Tip na článok
Ilustračná

Anka Žitná Lučaiová: Bol raz jeden kráľ

Milé deti, kde bolo tam bolo, žil raz jeden kráľ. Žil sám na hrade, ktorý nemal rád, vo svete, ktorému nie vždy a nie celkom rozumel.

Bol dosť bohatý, ale nie dosť šťastný. O jeho zbohatnutí sa vravelo síce všeličo nepekné, že ešte než sa stal kráľom, neplatil dane a podobne, ale to o ňom rozširovali neprajníci z podhradia, ktorí nemali kráľovský pôvod, a tam, ako viete, milé deti, žijú závistliví plebejci. Aj oni by chceli byť bohatí, len nevedia, ako na to. Napríklad taký kráľovský kancelár. Najplebejskejší zo všetkých, vulgárny, závistlivý, ale politicky prefíkaný.

Kráľ miloval okrem svojho bohatstva poľovačky. Tak mocne ich miloval, že kvôli nim odsúval kráľovské povinnosti. Kraľoval tri dni v týždni a hneď hybaj ta hore do hôr, k líškam, jazvecom a jastrabom. Medzi nimi sa cítil spokojne ako medzi priateľmi. Vyvažovali mu svet na kráľovskom dvore - zložitý, tajomný, plný neprajníkov, kde sa pestujú politické zručnosti rovnako intenzívne ako klebety a intrigy. V kráľovskom kancelárovi mal kráľ úhlavného a mocného nepriateľa. Odvolať ho nemohol, pretože boli konštitučnou monarchiou. To mohol urobiť iba parlament, lenže tam mal kancelár dosť svojich ľudí, ktorí mu podržali chrbát.

A tak sa kráľ s kancelárom zvykli mlátiť aspoň slovne, aby trafili toho druhého na nejakom citlivom mieste. Pospolitý ľud rozdelený na tábory im fandil. Každý tomu svojmu, samozrejme. A podobne ako kráľ s kancelárom navzájom si nadávali a nenávideli sa aj fanúšikovské tábory. Okrem toho život plynul v štandardných medziach. Čo je, deti? Neviete, čo je konštitučná monarchia? To je také kráľovstvo, kde kráľ nemá veľké právomoci, o všetkom rozhoduje kancelár a jeho vláda a parlament to všetko schvaľuje. Kráľ potom len podpisuje listiny, zákony, na pokyn parlamentu menuje a odvoláva vládu, udeľuje štátne vyznamenania a prijíma zahraničné návštevy. Áno, celkom príjemný život mal ten kráľ. Teda mal by. Nebyť intrigánskeho kancelára. Občas však aj bez problémov s kancelárom kráľ na mnohé úlohy nestačil. Nevedel presne, kde a prečo tam vlastne je, čo má kedy povedať a čo robiť, keď bol niekde v zahraničí, aké sú tam zvyky, čo je to za krajinu, čo môže povedať a čo radšej nie. Preto, ako to už v rozprávkach býva, mal celý tím múdrych radcov, na ktorých sa musel spoliehať. I stávalo sa, že keď niečo nekráľovsky zbabral, od pľúc mu vyčinili. Nepekne, nedvorne, prosto ľudovo ako v dákej rozprávke: „Ty si taký… kráľ!“ Preto sa zaveril, že dlho už kráľom nechce byť. Poradcovia ho hnevali, kancelár ho hneval, politika ho hnevala, samé nepríjemnosti. Lepšie je predsa len v horách.

Raz bol kráľ zase na poľovačke a práve stopoval bieleho jednorožca, keď tu zrazu narazil na čiernu labuť. Už-už na ňu namieril kušu, keď labuť prehovorila ľudským hlasom: „Nestrieľaj ma, kráľ môj, splním ti tri želania. Povedz, čokoľvek chceš a budeš to mať. Zlato, majetky, hrady a zámky, peniaze, všetko si môžeš priať.“ Kráľ sa zamyslel a povedal: „Bohatý som dosť, peniaze, zlato ani majetky mi netreba. Aj lietadlo mám. Ba i ženu. Ale šťastie by sa mi zišlo.“ Labuť zatrepala krídlami: „Šťastie je jediná vec, ktorú nedokážem vyrobiť. Samo osebe nejestvuje. Musí sa spájať s niečím konkrétnym, čo ti spôsobí pocit šťastia. Skús niečo navrhnúť.“ Kráľ sa opäť zamyslel a riekol: „Som nešťastný, lebo kancelár mi strpčuje život. Jeho ľudia sa hrabú v mojej minulosti a vyťahujú na svetlo kadejaké staré hriechy. A ja sa ho nemôžem nijako zbaviť, zákony mi to nedovoľujú. Zbav ma kancelára. To je moje želanie.“ Labuť natiahla krk a povedala: „Dobre, kancelár skončí vo funkcii, len čo sa domov vrátiš. Ešte máš dve želania.“ Kráľ si chvíľu zamyslene šúchal bradu a potom riekol: „Ešte by mohol skončiť aj minister bezpečnosti, to on nosí kancelárovi tie kompromitujúce materiály o mne a verejne sa mi vysmieva.“ Labuť sa usmiala: „No dobre, skončí aj minister. A tretie želanie?“ Kráľ rozhodil rukami: „Neviem, čo si ešte želať. Možno aby sa ich odchod odohral za veľmi dramatických okolností. Takých, že by ľudia vyšli do ulíc a chceli by ich lynčovať ako príčinu všetkého zla v kráľovstve.“ Labuť obradne mávla krídlom: „Môžeš sa vrátiť domov. Tvoje želania budú splnené. Čierna labuť to zariadi.“

Po tých slovách zahrmelo, labuť zmizla v žiare bleskov a kráľ sa odrazu ocitol doma na svojom hrade. Pred ním stál Nássim, jeho tajomník a komorník v jednej osobe: „Vaša výsosť, chvalabohu, že ste naspäť, dejú sa tu strašné veci. Ktosi zabil dvoch mladých ľudí, také čosi sa u nás neudialo desaťročia. Ľud si myslí, že v tom má prsty kancelár a jeho minister bezpečnosti. Začínajú sa nepokoje.“ Kráľ luskol prstami a zvýs­kol: „Nássim, labuť neklamala! Kancelár aj s ministrom skončili! Idem zburcovať ľud! A zruším hneď celý kabinet! Už mi nebudú piť krv!“ Nássim zopäl ruky pred kráľom: „Vaša výsosť, buďte rozvážny! Kancelára môže zosadiť len parlament alebo ak sám odstúpi. Tak hovorí ústava.“ Kráľ mávol rukou: „Čierna labuť mi povedala, že sa to stane, a už sa to deje. Môžem urobiť, čo ja chcem. Donútim kancelára abdikovať a potom, hoci nevymenujem nový kabinet, nechám ten starý dusiť až do volieb v kancelárovej vlastnej šťave! Potom prehrá všetko! Nikto mu už nebude veriť! Konečne som pánom nad nimi!“ Komorník potriasol smutne hlavou: „Vaša výsosť, nechcete azda, aby tu zavládol chaos a anarchia. Vašou úlohou ako hlavy monarchie je zmierovať, nie rozoštvávať, hľadať kompromisy, nie ísť na hranu. Ani naši partneri v zahraničí nebudú nadšení, neistota z nepredvídaných udalostí bude veľmi vysoká. Kancelár je silný protivník, veď ho poznáte.“ Kráľ však nepočúval: „Čierna labuť mi dala sľub a ten sľub sa teraz napĺňa. Ak bude chaos, pripíšeme to na jej účet a na kancelára.“ Tajomník urobil posledný pokus: „Vaša výsosť, pomyslite na smrť tých dvoch mladých ľudí. Kam sa to rútime?“ Kráľ sa na tajomníka milo usmial: „Nássim, o tých dvoch tu už predsa nejde. Vlastne, po­čkaj, na čej strane ty stojíš? Na mojej či na kancelárovej?“

A na vŕbe bol zvonec. Že to nie je žiadny koniec? Pýtate sa, či je kráľ konečne šťastný a zlo porazené? Či je ľud spokojný a prestal si nadávať a opľúvať sa? Či dostane vládu, po akej volá? Ozaj, a na čej strane vlastne stojíte vy, milé deti?

VIDEO Plus 7 Dní