Špecializovanom trestnom súde pôsobia aj sudcovia, ktorí obžalovaným vedome robia „tak trochu zle“ ako odplatu za ich zlú povesť. Sudkyňa Pamela Záleská možno „len“ nebrala Horváthov zdravotný stav vážne, pretože mu a priori neverí. Lenže ani takýto postoj sudca mať nemôže. Zákon predpokladá, že sudca rozhoduje nestranne a nezaujato.
Ohrození diabetici
Horváth si pichá inzulín pred jedlom, a preto by malo ísť o korekčný a nie bazálny inzulín, ktorý sa pichá väčšinou večer a pokrýva základnú potrebu diabetikov.
„Ak má človek dobre nastavený bazálny inzulín, nemuselo by sa v zásade s ním nič stať, ak si nedá jednu dávku,“ objasňuje diabetológ Emil Martinka. Lenže možností je viac. „Bazálny inzulín nemusí byť nastavený správne. Takisto - ak si diabetik podá korekčný inzulín a nenaje sa, dostane sa do hypoglykémie.“
Hypoglykémia sa pri nedostaku inzulínu hlási znervóznením, stratou koncentrácie, triaškou. „U niekoho sa dokonca ani nemusia syndrómy prejaviť. Vtedy hovoríme o syndróme neuvedomenia si hypoglykémie a rovno sa dostane do štádia, že môže stratiť vedomie,“ upozorňuje diabetológ.
Okrem toho treba rátať s tým, že kolaps ani nemusí súvisieť priamo s hladinou cukru v krvi. Diabetici majú často aj pridružené ochorenia a napríklad vydýchaný vzduch v miestnosti, nervozita zo súdu, nedostatok tekutín môžu spôsobiť závratnú zmenu tlaku a ortostatický kolaps nie je ničím zvláštnym. Niektorí diabetici trpia až epileptickými záchvatmi. Už diabetes sám osebe je však pre ľudí rizikový v stresových situáciách ako súdne pojednávanie nepochybne je, pretože organizmus sa bráni hormónmi, ktoré zvyšujú hodnotu cukru v krvi.
Podľa zápisnice zo súdu Lehel Horváth sudkyňu Záleskú už v minulosti upozorňoval na svoju diagnózu. Vtedy neskončil s kolapsom na nemocničnom pozorovaní, ale s triaškou.
Mazák nedokáže uveriť
Sudkyňa Záleská o sebe naďalej nepochybuje. Na margo ignorovania potrieb obžalovaného, jeho následného kolapsu a nutnosti privolať na súd lekársku pomoc nám poskytla strohé vyjadrenie: „Súd postupoval v súlade so zákonom.“
Jej kolegovia to tak jasne a súladne so zákonom nevidia. „Je na zváženie, či by ju nemali disciplinárne riešiť. Nie sme v base, ale na pojednávaní? To je čo za argument?!“ aj s takouto reakciou sme sa v justičnom prostredí stretli.Podnet na disciplinárne riešenie Záleskej za ignorovanie zdravotných problémov obžalovaného zatiaľ na Najvyšší správny súd nikto nedal. Mohol by tak spraviť predseda domovského súdu Záleskej Ján Hrubala alebo tamojšia sudcovská rada. Tej však šéfuje práve Záleská…
Predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala však už koná. “Nie je v silách ani kompetenciách predsedu súdu kontrolovať priebeh každého úkonu sudcov tunajšieho súdu. Predseda súdu koná len na základe kvalifikovaných podnetov, v súvislosti s vami uvádzaným prípadom sa vec na základe takéhoto podnetu v súčasnej dobe preveruje.”
Predseda súdnej rady Ján Mazák je vo vyjadrení veľmi opatrný, pretože nepozná všetky okolnosti tohto prípadu. „Nechcete hádam povedať, že by sa našiel sudca alebo sudkyňa, ktorý by pri jednoduchých okolnostiach bránili podaniu inzulínu! Pri jednoduchých okolnostiach,“ zdôraznil Mazák.
Nuž, my to nenaznačujeme, ono sa to stalo.
Obed verzus inzulín
Ako sa s podobnými prípadmi vyrovnávajú európske inštitúcie?
„Uvedené konanie sudkyne je možné kvalifikovať v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) ako zaobchádzanie porušujúce povinnosť vyplývajúcu vnútroštátnym orgánom z článku 3 Dohovoru - zabezpečiť zdravie a všeobecnú pohodu väzňa,“ vyhlásila Marica Pirošíková, bývalá zástupkyňa Slovenskej republiky pred ESĽP v Štrasburgu.
A vytiahla aj starší prípad, keď európsky súd konštatoval porušenie práva väzňa pri neporovnateľne menšom lapsuse:
„Sťažovateľ počas pojednávacích dní nedostal adekvátny obed a bol nútený vystačiť si s krajcom chleba, cibuľou a kúskom grilovanej ryby alebo fašírky. ESĽP dospel k záveru, že s ohľadom na zvýšenú psychickú záťaž sťažovateľa pri súdnom pojednávaní bol prísun jedla nedostatočný, čo predstavovalo ponižujúce zaobchádzanie. Ide o prípad z júna 2006 Moisejevs verzus Lotyšsko. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že odopretie inzulínu v spojení s absenciou včasného poskytnutia adekvátneho jedla obžalovanému napriek jeho výslovnej žiadosti adresovanej sudkyni a následná nevyhnutnosť privolania lekárskej pomoci bola ponižujúcim zaobchádzaním, ktoré je zakázané spomínaným článkom Dohovoru.“
Nielen bezcitné, ale aj nerozumné
V súvislosti s prípadom Lehela Horvátha nemožno nespomenúť ani jeho vyvrcholenie. Po Horváthovom kolapse pri pokuse o neskoré podanie dávky inzulínu ho museli odviezť do nemocnice. Pojednávanie teda po obedňajšej prestávke nemohlo pokračovať. Ukázalo sa tak, že konanie sudkyne Pamely Záleskej bolo navyše aj zo striktne praktických dôvodov nerozumné.
Vodkyňa svorky
Najvyšší súd už v minulosti riešil nevhodné správanie sudkyne Pamely Záleskej. Prirovnávala totiž obžalovaného k svojmu psovi, ktorý by „tiež chcel byť vodcom svorky“. Záleská to obhajovala vysvetlením, že sa len snažila obžalovanému pomôcť lepšie porozumieť vzniknutej situácii.
„Obžalovanému bolo jednoduchou a zrozumiteľnou formou oznámené, že má nielen práva, ale aj povinnosti... Že súd dlhodobo pozoruje a registruje jeho opakované pokusy o prevzatie rozhodujúcej pozície a že tieto pripomínajú predsedníčke senátu pokusy jej vlastného psa stať sa v domácnosti vodcom svorky. Zároveň bol obžalovaný upozornený, že predsedníčka senátu nebude skákať, ako obžalovaný píska,“ píše sa v stanovisku Špecializovaného trestného súdu.
Najvyšší súd vtedy zdvihol prst: „... uvedené prirovnanie ..., nech už zaznelo v akejkoľvek uvoľnenej nálade a atmosfére, je nevhodné, neúctivé a nerešpektujúce vážnosť inštitúcie, v ktorej predsedníčka senátu pôsobí… " Na záver však Najvyšší súd dáva predsedníčke senátu Mgr. Pamele Záleskej do pozornosti, aby sa v budúcnosti "vyvarovala obdobných nevhodných pomenovaní a prirovnaní...“
