Bože, dajte mi pokoj, sme radi, že žiadne úradníčky k nám nechodia, - vystrašene reaguje pestúnska mama maloletej Mirky. Rozčúli ju otázka, či ju navštívili asistenti z úradu práce v rámci prebiehajúceho projektu. Žiaľ, presne tak reagujú ďalší opýtaní. Čoho sa ľudia, ktorí pomáhajú štátu vychovávať malých „domovákov“, obávajú?

Idylka?

O krásne čiernooké dievčatko sa starajú s manželom štyri roky, do rodiny pribudlo k dvom chlapcom tretie dieťa. Navonok idylická rodina naráža okrem iného na banálny problém a tým sú financie. Apel odborníkov, že ak má pestúnska rodina od štátu podporu, všetko zvládne, naráža práve na peniaze. Hoci na Slovensko z eurofondov prichádzajú na pomoc milióny eur, je namieste otázka, ako pestúnskym rodinám reálne pomôžu.

Pri pestúnskej starostlivosti súd zverí dieťa do starostlivosti a pestúnovi obvykle dáva rodičovské práva.
Pri pestúnskej starostlivosti súd zverí dieťa do starostlivosti a pestúnovi obvykle dáva rodičovské práva.
Zdroj: Archív

Malú Mirku by si rodina najradšej osvojila, zatiaľ to však nie je možné, a tak si ju zobrali aspoň do pestúnskej starostlivosti. Znamená to, že jej biologická mama ju môže vídať a že k nim kedykoľvek môže prísť kontrola z úradu, ktorej sa pestúni tak obávajú, hoci hovoria, že niet prečo. „Tie panie sú naozaj milé, už sa nám ani netlačia do domu ako kedysi, skôr len zavolajú a opýtajú sa, čo máme nové. Ale čo ma nemilo prekvapilo, je to, že im zo školy, škôlky, od lekára musia na nás posielať informácie,“ rozhovorí sa mladá žena a popri tom čosi chystá v kuchyni. Hovorme jej Jana, svoje pravé meno totiž ako všetci oslovení uviesť nechce.

Vysvetlí nám, že pestúnska starostlivosť je náročnejšia ako osvojenie. „Jednak do pestúnstva idú deti, ktoré nie sú vhodné na adopciu, a to najmä preto, že stále existuje záujem zo strany rodičov či iných príbuzných. Alebo ide o dieťa so zdravotnými problémami, rómske dieťa,“ vymenúva. Problémy pestúnom dokáže narobiť aj stretávanie dieťaťa s „biorodinou“ a návštevy, ktoré často spôsobujú, že u dieťaťa nastane regres. Pestúnstvo je, ako vravia tí, ktorí ho okúsili, „zdieľané“ rodičovstvo.

Viac kontrol?

„Nemáme problémy s úradmi, ale človek nikdy nevie,“ placho zopakuje Jana. Nebojí sa o seba, ale o deti. Predsa len, človek má nepríjemný pocit, ak k nemu cudzí ľudia chodia ako na hodiny klavíra. Nie div, že na otázku v úvode takto zareagovala. Nečakaných návštev neubúda. Práve naopak, je ich dokonca viac. Štát prišiel totiž s peknou myšlienkou - prostredníctvom eurofondov platí milióny eur na projekt, ktorým chce podporovať náhradné rodiny. To znamená, aby sa deti z detských domovov dostali do rodín alebo do detského domova sa vôbec nedostali, rodiny sanujú. Prostredníctvom rôznych mimovládok či rodinných asistentov, ktorí chodia priamo do rodín.

Detská izba: V detskom domove má pripomínať izbu v bežnej rodine.
Detská izba: V detskom domove má pripomínať izbu v bežnej rodine.
Zdroj: Archív

„Na dieťa dostávam mesačne asi 150 eur. Veľa či málo? Najskôr som tú sumu vôbec neriešila, ale keď som prišla o prácu a pre malé deti sa mi ťažšie hľadá nová, tak vám poviem, že je to naozaj málo,“pokračuje v rozprávaní Jana a rozhodí rukami. Keď pestúnskym rodinám povieme, aké peniaze idú na podobné projekty, zostanú prekvapené až zarazené. Ony z tých peňazí neuvidia reálne ani cent - všetko sa prepláca v rámci projektov cez rôzne inštitúcie alebo nadácie.

Pestúnov je čoraz menej

Možno by si kompetentní mohli položiť otázku, ako motivovať ľudí, teda budúcich pestúnov, aby si domov zobrali cudzie deti, často s mnohými diagnózami či traumami. Ak si rodina vezme do starostlivosti viac detí alebo zdravotne postihnuté dieťa, prichádza o jeden príjem. Podobne, ako sa to stalo pestúnskej mame Jane. To môže byť jeden z dôvodov, prečo klesá záujem o túto prácu. Teda prácu - ak sa to tak dá vôbec nazvať - náhradných rodičov, ktorí sa starajú o deti, ktoré by inak skončili v detských domovoch. O deti, ktoré vlastní rodičia odmietajú dať na adopciu, lebo sa často mylne domnievajú, že im je lepšie v „decáku“. A tak štát vymyslel systém, že deti síce nie sú osvojiteľné, ale sú tu rodiny, ktoré si ich k sebe zoberú, starajú sa o ne ako o svoje aj s tým, že biologickí rodičia im do toho môžu „hovoriť“.

Odborníci v prípade týchto detí upozorňujú, že náklady na ne bývajú často vyššie ako u bežných detí. Mnohé prídu do rodiny traumatizované, s rôznymi poruchami, treba sa im maximálne venovať, navštevovať psychológov či iných odborníkov. A to všetko čosi stojí. Prečo s tým štát niečo neurobí? „V detskom domove dostanú od štátu na dieťa 1 200 eur. Keby podporili pestúnov, aspoň polovičnou sumou, mali by domovy prázdne,“myslí si poslankyňa Natália Blahová. Prízvukuje, že v pestúnstve naozaj nejde o peniaze, rodiny tie deti milujú, ale za to, že sa im venujú 24 hodín denne, dostávajú od štátu symbolickú sumu. Hoci sa mnohí pestúni boria s finančnými problémami, štát im to neuľahčuje a neustálymi kontrolami ich skôr demotivuje. Preto nás zaujal fakt, že štát na podporu takýchto rodín veselo míňa milióny z eurofondov. Len na tento jeden projekt, teda na takzvanú deinštitucionalizáciu, získal takmer 18 miliónov eur, presnejšie 17 782 866.

Úrad práce je spokojný

Podpora deinštitucionalizácie náhradnej starostlivosti sa oficiálne začala v decembri 2015 a teraz v decembri, po troch rokoch, sa skončí. Ako nás informovali z ústredia práce, „odborné tímy pracujú s deťmi záškolákmi“. Navštevujú rodiny s deťmi, ktoré zápasia s výchovnými problémami, u ktorých sa objavuje experimentovanie s drogami, úteky z domu, ale aj s rodinami s nízkymi rodičovskými kompetenciami, ktoré zanedbávajú starostlivosť o deti.

Dom ombudsmanky: V dome exministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Viery Tomanovej, má jej dcéra Petronela zriadený detský domov rodinného typu. Štát jej na to prispel aj prispieva obrovskými sumami. Nielen na deti, ale aj na zariadenie.
Dom ombudsmanky: V dome exministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Viery Tomanovej, má jej dcéra Petronela zriadený detský domov rodinného typu. Štát jej na to prispel aj prispieva obrovskými sumami. Nielen na deti, ale aj na zariadenie.
Zdroj: Archív

„S často hospitalizovanými deťmi z dôvodu zanedbávania riešenia ich zdravotného stavu zo strany rodičov, s rodinami pochádzajúcimi z vylúčeného prostredia, s rodinami s deťmi, ktorým hrozí vyňatie z prirodzeného rodinného prostredia. V priebehu minulého roka pracovali v rámci Slovenska spolu so 765 rodinami,“vysvetľuje hovorkyňa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Jana Lukáčová. Doplní, že v 195 rodinách splnilo výchovné opatrenie svoj účel, preto v týchto rodinách ukončili intervenciu.

Pomoc potrebujú

Úradníci sú s projektom spokojní, pre náhradné rodiny to taký úspech nie je. „Majú akože sprevádzať pestúnske rodiny, no prišli do rodiny o siedmej ráno, neohlásene. Tak aká je to pomoc rodine?“dozvedáme sa. „Áno, k nám chodia, a to aj bez varovania, kmeňové úradníčky z úradu práce. Teraz už začali chodiť aj dve mladé žabky, ktoré prijali cez ten projekt,“ hovorí Zuzana, pestúnska mama dvoch rómskych dievčat. Na našu otázku, čo pri návštevách v rodine robia s deťmi, reagovala: „Čo tam s deťmi robia? Kreslia, všeličo sa ich pýtajú a tak. Ale my pri tom nie sme. Pýtajú sa nás, čo by sme potrebovali, ale, čo je hlúpe, majú pracovný čas presne vtedy, keď sú deti v škole a na krúžkoch. Už viackrát chceli prísť za deťmi, ale nenašli sme vhodný termín,“reaguje Zuzana a mykne plecom. „Boli u nás asi tri-štyrikrát a ešte zo dva razy v škole. Určite by sa dalo robiť aj viac, no s mojimi deťmi by mal hovoriť skôr človek so skúsenosťami, expert a nie takéto mladé žaby. Chodia vždy dve, sú milé, no mne viac pomôže to, ak mi nejaký iný skúsený náhradný rodič zoberie deti na týždeň,“prizná Zuzana problémy.

Úradníci či len „šetričky“?

Odborníci zapojení do projektu nie sú zamestnanci úradu práce. Nemali by kontrolovať rodiny, ale podporovať ich. „Oni však napriek tomu kontrolujú, volajú ich šetričky, lebo vlastne vyšetrujú rodiny, čo by však robiť nemali. Chodia po domácnostiach a pýtajú sa trebárs - Kde máte postieľku? Namiesto toho, aby rodinám pomáhali,“ dodáva Zuzana, ktorej sa tento prístup, pochopiteľne, nepáči. „Celá deinštitucionalizácia je len fikcia, vidieť to na číslach, na počte poklesu náhradných rodičov,“ upozorňuje opozičná poslankyňa Natália Blahová.

„Z pohľadu toho, že v detských domovoch máme veľa detí, pre ktoré by bolo pestúnstvo práve adresnou formou rodinnej starostlivosti, by bolo vítané zvýšiť podporu pestúnov, nielen finančnú, ale aj poradenskú,“ myslí si Marek Roháček z Návratu.