Tip na článok
Ľudská pamäť dokáže vytesniť spomienky na zlé zážitky a podrží si v záujme zachovania harmonicky vyladenej duševnej rovnováhy len to dobré a príjemné.

Anka Žitná Lučaiová: Hodina dejepisu

Ľudská pamäť dokáže vytesniť spomienky na zlé zážitky a podrží si v záujme zachovania harmonicky vyladenej duševnej rovnováhy len to dobré a príjemné.

Schopnosť milosrdnej selekcie je pozoruhodná, a tak dnes viac než 40 percent respondentov hodnotí obdobie komunistickej diktatúry v rokoch 1948 až 1989 pozitívne a len necelá tretina obyvateľstva preferuje dnešný režim. Čísla zistil prieskum agentúry Focus pre Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika. Človek by si pritom mohol myslieť, že čas je alzheimerom ľudskej mysle a takmer tridsať rokov po páde komunistického Ostbloku bude nostalgia za „socíkom“ mrznúť niekde okolo nuly. Ešte stále je však táto téma zjavne horúca. Bývalý režim si neidealizujú len starší ľudia, ktorí si ho pamätajú. Preferuje ho aj každý piaty tridsiatnik. V ružovom ho vidia aj ľudia s nižším vzdelaním, voliči Smeru, SNS, nadpriemerný príklon k životu v socializme prejavili, paradoxne, dokonca aj voliči KDH. Áno, presne tí, ktorí by si mali pamätať, ako bývalý režim veriacich perzekvoval.

Skúsme si teda, keď už sa nám začal školský rok, dať jednu improvizovanú hodinu môjho obľúbeného predmetu - dejepisu. Vráťme sa pred rok 1989 a pozrime sa, čo by nás čakalo v budúcnosti, keby sa mali ponosy „ostalgikov“, túžiacich po starých časoch, importovaných k nám kedysi zo sovietskeho Východu, splniť a reálsocializmus by ožil. V prvom rade by muselo veľa ľudí zomrieť, lebo ak návrat, tak so všetkými dôsledkami a úplnými reáliami. Teda vrátane zmanipulovaných súdov, kde žalobca bol zároveň sudcom, a tiež vrátane popráv. Ďalšie úmrtia by mali byť spojené s priemernou dĺžkou ľudského veku v Československu pred rokom 1989. V tom čase sa ženy dožívali priemerne 75 rokov, muži len 67. V roku 2013 sa však už muži dožívali priemerne 73 rokov, ženy takmer 80 rokov. Až by sa žiadalo citovať židovskú anekdotu, ktorá odpovedala na otázku, prečo muži zomierajú skôr ako ženy. Odpoveď znie: Pretože chcú. Ale to nebude náš prípad. Je zvláštne, že jedným z argumentov „ostalgikov“ proti demokracii je silný stres, ktorý im vraj nový režim denne prináša. Tento argument obstojí, iba ak by ľudia žili dnes ešte kratšie než pred rokom 1989. Azda súčasná úroveň vedy v oblasti medicíny - nepleťme si ju s kvalitou služieb slovenského zdravotníctva - a k tomu oveľa pestrejší a slobodnejší svet s obrovskými možnosťami výberu vo všetkých mysliteľných oblastiach spôsobujú, že žijeme dlhšie.

Kedysi sa mladí ľudia sobášili oveľa častejšie a oveľa skôr než dnes. Komunizmus neposkytoval veľa možností zábavy a využitia voľného času, tak sa vrhali tam, kde sa aspoň nejaké potešenie rysovalo. Nu, co měl člověk jiného dělat,“ povedal by Jan Werich. Aspoň spočiatku. Ale mladosť je plachá srnka, rýchlo utečie a zostane clivota za rokmi, „keď sme boli mladí a všetko bolo krajšie“. A tak sa bude musieť v mene návratu starých čias opäť začať rodiť ostošesť. Pôrodnosť sa od Nežnej revolúcie znížila o tretinu a ženy dnes rodia priemerne o šesť rokov neskôr než pred rokom 1989. Profesijná kariéra v kombinácii so snahou využiť pestrú paletu možností sú zrejme hlavnou príčinou. Takže aj tieto motívy budú musieť padnúť na oltár pôrodnosti v mene návratu strateného raja. Ak to nepôjde inak, posadnutosť kariérou sa u žien násilne potlačí, feminizmus sa vyženie z verejného priestoru a reinštaluje sa silná dominancia mužov. Aby ženy nemali možnosť pocit krivdy prejaviť, pamäť a súkromné názory budú direktívne až represívne potlačené, a to u každého jedinca, ktorý by sa dožadoval ich práv. Ak si teraz niekto odfrkne, že cez internet sa bude sloboda slova šíriť ďalej, nech na to zabudne, internet buď nebude, alebo bude na kľúč a prístup k nemu bude špeciálnou výsadou len pre vyvolených. Takže sa nebude môcť otvorene nadávať na pomery, nebude sa písať, čo slina na jazyk prinesie, ako dnes, nebude možné zverejňovať akúkoľvek kritiku na chýbajúci toaletný papier v obchodoch - lebo ten bude opäť ako kedysi v socialistickom „raji“ nedostatkový tovar, podobne ako všetko ostatné. Vráti sa centrálne plánovanie, známe päťročnice, ktorých plány sa nebudú plniť ani na tom papieri, a aby si to nikto nedovolil napadnúť, okrem represie bude úradovať propaganda - všade budú vyvesené transparenty s heslami o hrdom plnení plánu a záverov zjazdu štátostrany či o boji za zachovanie svetového mieru. Heslá obsadia tie plochy, na ktorých dnes kraľuje reklama. Firmy ju nebudú potrebovať, lebo podnikanie sa zruší zákonom, všetky podnikateľské subjekty sa buď znárodnia, alebo jednoducho zaniknú, zahraničné sa vyženú, pretože zanikne voľný trh. Konkurencia bude nežiaduca, pretože nie je kompatibilná so systémom centrálneho plánovania. Namiesto konkurencie nastúpi úrad centrálneho plánovača, čo bude jedno z najdôležitejších ministerstiev. Štátostrana, jedna jediná na celom Slovensku. Lebo ak by ich bolo viac, už by vznikla konkurencia a s ňou ponuka a dopyt, a to by už nebolo to, čo chýba „ostalgikom“ - tie krásne časy vlády jednej strany, ktorá vždy vedela, čo ľudia potrebujú najviac a čo im vôbec netreba. Aby si štátostrana zaistila svoje večne dominantné miesto pri moci, musela by byť zrušená politická pluralita, teda súťaž konkurenčných subjektov o voliča, z ktorej každé štyri roky vzíde nová vláda. Logicky bude nasledovať zákaz politických strán, zavedenie cenzúry, zakážu sa všetky médiá, ktoré nebudú riadené štátostranou. Zahraničné podniky by museli ihneď odísť a miesto nich by musela štátostrana rovnako okamžite zabezpečiť prácu pre každého dospelého jedinca, opäť by totiž platil trestný čin príživníctva. Štúdium v zahraničí? Cestovanie? Zabudnite. Cez drôty na hraniciach neprebehne ani myš.

Ak sa tieto predstavy niekomu zdajú pritiahnuté za vlasy, treba zdôrazniť, že nemožno snívať o starom svete bez toho, aby sme si z neho vybrali zopár zrniek podľa chuti a ostatné hodili do koša zabudnutia. O tomto totiž nostalgicky sníva každý piaty mladý človek z prieskumu, ktorý v čase revolúcie v 89. buď nebol na svete, alebo práve začínal navštevovať škôlku. Ak si niekto želá návrat komunistického sveta, plačúc za strateným rajom, musí spolu s ním brať aj túto represívnu silu a všetky dôsledky - aj s ostnatým drôtom okolo krajiny. Bez toho by režim neprežil ani rok existencie. Počúvam a čítam na sociálnych sieťach nadávky na demokraciu, aká je zlá a koľko nešťastia im priniesla, že si mladí musia brať hypotéky, aby si mohli kúpiť byt. Za „socíku“ by ste nedostali ani hypotéku, a ani ten byt. Možno ak by ste mali tatka komunistu a pár nezaopatrených deciek. Inak by ste sa mohli tlačiť v dvojizbáku so svokrovcami. 

Nedá mi nepoložiť nariekačom otázku, prečo nedávali v škole pozor počas hodín dejepisu či občianskej náuky. Lebo inak by vedeli, že aj za túto ich domnelú biedu tiež môžu komunisti. Komunistickí poslanci v decembri 1989 vo vtedajšom Federálnom zhromaždení ČSSR zvolili Václava Havla za československého prezidenta a zmenili tak smer kolesa dejín. Toho nenávideného disidenta, ktorému v jeden deň nevedeli prísť ani len na meno, a na druhý deň ho zvolili. Nie však disidenti, tí sa o vás nikdy nezaujímali, ani sa to nesnažili predstierať. Komunisti ho zvolili. Tam treba ísť plakať a nadávať. Oni vás obrali o sociálne istoty, ilúzie, ideály a vystavili vás strašnému stresu z demokracie, slobody prejavu - i slobody po prejave. Ale buďte radi, že môžete nadávať na pomery, na komunistov aj na nás - médiá. Pretože v tom vašom raji po návrate do „svetlej budúcnosti“ by ste si ani nepípli.

VIDEO Plus 7 Dní