Tip na článok
Ilustračná foto

Anka Žitná Lučaiová: Ani nie sto rokov

Učebnice dejepisu nám vravia, že štátne útvary najčastejšie vznikajú vojnami a vojnami aj zanikajú. Víťazi si vezmú dobyté územia, obsadia ich a vnútia obyvateľstvu svoju politickú vôľu i kultúru.

Československo, alebo tiež Česko-Slovensko, bolo v tomto smere do značnej miery výnimkou. Vzniklo síce hneď po prvej svetovej vojne na troskách rakúsko-uhorskej monarchie, ale bez dobytia územia, bez vlastnej armády, aj keď sem by sme mali zarátať politický význam československých légií v Rusku, ktoré svojimi aktivitami prispeli ku vzniku Československej republiky (ČSR). Kľúčovým nástrojom vzniku nového štátneho útvaru však bola diplomacia, politický lobbing českých a slovenských politických aktivistov, ktorí vojnových víťazov presviedčali, že nebude rozumné federalizovať starú duálnu monarchiu. Užitočnejšie bude rozdeliť ju na menšie útvary, aplikujúc pritom vtedy mimoriadne populárnu myšlienku práva na sebaurčenie národov. „Štáty vznikajú a zanikajú s myšlienkami, na ktorých boli postavené,“ vravel prvý československý prezident, polovičný Slovák Tomáš Garrigue Masaryk. V koreňoch jeho rodu sa symbolicky skrýva národná i geopolitická symbióza vzťahu dvoch hlavných národných entít nového štátu. Masarykov otec Jozef Maszárik pochádzal z obce Kopčany neďaleko Holíča, dnes slovenskej, jeho mama Teresie Kropáčková z moravskej Hanej. Rodičia sa zoznámili v Hodoníne, tam sa prezident Masaryk aj narodil. Z manželstva uhorského kočiša a českej (alebo moravskej?) kuchárky vyšiel ich syn do veľkého politického sveta a stal sa zakladateľom štátu. Symbolika však nebola, ako sa neskôr ukázalo, taká silná, aby ju na oboch brehoch rieky Moravy vnímali všetci rovnako intenzívne.

Napriek slovensko-českému pôvodu si Masaryka Slováci nijako mimoriadne neobľúbili. Politickým myslením bol pre nich len českým intelektuálom, o čo viac vlažný vo viere, o to racionálnejšie sa prejavoval v uvažovaní a konaní. Na slovenskej scéne nemal takýto formát, najmä po smrti Milana Rastislava Štefánika, ani adekvátneho partnera, ani silnú podporu. Slovenskí politici oveľa viac holdovali emóciám než ratiu.

Nový štátny útvar si priniesol do spoločného vena odlišné dedičstvá, ktoré výrazne určovali jeho politický profil a administratívne usporiadanie. Prvým dôležitým faktorom boli rozdielne zákony o dedičstve, ktoré nepriamo, ale významnou mierou vplývali na vznik a formovanie politických elít ešte dávno pred vznikom ČSR. V uhorskej časti c. k. monarchie, kam patrilo aj územie Slovenska, všetci potomkovia dedili majetok po predkoch rovnakou mierou, zatiaľ čo v rakúskej časti, kam spadali Čechy, Morava a Sliezsko, dedil len prvorodený. Ak bol majetok dostatočne veľký, dedič mohol vyplatiť ostatných a sám ďalej hospodáriť, ak bol majetok malý, nebolo čo vyplácať a všetci si museli hľadať prácu. Česká kotlina bola najrozvinutejšia priemyselná oblasť Rakúska, takže pracovný trh bol schopný naberať takúto námezdnú pracovnú silu. Zjednodušene, tu bol rezervoár pre vznik sociálnodemokratických politických prúdov, podobne z bohatých vrstiev sa formovali politické subjekty zastupujúce záujmy podnikateľských vrstiev, či v priemysle, alebo v poľnohospodárstve. Na Slovensku v rovnakom čase bola situácia diametrálne odlišná. Ak sa majetok rozdelil medzi desať, dvanásť detí a tie si založili rodiny, aby opäť mali množstvo potomkov, a tí si opäť už scvrknuté políčka podelili rovnakým dielom, nevznikal tu priestor pre nosné krídla, ktoré by vyniesli plejádu nadaných jedincov do výšin veľkého sveta. Pochopiteľne, že v daných podmienkach na území, kde dominovalo poľnohospodárstvo ako základ obživy, inklinovali ľudia k viere a silno sa viazali na cirkvi. Nie je preto prekvapením, že najsilnejšími politickými subjektmi na Slovensku v prvej ČSR boli katolícka Slovenská ľudová strana a luteránska Slovenská národná strana. Na čele oboch subjektov stáli kňazi, katolík Andrej Hlinka a evanjelik Martin Rázus. To znamenalo prevahu konzervatívnych postojov, uprednostňovanie tradícií pred modernými a liberálnejšími prístupmi, zdôrazňovanie významu pojmu národ nad jedinečnou individualitou osobnosti.

Stačí sa pozrieť na katastrálne mapy zo začiatku 20. storočia, kde na jednej strane vidno široké pruhy polí, a na druhej uzučké rezančeky, aby bolo jasné, z akej štartovacej pozície prichádzali obe časti do nového štátneho útvaru. Do tohto rámca bolo treba ešte zasadiť ústavné prvky, ktoré by zabezpečili obom dominantným národom výsadné postavenie na území štátu. Vzhľadom na početnú nemeckú a maďarskú menšinu, ktoré sa po vojne odrazu ocitli v cudzom štátnom útvare, musela byť československá ústava nastavená tak, aby ústavné zákony nemohli reprezentanti národnostných menšín blokovať. Preto bolo rozhodnuté, že sa použije nižšia úroveň, trojpätinová väčšina, nie dvojtretinová, ktorú by sotva bolo možné v parlamente dosiahnuť na prijatie ústavných zákonov. Toto dedičstvo tu máme dodnes, aj naša slovenská ústava hovorí o trojpätinovej potrebnej väčšine na prijatie ústavného zákona. Kontinuita práva nepustí.

Tak ako česko-slovenský štát vznikol diplomaciou, rovnakou cestou po Mníchovskej dohode z roku 1938 aj zanikol. Koniec druhej svetovej vojny porážkou Nemecka a anulovaním Mníchovskej dohody síce znamenal obnovenie ČSR, ale politický rámec obnovenej zvrchovanosti i postavenie menšín boli na jej území ešte problematickejšie než pred vojnou. Rovnako problematickým sa stával pojem demokratický štát. Vplyv Sovietskeho zväzu, jeho aktívne opatrenia prostredníctvom skrytých buniek i aktivitami komunistickej strany a jej účasť vo vláde po voľbách roku 1946 napokon viedli k ovládnutiu štátu komunistami na dlhých štyridsať rokov. Paradoxne, česko-slovenský štát vďaka komunistickej ére prežil, aj keď myšlienka spoločného štátu sa už vyčerpala. Jediné, čo stále prežívalo v prostredí politického života bez ohľadu na aktuálne vládnuci režim, bola permanentná vzájomná nedôvera medzi Čechmi a Slovákmi. Tieto nezhody však potlačila vedúca úloha komunistickej strany, ktorá silou zabezpečila zotrvanie oboch národných častí v jednom štátnom útvare.

Nedokončená federalizácia štátu z roku 1968 mohla tak pokračovať až po revolúcii 1989. Krátke obdobie do rozpadu Česko-Slovenska pripomína otvorenie konzervy po dlhých desaťročiach. Nahromadené jedovaté plyny vyrazili výbušnou silou von a nebolo možné ich rozptýliť. Emócie na Slovensku mali povahu smršte, a tak sa česká politická reprezentácia, ako to už mala v povahe, vecne pripravovala na prípadný divoký rozpad. Rokovania po posledných česko-slovenských voľbách v júni 1992 sa niesli v rovnakom duchu - slovenská reprezentácia nemala jasný plán, ako rozdeliť spoločné dedičstvo, zato mala veľkú odvahu vkročiť do neznámeho priestoru. Dnes môžeme len konštatovať, že nie vojna, ale demokrati rozpustili štátny útvar menom Česko-Slovensko. Urobili tak dobrovoľne. Taká bola väčšinová vôľa voličov v oboch republikách. Zvolili si nekompatibilné vládne reprezentácie. Myšlienka, ktorá ich spájala na začiatku, zanikla. Zostali len mentálne a politické rozdiely, podobné, až rovnaké, aké boli prítomné už pri zrode štátu v roku 1918.

VIDEO Plus 7 Dní