Peter Getting

Slovensko rabujú zlodeji. Nenávratne a navždy nám pred očami mizne história. Okrem radových detektoristov sú to bandy fungujúce na spôsob organizovaných skupín s mafiánskou hierarchiou. Vykrádači sa nezastavia pred ničím, drancujú kultúrne pamiatky a vzácne náleziská po nich zostávajú beznádejne prázdne.

Pred pár dňami však prvý raz u nás na súde nestál len radový vykrádač, ale organizovaná skupina, ktorá pracovala s vysielačkami, so svetlometmi, s náradím. Pri honbe za pokladom uverila bájkam o ukrytom zlate. A bájky odzneli aj na súde.

„Páchatelia kopali v archeologickej lokalite, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou a navyše v chránenej krajinnej oblasti. K cieľu sa snažili dostať šachtou. Neviem o žiadnom prípade zo Slovenska, keď by niekto niečo hľadal na archeologickom nálezisku šachtou. Zo zahraničia však poznáme podobné prípady. Napríklad vo Francúzsku chytili skupinu hľadačov, ktorí na hľadanie pokladu použili bager, v iránskom Kurdistane vykrádači vážne zranili troch pamiatkarov a ostala po nich dvanásťmetrová jama. V Egypte sa pred niekoľkými dňami pri hĺbení šachty udusili plynom traja vykrádači archeologickej lokality,“ hovorí Matúš Sládok z Krajského pamiatkového úradu v Trnave.

Aktuálny prípad sa týka lokality pri známom hrade Červený Kameň. Takmer pred dvoma rokmi tam prichytili podozrivú skupinu ľudí. Podľa našich informácií si strážnik v noci v lese všimol pohyb ľudí, hluk a svetlá bateriek. Zhabaného náčinia bolo napokon toľko, že ťažko sa dalo uveriť, že ide o obyčajných turistov, ako sa to snažili nahovoriť polícii. Čakany, vedrá, laná, pílky, vŕtačky. Boli dobre organizovaní, niekto kopal, iný vynášal hlinu, ďalší boli pri vysielačkách a na hliadke. Kým ich prichytili, vyhĺbili šachtu v hĺbke neskutočných pätnásť metrov.

Prípad, ktorý sa napokon skončil na súde, je výnimočný z viacerých hľadísk. Nejde len o zvláštne okolnosti, ktoré nesú znaky lacnej kriminálky, ale aj o fakt, že prvý raz v našej histórii postavili pred súd organizovanú skupinu. Pritom v súvislosti s vykrádaním archeologických nálezísk sa už dlho hovorí, že lokality sú obeťou nájazdov bánd. Biznis funguje od detektoristov a kopáčov po najvyšších kápov a ukradnuté artefakty končia na čiernom trhu. „Čo sa týka organizovaných skupín vykrádačov nálezísk, vo svete sú do archeologickej kriminality zapojené aj zločinecké a teroristické skupiny. Hoci v susedných štátoch už zločinecké skupiny rozložili, teda nepochybne operujú aj na Slovensku, zatiaľ sa žiadnu, žiaľ, nepodarilo rozbiť,“ dodáva pamiatkar Matúš Sládok.

Prípad má viacero bizarných rozmerov. Šéfom skupiny bol Štefan J., údajne bývalý siskár, spolu s ním „pracovali“ rodinní príslušníci. Priamo na mieste boli piati, troch nakoniec postavili pred súd. Trojicu obhajoval Roman Balco, advokát známy napríklad obhajobou šéfa bratislavskej mafiánskej skupiny jakšíkovci Libora Jakšíka.

O procese sme sa dozvedeli z nášho zdroja z prostredia súdu. Ešte deň pred súdnym pojednávaním, v utorok 17. októbra, nebolo zverejnené na oficiálnej stránke Ministerstva spravodlivosti SR pod Okresným súdom v Pezinku, kde prebiehalo. Zo súdu sme do uzávierky článku nedostali odpovede na otázky.

Prípad, ktorý sa mohol skončiť exemplárnym trestom na odradenie ďalších „pátračov“, však nenaplnil očakávania. Bizarnosti pokračovali aj na súde. Páchatelia tvrdili, že nič nevykrádali, iba vraj hľadali liečivé astrálne kamene. Súd napokon odsúdil len Štefana J. a Jozefa Z. Tretiu, Miroslavu J., oslobodil - údajne páchateľom iba nosila jedlo a o ničom nevedela. Fakt, že mala vysielačku, zdôvodnila tým, že kopáčom vraj dávala do šachty vedieť, že doniesla jedlo - čo na tom, že v hĺbke žiadny signál nie je. Súdu to stačilo. Takisto ako ďalšie argumenty páchateľov.

„V zjavne banálnych prípadoch polícia nemusí vykonať trestné stíhanie podozrivej osoby,“ uvádza sa v materiáloch Ministerstva vnútra SR, ktoré sa venujú problematike nelegálnej archeológie. „Ak by však išlo o nelegálnu archeologickú činnosť závažného charakteru, napríklad na pamiatkovo chránenom území alebo zo strany zločineckej skupiny, tak by páchateľom hrozil trest odňatia slobody päť až desať rokov bez možnosti alternatívneho, zmierlivého riešenia.“

Hoci sadzba za trestný čin poškodzovania a znehodnocovania archeologického dedičstva je jasná, páchatelia miesto basy dostali jednoročnú podmienku. A opakované hlavné pojednávanie 17. októbra, teda už po vynesení rozsudku, malo vlastne jediný zmysel - sudca Zdenko Čaniga vysvetlil, že minule vyniesol nesprávny rozsudok, pretože mal chrípku a užíval lieky, takže páchateľom náleží miesto jednoročnej podmienky dvojročná.

Na mieste činu v lese dnes šachtu prekrývajú dosky a plot. Sutinou zo šachty zasypávali neďalekú jaskyňu, čím ju znehodnotili. Kúsok odtiaľ medzi stromami sa nachádza dávny židovský cintorín, azda už zo 16. storočia, staré kamenné náhrobky sa opierajú o stromy.

Čo tu vlastne hľadali „pátrači“? Podľa našich zistení mohlo ísť o tak-zvaný pálffyovský poklad. Teda poklad po posledných majiteľoch hradu a panstva Pálffyovcoch. Ten sa však už našiel. Priamo na hrade Červený Kameň. Verejnosti málo známa kauza sa začala na sklonku druhej svetovej vojny na jar roku 1945. Vtedy panstvo opúšťal člen rodu Karol Pál-ffy a pred odchodom spoločne s príbuznými dali zamurovať na hrade najhodnotnejšie rodinné cennosti pred prechodom frontu a očakávaným rabovaním hradu.

Historik Daniel Hupko spoločne s kurátorom Múzea Červený Kameň Jozefom Tihányim pátrali po okolnostiach a pre skrýšu používajú odborný výraz safet - označuje tajnú miestnosť zabezpečenú proti vniknutiu, o ktorej existencii vie obmedzený okruh osôb. Podľa nich je problematické zistiť dôvod odchodu posledných majiteľov hradu. Najstarší syn Jozef Pálffy sympatizoval s domácim ľudáckym režimom aj s nacizmom, ba možno vstúpil do nacistickej strany, zvyšok rodiny s ním nesúhlasil. V každom prípade, mladší syn Karol s matkou Luciou sa rozhodli ukryť cennosti ešte predtým, ako rodina opustila Slovensko na aute sprevádzanom viacerými povozmi.

Po vojne však pracovníci, ktorí cennosti zamurovali, prehovorili a v januári 1946 skrýšu v juhovýchodnom krídle hradu úradne otvorili zamestnanci povereníctva školstva a osvety. Objavili mnohé veci zo zariadenia hradu, od nábytku, porcelánu a obrazov cez koberce, lustre a strieborný riad po rodinné albumy a historickú knižnicu. Predmety dnes tvoria jadro zbierkového fondu Múzea Červený Kameň.

Nešlo o špecifikum tohto hradu. Veď už zástupcovia povereníctva školstva a osvety v zápise o úradnom otvorení safetu uvádzajú, že majú „skúsenosti z iných safetov z kaštieľov, kde umeleckohistorické predmety utrpeli veľké škody vlhkom a zmenami klimatickými“. Známy je prípad cenných malieb z majetku rodiny Mednyánszkych, ktoré prežili koniec vojny v kaštieli v Strážkach, zamurované pod schodmi do pivnice, podobne dal Emanuel Andrássy zamurovať rodinné cennosti v roku 1944 na prízemí a na povale kaštieľa v Betliari. Červený Kameň onedlho po vojne zoštátnili a vyhlásili za štátny kultúrny majetok.

Oslobodzovanie Slovenska sprevádzalo drancovanie zámockých objektov a obohatiť sa chceli ruskí vojaci aj miestne obyvateľstvo. Dovedna sa podľa historikov zničilo 255 stavieb a 450 interiérov kaštieľov a kúrií v hodnote vtedajších 344 miliónov korún. Aj na červenokamenské cennosti sa chceli ulakomiť viacerí. Okrem dnešných odsúdených to boli ich predchodcovia - podľa zistení historika Daniela Hupka safet v hrade pred úradným otvorením v roku 1946 trikrát vylúpili.

Ba činili sa aj vtedajší komunistickí policajti - esenbáci. Historický dokument zo 17. novembra 1958, uložený v archíve Pamiatkového úradu SR, uvádza: „Okolo 10. 11. 1958 bol u nás na ústave v úradnej veci súdruh Janko, správca objektu Červený Kameň, a medziiným spomenul nasledovné, o čom bol spísaný úradný záznam.“ Zo zápisu ďalej vyplýva, že policajti v civile a s lopatami sa potulovali v okolí hradu, „ale žiadny nič nepovedal na vysvetlenie“.

Ako dokazuje súčasný prípad, vykrádači sa nezastavia pred ničím. Neraz doslova vybrakovali archeologickú lokalitu, o ktorej vedelo len pár vedcov. Pľundrujú takisto lokality, kde sa výskum ešte len chystá. Útočia aj na pietne miesta - vojenské hroby či staré cintoríny. Inokedy idú podľa starých máp a dávnych dokumentov, ktoré vysnoria v archívoch. Aj o pálffyovských pokladoch sa traduje medzi ľuďmi viacero fám, nedá sa vylúčiť ani to, že vykrádači majú informátorov.

V kšefte ide o veľké peniaze a na čiernom trhu miznú artefakty nevyčísliteľnej hodnoty. „Hovorí sa, že škody zaznamenané v evidovaných trestných prípadoch predstavujú iba vrchol ľadovca - v tom prípade škody na archeologickom dedičstve a ilegálny obchod s archeologickými nálezmi u nás ročne dosahujú milióny eur,“ podotýka Matúš Sládok. „Kultúrno-historické škody na archeologickom dedičstve sú navyše veľmi ťažko vyčísliteľné, lebo v drvivej väčšine ani nevieme, aké nálezy boli ukradnuté.“

Pripomína, že vykrádanie nášho dedičstva alebo obchodovanie s ním verejnosť môže oznámiť polícii alebo pamiatkarom a na ohlasovanie archeologickej kriminality funguje aj e-mailová adresa archeo@minv.sk. Na Slovensku však stále nemáme policajný útvar špecializovaný na pamiatkovú kriminalitu, ktorý by zefektívnil boj proti archeologickej kriminalite, a to napriek tomu, že pamiatkari dlhodobo na problém upozorňujú vedenie polície. Archeokriminalita je podľa Matúša Sládka stále veľký problém a tresty ukladané súdmi „by mali zohľadňovať fakt, že akýkoľvek amatérsky a ilegálny zásah do archeologického dedičstva spôsobuje nezvratnú škodu a stratu celej spoločnosti“.