Svet je oveľa, oveľa lepší, než si myslia tí, ktorí sa doň nevydali, - tvrdí Ladislav Zibura. Dobrodruh, ktorý si každý rok niekoľko týždňov vystačí s odhodlaním, jedným ruksakom a zväčša na vlastných nohách putuje neznámymi krajinami. Bez cieľa a informácií, ktoré by mu jeho výpravu uľahčili.

Princ Ládík, ako si hovorí na svojich webových stránkach, patrí medzi tých cestovateľov, pre ktorých cesta je cieľ. A potom píše a hovorí. O obyčajných ľuďoch, o ich každodennom živote, aj o tom svojom, keď kráča stovky kilometrov sám a pozoruje, ako sa mení denné svetlo. Jeho knihy, ktoré nazýva Pěškopisy, sa stali bestsellerom. Rovnako jeho pútavé prednášky. Dokáže si vystreliť sám zo seba, nad­chne, motivuje, obohacuje - a to všetko tak prirodzene, ako dýcha.

Sníval o dobrodružstve

„Mám dedka z východného Slovenska, možno po ňom mám tú odhodlanosť,“ prizná mladík z Českých Budějovíc. Podľa vlastných slov sa jeho putovanie začalo už príchodom na svet. „Áno, v roku 1992!“smeje sa. Najprv však musel zvládnuť „náročné“ obdobie detstva. „Keby ste poznali môjho otca a vedeli, do akej rodiny som sa narodil, bolo by vám jasné, že to so mnou nemohlo dopadnúť inak. On mi odmietal čítať rozprávky! Čítal mi dobro­družné knihy. Keď som prišiel na zápis do prvej triedy a učiteľka sa ma spýtala, aká je moja obľúbená rozprávka, tak som sa rozplakal, lebo som žiadnu nepoznal,“spomína so svojským humorom.  Malý bucľatý chlapec sníval o dobrodružstvách, o akých počul napríklad z kníh Jula Verna. „Bol som nerád dieťa, lebo mi stále niekto niečo zakazoval a nemohol som uskutočňovať svoje sny,“ priznáva. A tak študoval encyklopédie i cestopisy a - priberal. Sebakritikou rozhodne nešetrí. „Bol som netrpezlivý, nemal som rád, keď na mňa ľudia siahali, a bol som aj veľmi prchký. Preto ma mama naučila vyšívať, aby som sa zbavil nepokoja. Predstavte si tučné dvanásťročné dieťa, ktoré vyšíva a pozerá Ordináciu v ružovej záhrade. Tak to som bol ja!“ priznáva.

Prvá púť do Compostely

V pätnástke sa mu začali páčiť dievčatá, preto začal behať a upravil si stravu. Podarilo sa mu schudnúť a zakrátko absolvoval svoju prvú tajnú výpravu. S kamošmi, na starej Volge, smer Slovensko. Okrem toho s partiou chodil do lesov a skúmal rôzne turistické trasy. „Nevyžaduje si to nijaké úsilie, extra prípravu a je to meditatívne,“ opisuje.  Týždeň po maturite zbalil ruksak a konečne mohol svoje sny uskutočniť naplno. Jeho prvá cesta smerovala do španielskeho mesta Santiago de Compostela. Presnejšie, púť. Prvý raz si vyskúšal, aké je to šliapať stovky kilometrov po neznámej krajine a spoznávať ľudí, ktorí nenápadne menia váš život. „Boli zväčša o generáciu či dve starší ako ja. Často sa vydávajú na púť do Compostely v súvislosti so životným zlomom. Napríklad pred odchodom do dôchodku alebo keď vyhoria a chcú zmeniť prácu, či keď im zo­mrie niekto blízky,“ vysvetľuje.

Nepálske ženy: Sú spontánne a priateľské.
Nepálske ženy: Sú spontánne a priateľské.
Zdroj: LADISLAV ZIBURA

„A ja, osemnásťročný, som počúval ich príbehy. Chvíľu kráčate spolu a zhovárate sa. Napríklad riaditeľ holandskej školy mi rozprával, že jeho manželka dostala rakovinu a on sľúbil Bohu, že keď sa vylieči, pôjde do Santiaga de Compostela. ,No a pred troma mesiacmi mala negatívne testy, tak som tu,‘ povedal mi tento spokojný a vyrovnaný človek. Potom som stretol Japonca a zaujalo ma, že si všetko kreslil. Prišiel som k nemu a hovorím: ,Ty si prvý človek z Ázie, ktorý nemá fotoaparát a kreslí.‘ A on mi vysvetlil, že to preto, lebo sa mu fotoaparát pokazil, a tak si bol kúpiť pastelky. Na púť odišiel preto, lebo ich rodinnú továreň zničilo cunami, preto voľný čas využil na túto cestu,“spomína Ladislav.

Naučil sa nenudiť

Nasledujúce roky, vždy počas trojmesačných vysokoškolských prázdnin, podnikal ďalšie púte. „Cestu do Jeruzalema som si naplánoval tak, aby som to stihol. Ale nemal som presnú trasu, len som si povedal, že prejdem Turecko a potom Izrael. Trvalo mi to nakoniec len štyridsať dní,“ spomína.  Najprv sa teda dopravil na bulharsko-turecké hranice. Po príchode do Turecka sa začal miestnych vypytovať, kadiaľ sa dostane do Istanbulu, ktorý bol vzdialený asi dvesto kilometrov. Jeho snom bolo vidieť chrám Hagia Sofia - Chrám Svätej Múdrosti. „Odtiaľ som chcel ísť do Antalye, vzdialenej asi šesťsto kilometrov. To boli dva moje ciele,“ spomína. Zväčša kráčal bez mapy, spoliehal sa na pomoc ľudí. „Znie to neuveriteľne, ale v podstate sa vždy nejakou cestou k tomu cieľu približujete, ak nejdete vyslovene opačným smerom. Snažil som sa nekomplikovať si život prílišnými plánmi. Takže do toho Jeruzalema som naozaj došiel,“ dodáva.

Nie je nuda putovať desiatky kilometrov sám? „No práve, ja som sa naučil na púťach nenudiť. Lebo inak by som sa asi unudil na smrť. Napríklad v Turecku idete celý deň po rovných cestách, kde nič nie je, iba dediny, ktoré vyzerajú jedna ako druhá, a miestnym nerozumiete ani slovo. Naučíte sa pozorovať svet a zistíte, že v každom okamihu sa niečo deje. Milujem svoj život v Európe, ale my tu vyhľadávame intenzívne vnemy, chodíme do kina na 3D filmy, kde je všetko nahlas, a jeme jedlá s výraznými chuťami. Lenže na ceste, keď sa človek všetkého vzdá, začne vnímať aj menej intenzívne podnety. Sledujete, ako sa mení počasie a svetlo počas dňa, počúvate vtáky, pozorujete mikrosvet. Taká púť vás veľa naučí a potom sa to dá aplikovať aj v živote v našej krajine. Nevadí mi cestovať niekde dlho vlakom, vždy sa zabavím. Púte ma naučili trpezlivosti, ktorú som na začiatku určite nemal,“priznáva.

Zaujíma ho každodennosť

Putoval Arménskom, Gruzínskom a Náhorným Karabachom, ďalší rok sa zase vydal do Nepálu a Číny. V kraťasoch zo supermarketu a okuliaroch z drogérie prešiel Himaláje a úplne neznáme dediny, spal u cudzích ľudí doma a takto zdolal 1 500 kilometrov pešo. „Kúpil som si len letenku do Nepálu a vôbec som nevedel, čo tam budem robiť. O krajine som nemal žiadne informácie okrem toho, aké tam potrebujem očkovanie a že je bezpečná - to mi stačilo. Keď som tam dorazil, povedal som tamojším obyvateľom, že som prišiel spoznať ich krajinu, čo by mi odporučili,“ spomína.  Nevedel, kam presne ide, ani kde sa na noc zloží. Vďaka tomu človek spozná krajinu celkom inak. „Turistický sprievodca vyhľadáva len extrémy. Ale krajina - ani jej každodennosť - taká nie je. Zaujíma ma všedný život a ten vám ukážu miestni. Keď prídete bez toho, aby ste si niečo prečítali, nemáte očakávania. Takže nemôžete byť sklamaní, len prekvapení. Vďaka tomu sa všade divím: Jéj, to je vodopád, pred týždňom som sa tešil z vodopádu, ktorý mal tri metre, a teraz stojím pred 50-metrovým. Ale keby som vedel, že ma čaká vodopád, ktorý má 50 metrov, tak sa tomu trojmetrovému nedivím. Potom to má svoj pôvab - prichádzať na rôzne miesta bez očakávaní,“ delí sa s nami o svoje pocity.

Cesta do Nepálu a Číny: Priniesla rôzne zážitky, napríklad aj pobyt v škole.
Cesta do Nepálu a Číny: Priniesla rôzne zážitky, napríklad aj pobyt v škole.
Zdroj: LADISLAV ZIBURA

Funguje intuícia

Uznáva, že na mnohých čitateľov môžu pôsobiť jeho cestovateľské dobrodružstvá nebezpečne. „Pár nepríjemných vecí som zažil, ale nič strašné. Nikto ma nikdy neokradol ani mi neublížil. Občas som odniekiaľ odišiel, lebo mi tam bolo nepríjemne, ale nič, čo by ma bolo poznačilo. Vybudoval som si intuíciu na odhad ľudí. Napríklad, ak vás niekto až príliš nadšene k sebe volá, je to podozrivé. Aj keby to s vami myslel dobre, nemusí byť dobrý partner. Mám svoje pravidlá. Ideálne je, ak ponúknu nocľah, ale netrvajú na tom,“ hovorí.  Je presvedčený, že chalanovi s batohom nemajú prečo ublížiť. Má v ňom čo najmenej vecí, aby ho nebolel chrbát. „Z každého oblečenia po dva kusy, aby som si dal to čistejšie na seba a druhé niekde opral. Mám pri sebe aj počítač, lebo hoci knižky píšem spätne, po ceste si pripravujem poznámky a tým trávim asi tri hodiny denne. Samozrejme, nechýba lekárnička a vak na spanie. Stan už nenosím, miesto na prenocovanie si vždy niekde nájdem. V Európe aj pri supermarkete pod strieškou, v lese v krmelci či pod nejakou rozhľadňou,“ vymenúva.

Cesta po Európe

Naposledy si dal Princ Ládík iný cieľ. Chcel sa vybrať na miesto, o ktorom sa v poslednom čase hovorí. A keďže sme neustále počúvali správy o britskom referende o vystúpení z Európskej únie, pobral sa do Európy. Nuda? Ale kdeže! Dokonca priznáva, že aj vďaka menšej jazykovej bariére mal z tohto putovania azda najväčšie zážitky.  „Na začiatku tejto cesty stálo odvážne tvrdenie, že Európa je najrozmanitejší kontinent sveta. Je tu 50 krajín a pritom nie je veľká. Medzi väčšinou štátov zmizli hranice, takže sa dalo v pohode prejsť. Krajiny sú maličké, každých pár dní môžete byť v inej. Práve preto, že sme tu vyrástli, vnímame viac drobné rozdiely medzi kultúrami. Keď som v Číne prešiel rôzne provincie, rozdiely som si príliš nevšimol, lebo neviem rozlíšiť, že ľudia hovoria trochu iným jazykom, že spôsob, akým zdobia svoje domy, je trochu iný. V Európe som dokázal vnímať aj drobné odchýlky,“vysvetľuje.

Z Atén išiel za polárny kruh, cez krajiny, ktoré sú chudobnejšie, nie sú v Únii, až na sever, kde je menšie osídlenie, krásna príroda. „Litva, Lotyšsko, Estónsko, to sú krajiny, o ktorých som nič nevedel. Cesta bola svojím spôsobom zaujímavejšia než ostatné. Teším, sa, že môžem o nej pripravovať knižku,“nadchýna sa.  Zároveň cestou po Európe uza­vrel tému Pěškopisy, využil totiž autostop. Chce ukázať, že tento fenomén je stále živý. „Zastavujú vám tí,
ktorí pred vyše dvadsiatimi rokmi takto brázdili svet, ale aj biznismeni, aby využili pár voľných chvíľ v aute na rozhovor. Konečne majú čas, lebo mnohí sa stále niekam ponáhľajú,“ dodáva.

Rôzne aspekty života

Má rád kaviarne a život v rodnom Česku. „Zároveň sa dobre cítim otrhaný na ceste. Všetko má svoj pôvab. Stačí sa len otvoriť! Rád skúšam rôzne polohy v živote. Vždy ma bavilo pracovať rukami na rôznych brigádach. Ale aj rád píšem knižky, čo je skôr introvertné, a robím prednášky, kde sa zase môžem predviesť na pódiu. Vždy som však všetko, čo som robil, robil rád,“ vysvetľuje. „Áno, jedného dňa sa vyzlečiem z košele, sako zavesím na vešiak, vezmem kraťasy, hodím na plece ruksak a vyrazím. Páči sa mi vyskúšať si život v skromných podmienkach. Aj táto skúsenosť sa v živote zíde a obohacuje ma to,“dodáva.