K otázke, ako sa majú, zostali len ticho stáť. Ich rezignovaný smutný pohľad a mierne pokrčenie pliec hovorili za všetko. Čo už majú povedať v situácii, v ktorej sa ocitli? Na začiatku im sľubovali hory-doly, jednoducho pomoc od výmyslu sveta, no postupne sa na nich zabudlo. Preto naozaj nevedia, čo odpovedať na otázku, ako sa majú. Ale hádam predsa čosi. Že aj oni sú ľudia. A nie horší ako tí, ktorí prišli trebárs z Ukrajiny. Lenže zatiaľ čo Ukrajincov odušu ratoval celý slovenský národ a kompetentní im rozdali milióny, oni sa cítia ako vzduch. „Áno, sme iba Rómovia, ale môžeme za to, že nám všetko zhorelo? Keď sa to stalo, všetci sľubovali pomoc. A dnes? Pozrite sa, stále sme v stanoch a nikto nám nevie povedať, čo bude ďalej,“ hovorí päťdesiatpäťročná Silvia Pokošová.
Patrí medzi tých, ktorým v noci z 20. na 21. júla rozsiahly požiar zničil príbytok v rómskej osade v obci Telgárt. O strechu nad hlavou vtedy prišlo vyše sto miestnych obyvateľov, z toho šesť desiatok detí. Jeden človek tragédiu neprežil. Áno, nejeden zlomyseľník iste prehodí, že aké príbytky, veď im zhoreli chatrče. Pre nešťastných ľudí z telgártskej osady to však bolo všetko, čo mali. Po nešťastnej noci boli radi, že si zachránili aspoň životy. „Bolo to hrozné. Ešte stále počujem ten krik, vidím tú paniku, keď sme vynášali malé deti,“ spomína Pokošová.
Život v stanovom mestečku
Ostatní okolostojaci pritakávajú. Pomaly sa osmeľujú a pozývajú nás na obed. Každý deň varia pod holým nebom vo veľkom kotle. V čase našej návštevy si pripravovali frankfurtskú polievku. Úlohy už mali rozdelené. Ženy krájali potrebné suroviny a istého mladíka pasovali za šéfkuchára. „Chlap a šéfkuchár?“ pýtame sa. „Áno, lebo vie dobre variť,“ odvetia s úsmevom krájačky zemiakov a párkov.
Na dianie v stanovom mestečku, ako miestni nazvali priestor, kde našli dočasné útočisko, dohliadajú dve asistentky podpory zdravia z organizácie Zdravé regióny. Dbajú na spravodlivé rozdelenie stravy a hygienických potrieb, ktoré zabezpečuje obec v spolupráci so samosprávnym krajom. Pomáhajú aj rôzne mimovládne organizácie. „Ľudia, ktorí prišli o príbytok, sa stále pýtajú, čo bude ďalej, no zvládajú to. Zatiaľ sme tu nezaznamenali žiadne nepokoje,“ hovorí jedna z asistentiek podpory zdravia Erika Harvanová.
Jej kolegyňa Veronika Kuňová dopĺňa, že na nich badať čoraz väčšiu skleslosť. Sú presvedčení, že im nikto nechce pomôcť, lebo sú Rómovia a tí nikomu nestoja za pozornosť. „Lenže sa blížia chladnejšie dni, už teraz v noci klesá teplota pod desať stupňov a stany nie sú vyhrievané. Dúfame, že sa nečaká na prvé ťažko choré dieťa či nebodaj na nejaké úmrtie,“ netaja obavy asistentky zdravia.
Blíži sa zima
Šesť stanov, do ktorých sa premiestnili ľudia zo zhorených príbytkov, poskytol Telgártu štát krátko po nešťastí, keď bola v obci vyhlásená mimoriadna situácia. Sú zariadené len provizórne. Ležadlá, matrace, deky. V niektorých sa nájdu aj periny. Počas letných horúčav sa v nich nedalo dýchať, pred blížiacimi sa chladnejšími dňami a ešte chladnejšími nocami však majú miestni oveľa väčšie obavy. Hoci sa to nezdá, zima môže prísť do Telgártu, ktorý leží pod Kráľovou hoľou v nadmorskej výške takmer 900 metrov nad morom, veľmi rýchlo. A čo potom?
To, bohužiaľ, stále nikto netuší. Navyše reálne hrozí, že vyše sto ľudí príde aj o to provizórne bývanie, ktoré im zatiaľ poskytli, upozorňuje starosta Telgártu Jozef Štajer. „Zo strany štátu, konkrétne od pani generálnej riaditeľky sekcie krízového riadenia na ministerstve vnútra, nám bolo 5. septembra navrhnuté zrušenie mimoriadnej situácie v obci ku dňu 20. septembra,“ uviedol pre PLUS 7 DNÍ starosta. Ako vysvetlil, v praxi by zrušenie mimoriadnej situácie znamenalo, že obec príde aj o poskytnuté stany. Vlastne o akúkoľvek pomoc od štátu, ktorý zatiaľ prepláca obci výdavky spojené so starostlivosťou o vyše sto ľudí.
V súvislosti s aktuálnym vývojom požiadala obec o finančnú pomoc vo výške osemdesiattisíc eur, za ktorú by mohla prenajať dvadsaťpäť unimobuniek, ale ani toto kompetentnými neprešlo. Starosta, pre ktorého je to už tretia mimoriadna situácia v priebehu niekoľkých mesiacov, pritom ukazuje stoh papierov. Ide o rôzne ponuky na poskytnutie unimobuniek. „Nič iné nerobím, iba rátam, hľadám, riešim. Musím priznať, že som z postoja štátu sklamaný. Dnes zrazu neplatí nič z toho, čo nám sľubovali krátko po požiari. V podstate všetko nechali na nás,“ počuť istú rezignáciu aj z hlasu Jozefa Štajera.
Odmietavý postoj Ódora
Rozladený je aj predseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ondrej Lunter, ktorý Telgártu od začiatku výdatne pomáha. Preto ako pozitívny signál zo strany štátu vnímal plán vlády premiéra Ľudovíta Ódora zaoberať sa na zasadnutí 6. septembra situáciou v Telgárte. „Sedem týždňov po tragickom požiari, ktorý pripravil o domov vyše sto ľudí, z toho vyše šesťdesiat detí, a po týždňoch našich urgencií sa konečne dostane táto téma na rokovanie vlády. Pretože som presvedčený, že v takýchto situáciách má skrátka zasiahnuť štát, keďže malá obec na to nemá a nemôže mať prostriedky ani kapacity a župa zas nemá absolútne žiadne kompetencie ani zákonné možnosti,“ uviedol Lunter 5. septembra, teda deň pred rokovaním vlády.
O niekoľko hodín neskôr už bolo všetko inak. Dozvedal sa totiž, že premiér Ódor „so mnou nesúhlasí a odmietol nám poskytnúť výpomoc v podobe unimobunkového systému, ktorý štát dostal do daru od Európskej komisie počas ukrajinskej imigračnej vlny,“ priblížil Ondrej Lunter. Predseda vlády mu však údajne osobne prisľúbil, že v najbližších dňoch poverí zodpovednú osobu, ktorá sa problému bude venovať a nenechá to „vyhniť“. „Na osobu budem netrpezlivo čakať a verím, že sa stretneme, ideálne priamo na mieste,“ odkázal Lunter na Úrad vlády SR.
Banskobystrický župan rovnako ako starosta Štajer upozornil na zámer ministerstva vnútra zrušiť v Telgárte mimoriadnu situáciu. „To v praxi znamená, že ministerstvo si zbalí aj tie stany, v ktorých ľudia bývajú teraz, a nechá ich niekde na poli. Veľmi dúfam, že k takejto extrémnej situácii nedôjde a nájde sa strednodobé riešenie, konkrétne hovorím o dvoch až troch rokoch, kým si ľudia budú môcť vyriešiť svojpomocné bývanie z eurofondových programov, ktoré sú teraz nachystané,“ dúfa Lunter, ktorý zdôrazňuje tiež, že provizórne záplaty, napríklad v podobe bývania stovky ľudí v kultúrnom dome alebo telocvični, čo obmedzí fungovanie celej obce, za riešenie rozhodne nepovažuje.
Poverený štátny tajomník
Kompetentní medzi,tým rozhodli, že onou spomínanou osobou poverenou dohľadom na situáciu v Telgárte, o ktorej hovoril premiér Ódor, bude štátny tajomník ministerstva vnútra Tomáš Oparty. Rezort tiež zdôrazňuje, že nateraz je na základe vyhlásenej mimoriadnej situácie pre ľudí zasiahnutých požiarom zabezpečené ubytovanie v stanoch, ktoré dodalo práve ministerstvo vnútra. „Tieto výdavky budú po verifikácii obci refundované zo štátneho rozpočtu,“ potvrdzujú kompetentní.
V tejto súvislosti si neodpustili poznámku, že opatrenie civilnej ochrany, ako je núdzové ubytovanie, má z podstaty svojho názvu krátkodobý a dočasný charakter. „Slúži na nevyhnutné preklenutie obdobia bezprostredne po vzniku mimoriadnej udalosti. Navyše, vzhľadom na prichádzajúcu jeseň, sa tento charakter ubytovania stáva neudržateľným, keďže na mieste, kde je stanový tábor zriadený, by elektrická infraštruktúra neuniesla elektrické vykurovanie,“ upozorňuje rezort vnútra na to, čo sa obec, ako i samosprávny kraj snažia intenzívne riešiť.
Ministerstvo vnútra zároveň potvrdilo, že 20. septembra uplynie obdobie dvoch mesiacov, počas ktorého je všetko zabezpečované, a preto je vraj potrebné, aby ťarchu zodpovednosti prevzala na seba obec. Má tak urobiť v súlade so zákonom o obecnom zriadení, na základe ktorého jej ministerstvo vnútra odporúča, aby „vyvinula aktivitu a obyvateľom, ktorí toho nie sú schopní vlastnými silami, pomohla zabezpečiť strednodobé ubytovanie“.
Výzva pre najvyšších
Na margo všetkého uvedeného sa žiada vrátiť v čase, konkrétne do obdobia krátko po ničivom požiari v Telgárte, keď Ondrej Lunter povedal: „Veľmi by som ocenil, keby aj štát a jeho najvyšší predstavitelia prestali zatvárať oči pred tým, že na Slovensku žije veľa ľudí v pravekých podmienkach. Pretože je to hlavne ich vizitka a zodpovednosť. Keď nám horeli domy, mali sme v Štiavnici nastúpenú skoro celú vládu aj opozíciu. Som zvedavý, kto sa príde pozrieť a ideálne aj pomôcť pri ľudskej tragédii v Telgárte.“
Doterajšie dianie, bohužiaľ, naznačuje, čo pre najvyšších predstaviteľov znamenajú obyčajní ľudia z rómskej osady. Pozrieť sa im do očí neprišiel za sedem týždňov vôbec nikto. Jedine prezidentka Zuzana Čaputová poslala na pomoc zo svojich súkromných zdrojov päťtisíc eur. „Tak hej, veď sme len Rómovia,“ končia smutne debatu pri hlte frankfurtskej polievky.
