Tip na článok
Ľudia Alexandra Dubčeka milovali a uznávali.

Anka Žitná Lučaiová: Falošné mýty okupácie

V auguste si pripomíname tri výročia súvisiace s geopolitickým usporiadaním Európy po druhej svetovej vojne: postavenie múra v Berlíne v roku 1961, inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 a potlačenie demonštrácií domácimi represívnymi silami v ČSSR o rok neskôr, v auguste 1969. Toto výročie sa zvykne cudne prehliadať pre jeho domáci pôvod.

Práve preto je vhodné pripomínať si ho minimálne rovnako intenzívne, ako hovoríme o okupácii vojskami Varšavskej zmluvy.

Takmer tridsať rokov bol Berlín mestom rozdeleným na východnú, komunistickú časť a západnú, demokratickú. Tak, ako Nemecko bolo rozdelené na západné a východné v sfére sovietskeho vplyvu. Západný Berlín bol zo všetkých strán obkolesený ozbrojenými súdruhmi z komunistickej a totalitnej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Od zbúrania múra, zrušenia hranice a znovuzjednotenia Nemecka uplynulo tiež už takmer tridsať rokov, v mnohých hlavách najmä starších ľudí však ešte stále zostáva deliaca čiara rozdielneho pohľadu na svet okolo seba, na dejiny Nemecka aj na aktuálne dianie. Komunistická indoktrinácia bola účinná nielen v bývalej NDR. Tam, kde zasiahla, vytvorila zvláštny typ „homo sovieticus“. Jeho charakteristickou črtou bol slogan: „My sa tvárime, že pracujeme, a oni sa tvária, že nás za to platia.“Typ ufňukaného otroka, naučeného nemať názor, spoliehať sa vo všetkom na štát, aby sa o neho staral, kŕmil ho, hľadal mu a dával prácu, bývanie a chránil ho od všetkého zlého, tento typ stále nezmizol a je prítomný aj po zániku sovietskeho impéria a jeho ideológie. Mladšie ročníky, ktoré totalitný režim nezasiahol, vidia svet už inak - veľmi podobne ako ich rovesníci zo západnej časti bývalého Nemecka.

Každý rok nariekame, ako nás podlí Rusi 21. augusta 1968 vojensky obsadili a okupovali až do roku 1991, keď konečne - po páde Berlínskeho múra a po Nežnej revolúcii u nás - odtiahli domov.

V roku 1968 to, bohužiaľ, nemohlo dopadnúť inak, než zakročiť proti „Pražskej jari“ vojenskou silou. Svet bol stále rozdelený na dva mocenskopolitické bloky. Demokratický Západ sa mohol iba prizerať, ako tanky Varšavskej zmluvy drvia nádeje na liberálnejší režim v Československu. Bolo naivné myslieť si, že Západ nám pomôže. Túto naivitu ešte i dnes počuť v obvineniach, že nás Západ, rozumejme USA, ponechal napospas Sovietskemu zväzu.

Čo v roku 1968 československí komunisti čakali? Že Moskva bude tolerovať snahy o demontáž režimu? Len pred piatimi rokmi, v auguste 1961, sovietske okupačné vojská postavili v Berlíne medzi západnou a východnou časťou mesta múr. Naozaj si niekto u nás vtedy myslel, že po piatich rokoch od ostrého rozdelenia Berlína sa bude Moskva prizerať, ako im v Československu partia naivných komunistických intelektuálov rozoberá systém, na ktorom stála samotná existencia ZSSR? Dovoliť čo len jednému satelitu odpútať sa od matky - sovietskej komunistickej strany - by znamenalo pripustiť, že je to možné, a to by bol príklad aj pre iných adeptov. Bol by to signál, že Moskva je slabá, že nedokáže ustrážiť svoje ovečky v košiari.

Dvadsiaty prvý august je deň, keď sa slovenskí i českí politici so všetkou vážnosťou a s pátosom vyjadrujú k výročiu invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Verejní činitelia odsúdia vstup piatich armád, o nasledujúcej dvadsaťročnej okupácii už podaktorí z nich - najmä tí aktívni komunisti spred roku 1989, ktorí aktívne kolaborovali s okupačným režimom až do novembra 1989 - radšej pomlčia. Aby vyvážili tento hendikep, vyzdvihujú prínos Alexandra Dubčeka v demokratizačnom procese v prvých mesiacoch roka 1968. Ide však len o ďalší falošný mýtus v slovenských dejinách.

Dubček nebol žiadny intelektuál, bol to jednoduchý robotník a komunista. Vždy verný komunistickej strane ZSSR. Tam v „Sojuze“ vyrastal, tam sa formoval jeho pohľad na svet. Čo matka strana prikázala, to poslušne urobil. Pochybnosti sa netrpeli. Nebol ani autorom rebelantských myšlienok, akými boli posadnutí českí takzvaní proreformní komunisti, žijúci v blude, že komunizmus možno poľudštiť a vytvoriť „socializmus s ľudskou tvárou“. To by bol rovnaký experiment, ako prevychovať hyeny na prítulné zvieratká kategórie mačky domácej. Tento nezmysel však ešte i dnes počuť opakovať ako mantru typu „keby sa vtedy“... Nie, žiadne „keby vtedy“ nemohlo byť. Moskva mala iba jednu možnosť - dať československým rebelom po pysku. A to sa v auguste 1968 aj stalo.

Dubčeka si vybrali československí komunistickí intelektuáli na čelo politických zmien pre jeho nekonfliktnosť a široký úsmev, dnes by sme povedali, pre jeho silnú charizmu. Po invázii Sovieti zaistili československé politické špičky a odlifrovali ich do Moskvy. Vzápätí za nimi odletel ďalší poslušný súdruh, prezident Ludvík Svoboda, a s ním celá delegácia. Išli rokovať so sovietskym straníckym vedením. Výsledkom ich „rokovania“ v dňoch 23. - 26. augusta bol Moskovský protokol, ktorý bol faktickou kapituláciou a legitimizoval okupáciu Československa. Tento dokument podpísalo z 22-člennej delegácie 21 súdruhov. Jediný šéf Národného frontu, František Kriegel, odmietol. Dubček, tak ako ostatní, podpísal.

Podľa záznamu telefonického rozhovoru z 13. augusta 1968 týždeň pred inváziou povedal generálny tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček generálnemu tajomníkovi ÚV KSSS Leonidovi Brežnevovi, ktorý naliehavo žiadal zastaviť demokratizačný proces, nasledujúcu vetu: „Urobte všetky opatrenia, ktoré považujete za správne.“ Sovieti o týždeň „všetky opatrenia“ uskutočnili. Dubček sa proti tomu nepostavil a do poslednej chvíle zatajoval pred verejnosťou, aká pohroma sa blíži.

Aj o rok ukázal, že je poslušným synom strany. Na prvé výročie okupácie ľudia vyšli spontánne vo všetkých väčších mestách v Československu do ulíc a na námestia, aby vyjadrili s okupáciou nesúhlas. A vtedy proti nim nezasiahli okupačné vojská, ale naše vlastné domáce represívne sily Verejnej bezpečnosti, Ľudovej armády, Ľudových milícií a Štátnej bezpečnosti. Výsledkom zásahu boli desiatky zranených a mŕtvi. Na druhý deň schválilo Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia ČSSR takzvané zákonné opatrenie, ktoré dalo zásahom legitimitu. Pod ním svieti aj podpis vtedajšieho predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR Alexandra Dubčeka. Nemusel to podpísať, tak ako Kriegel nepodpísal Moskovský protokol. Dubček podpísal jedno aj druhé. Dubčekov podpis pod „zákonným opatrením“ nebol len znamením súhlasu s bitím a zabíjaním jeho spoluobčanov, ale aj posvätením, že tie hanebné skutky nebudú vyšetrené a potrestané. Koniec koncov, bolo to predsa „zákonné opatrenie“. My si tu stále napriek týmto faktom spájame jeho meno s reformným úsilím komunistov. Miesto opakovania falošného mýtu by sme mali venovať tichú spomienku tým, ktorých onoho 21. augusta 1969 zabili alebo zmrzačili československé štátne orgány.

VIDEO Plus 7 Dní