Tip na článok
Karel Čapek

Anka Žitná Lučaiová: Je to pravda, ale...

Znalci pomerov tvrdia, že pokiaľ ide o niektoré všeobecné zvyky a mravy, pravda sa u nás nekladie, takpovediac, na zlaté misky váh. Nechcem tým povedať, že sa u nás nadmieru klame. Klame sa dosť, ale nijako zvlášť geniálne. Ak sa u nás darí lži, je dosť malicherná a nepodarková.

Oveľa viac sa darí inej forme nepravdy, a to preháňaniu. Jeden verejný činiteľ mi raz vravel, že prišiel za ním akýsi človek z Popradu a povedal: „Život nás horalov je tvrdý.“ Tak, ako sa tento mestský muž spod Tatier vydával za horala, iný bude hovoriť o neznesiteľnom útlaku, ďalší o katastrofálnych pomeroch, tretí o strašlivých neprávostiach a štvrtý o tom, že tento štát je na pokraji záhuby. Dokonca i celé politické programy sú založené na sústavnom zveličovaní a nafukovaní nepresne overených a krivo vyjadrených faktov. Keby sa jedného dňa scvrkli a zrazili na svoju pravú mieru všetky tie kŕčovité rozmery cirkulujúce v našom verejnom slovníku, nastalo by veľké vytriezvenie a ľudia by vzali palicu na každého, kto by sa im prihováral veľkými a patetickými slovami. Ten verejný zázrak sa však nestane. Ľudia nevezmú palicu na tých, ktorí ich balamutia zo zvyku alebo preto, že sú za to platení. 

Je tu ešte jedna forma neúcty k pravde, ktorá celkom charakteristicky zafarbuje náš verejný život - neochota informovať sa o veciach, o ktorých sa hovorí alebo píše. Každému sa môže stať, že ho niekto obviní slovom alebo písmom z veľmi zlého skutku. Ja viem, že keby sa to stalo napríklad vám, bude to úbohé nactiutŕhanie a boli by ste takmer v práve, keby ste dotyčného roztrhli ako hada. Lenže je veľmi otázne, či budete mať niekedy príležitosť svojho ohovárača osloviť. Čo robiť s takým, ktorému stačí počuť, že vaša babička zomrela, a hneď začne rozširovať, že vy ste vinný za jej smrť a že to má z prvej ruky? Taký človek nie je schopný poskytnúť za lož žiadnu satisfakciu. Bude tvrdiť, že to nepovedal alebo to povedal inak a novinári to prekrútili, alebo vyhlási, že predsa nemal v úmysle uraziť vás a škodiť vám. O čo by to bolo lepšie, keby protivníci boli voči sebe síce ako čerti a striehli na každý svoj krok, ale robili by to s úctou k faktom namiesto toho, aby mlátili prázdnu slamu, vypisovali čosi-kdesi v tieni anonymity alebo hlučne tvrdili z tribún veci, o ktorých im ani nenapadlo informovať sa, spoliehajúc na to, že nedbať na fakty nie je žiadna hanba. Niekedy si potom nie sme istí, čo je najhoršia vec verejného života, či nenávisť, alebo korupcia, alebo demagógia. Najväčšie zlo je však nepravdivosť, lebo nebyť nej, nenávisť, korupcia i demagógia by stáli tak strašne nahé pred zrakmi nás všetkých, že by ich už ani nebolo nutné odhaľovať.

Hovorí sa, že pravda je ako zlato. Hlavne preto, že ani zlato neleží na ulici ako konský trus, ale musí sa prácne dolovať či ryžovať. Aj pravda, nech je o čomkoľvek, sa musí s nemalým úsilím hľadať a dobývať. Keby sme sa raz prinútili neveriť každému drístu, prinútili by sme aj tých, ktorí sa najviac prehrešujú voči ľudskej ľahkovernosti, aby to s pravdou začali brať vážnejšie. Kráľovstvo lži nie je tam, kde sa tvorí, ale tam, kde sa prijíma.

Niekedy narazíte na ľudí, ktorí predstavujú zvláštny druh. Ku všetkému, s čím prídu do styku, majú nejakú výhradu. Ich reč nie je „áno, áno“ ani „nie, nie“, lež „áno, ale...“ alebo „nie, ale...“ Sú to takí „aleľudia“. Keby ste im povedali, že dvakrát dva sú štyri, odpovedia pohotovo: „Áno, ale dvakrát tri je šesť.“ A odídu s uspokojením, že sa nedali a že to vaše tvrdenie uviedli, ako sa vraví, na správnu mieru. Keby ste si vydýchli, že už sa chvalabohu predlžujú dni, namietnu niečo na spôsob: „Áno, ale hospodársku krízu to aj tak nevyrieši.“ Keby ste sa pohoršili nad niekým, aký je to neseriózny človek, odpovedia: „Áno, ale tamten XY je oveľa horší.“ Atakďalej.

Ako vieme z učebnice, ale je odporovacia spojka. Aleľudia nič nevyvracajú ani nepopierajú, iba kladú všetkému akýsi odpor. Sú od prírody mizerní vodiči, energia správ sa v nich akosi stráca. Nepopierajú, že dvakrát dva sú štyri, dajú len najavo, že tú štvorku si môžete dať za klobúk, pretože sú na svete dôležitejšie fakty, napríklad to, že dvakrát tri je šesť. Keby ste pred nimi vytiahli z vody topiace sa dieťa, ktoré vypadlo z člna, nepovedia, že ste to nemali robiť, ale že na výletnej lodi Costa Concordia sa utopilo tridsaťdva ľudí a na Titanicu dokonca tisícpäťsto a nikto ich z vody nevytiahol. Ak pomôžete chudobnému, opáčia, že tým sa nevyrieši problém sociálnej nerovnosti. Skrátka, nemôžete urobiť nič ani vysloviť nič, aby sa na to nedalo zavesiť nejaké ale. Na to sú tu aleľudia. Vždy majú viac rozumu, vždy si spomenú na niečo, čo nie je obsiahnuté a splnené v danej situácii a čo sa dá káravo vytknúť ako nedostatok, neúplnosť alebo zlé riešenie.

Byť alečlovekom má svoje výhody - po prvé je to vedomie intelektuálnej prevahy, s ktorou opravujeme a odkazujeme činy a poznatky iných „do náležitých medzí“. Po druhé to dáva pohodlnú možnosť nerobiť nič, len čakať na príležitosť, zaujímať stanovisko a tak vytýčiť a uplatniť akési svoje ja. Po tretie to prináša hlboké uspokojenie z toho, že takto môžeme najúspešnejšie a najúčinnejšie otravovať iných ľudí.

Toto zásadné ale je poväčšine chorobou intelektuálskou. Obyčajný človek má do činenia skôr s materiálnymi vecami než so stanoviskami k nim. Nesnaží sa odlíšiť svoje ja od druhých nejakými výhradami alebo zdôrazňovaním svojho zvláštneho uhla pohľadu. Preto intelektuáli prehrávajú, len čo ide o všeobecné veci. Pre samé výhrady prestávajú byť schopní prostého, rozhodného áno alebo nie. Všetky pravdy, ktoré by mohli potrebovať, sú pre nich ovešané samými ale, ktoré ich obmedzujú. Preto sa vo verejnom živote tak často strácajú pravdy a nahrádzajú sa niečím neskonale primitívnejším - heslami. Aleľudia prehrávajú všetko, čoho sa dotknú. Zostane po nich len to ich ale. Chráň nás, pánboh, od aleľudí.

A teraz poďme s farbou von. Myslíme si o sebe, že sme jedineční v tejto našej originálnej dobe, že prežívame udalosti, aké tu ešte ni­kdy neboli. Skúsme si však odmyslieť všetky dnešné moderné technológie, elektroautá, internet, tablety, mobily... Čo zostane? Iba ľudská bytosť v nahej podstate, na ktorú sa hodia všetky uvedené riadky, ktoré pochádzajú z prvej polovice minulého storočia. Ich autorom je Karel Čapek. Písal ich ako nedeľné fejtóny pre Lidové noviny. Prvá časť o pravde je z mája 1924, druhá je z decembra 1934. Mám pritom silné déjà vu, ako keby to napísal dnes, tu u nás a o nás. Chýba tu taký Karel Čapek. Tých ostatných, o ktorých píše, tu máme aj my viac než dosť.

VIDEO Plus 7 Dní