Tip na článok
Z filmu Miloša Formana: Hoří, má panenko

Anka Žitná Lučaiová: Kto rozkradol tombolu?

Začiatkom deväťdesiatych rokov, keď ešte vládla eufória z nadobudnutej slobody, sa celkom vážne argumentovalo, že pre demokraciu a stabilitu je dôležité, aby do politiky šli tí, ktorí sú bohatí, pretože bohatý človek nebude mať nutkanie kradnúť z verejných prostriedkov, čiže logicky bude mu stačiť to, čo už má.

Sotva si niekto položil najprv otázku, odkiaľ by sa tu mali odrazu švihnutím biča vziať bohatí ľudia, keď za komunistického režimu mali všetci rovnako, čiže… no… rovnako. Ale ani vtedy to nebola úplne pravda. Aj vtedy existovali takí, ktorí mali viac, než mohli získať legálnym spôsobom. Rôzni kšeftári, valutoví veksláci, zeleninári, pumpári, mäsiari oslovovali ľudí, ktorí vyhrali v športke prvú cenu - a tá predstavovala v 80. rokoch nemalých dvestotisíc korún. Špekulanti boli ochotní kúpiť takúto výhru aj za vyššiu sumu, aby potom mohli peniaze deklarovať v prípade nutnosti ako legálne, aby vedeli preukázať ich pôvod, ak by sa o ne začali zaujímať štátne orgány. V polovici osemdesiatych rokov vypukol na Slovensku najväčší škandál v najvyšších poschodiach vtedajšej politiky, ktorý dostal pomenovanie prípad Babinský. Ako riaditeľ Okresného priemyselného podniku v Trstenej, neskôr predseda spotrebného družstva v Dolnom Kubíne, spôsobil súdruh Babinský podľa rozsudku štátnemu hospodár­stvu škodu vo výške vyše dvoch miliónov korún, čo bola na tú dobu obrovská suma. Dostal štrnásť a pol roka za rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve - dnes by sme to nazvali asi porušovaním povinností pri správe cudzieho majetku, poškodzovaním cudzích práv, zneužívaním informácií v obchodnom styku. S ním bol odsúdený predseda okresného národného výboru na šesť rokov a okresný tajomník komunistickej strany na päť rokov. Do prípadu bolo zapletených dvadsaťšesť funkcionárov komunistickej strany vrátane predsedu vlády či prvého námestníka federálneho ministerstva vnútra, mnohí dostali rôzne stranícke tresty. Na vtedajšie pomery, keď komunistická strana bola jediným mocensko-politickým subjektom v totalitne riadenom štáte, to bola ohromujúca udalosť, veľmi pozorne sledovaná aj západnými médiami.

Odvtedy uplynulo tridsať rokov. Za celý tento čas sme na Slovensku nezaznamenali žiadny prípad straníckeho funkcionára podobnej úrovne (na predstavu aspoň krajský alebo okresný funkcionár v štátnej službe z vládnej strany, a to HZDS, KDH, SDKÚ, Smer, SNS a tak ďalej), ktorý by bol obvinený, usvedčený a odsúdený za niečo podobné. Tento pozoruhodný jav môže svedčiť len o jednom: v tejto krajine je konečne všetko v absolútnom poriadku, nikto v politike nekradne, všetci sú poctiví a čistí ako ľalie poľné. Zahraniční pozorovatelia si lámu hlavu, ako je to možné, ak sa vie, že celá jedna vrstva politických zbohatlíkov prišla k majetkom vďaka priazni mocenskej politickej garnitúry v privatizácii deväťdesiatych rokov - v takzvanej prichmatizácii - a tento divoký spôsob nadobudnutia majetku vytvoril systém pravidiel na nasledujúce roky. V tom čase sa peniaze a majetky ulievali pre strýčka príhodu aj do zahraničia, dobrodružnejšie založení ich jednoducho a drzo ukla­dali i v domácich bankách. Celkom priehľadne a ako trápne klišé pôsobil systém „kasíno“. Ak štátny úradník či funkcionár potreboval legalizovať väčšie sumy, predstieral výhry v kasíne, samozrejme, s pomocou majiteľov kasín. Takto akosi pričasto vyhrával istý sudca na východe alebo zasa na západe jeden minister obrany veľmi dobre tipoval - tak to aspoň tvrdil, keď mal vysvetliť, z akých príjmov si môže dovoliť stavať obrovskú honosnú vilu v najlukratívnejšej časti mesta. Okrem straty funkcie sa mu nič nepríjemné nestalo, ba aj ten dom mohol v pokoji a v tichosti dokončiť. Skrátka, ako v českej pesničke - „pohoda, klídek a tabáček“... Treba povedať, že tento prístup nie je cudzí žiadnej politickej farbe, žiadnemu straníckemu dresu... Bol to kresťanskodemokratický minister, ktorý v snahe zabrániť trestnému stíhaniu nominanta jeho strany pôsobiaceho na ministerstve vnútra odvolal šéfa úradu boja proti korupcii. A nominant, mimochodom napojený na vtedajšiu nitriansku skupinu KDH, mohol spokojne spávať s vedomím, že urobil obchod storočia pri nákupe zásadne nevhodných vozidiel pre rezort. Akáže tam škoda šesťdesiatštyri miliónov korún... Len jedno želanie ešte majú títo borci po svojich záslužných činoch na poli čistoty - keby sa na to dalo zabudnúť, keby sa to dalo nejako vymazať, keby to zmizlo... Ako vzor im môže slúžiť istý tunajší profesionálny zabijak, ktorý si za svoju prácu dával dobre zaplatiť, peniaze priebežne investoval do nehnuteľností, s príchodom nového milénia všetko postupne predal, presunul sa do zahraničia, zmenil si meno a úspešne podniká na finančných trhoch. Lenže politici nemajú kam zmiznúť, sú na očiach verejnosti. Ťažko si môžu zmeniť meno a odsunúť sa niekam preč. Ak majú prežiť, musia ustrážiť svoje postavenie na mieste činu. Prípadne ešte tvrdiť, že majetok vyhrali v tombole. Opustením pozícií by si mohli privolať problém. Pocit, že raz môže táto pasca sklapnúť, nie je asi nesprávny a udalosti posledných týždňov ho môžu len zosilňovať.

Nedávno zosnulý filmový režisér Miloš Forman vo filme Hoří, má panenko vystihol model tejto mentality typu „keď si to nevezmeme my, vezmú nám to iní“. Na hasičskom bále rozkradnú hostia po zhasnutí svetiel v sále nielen tombolu, ale ukradnú i cenu pre zaslúžilého najstaršieho člena hasičského zboru. Ten po zistení, že drevená kazeta na ozdobnú hasičskú sekerku je prázdna, nemihne ani okom a len jemný úsmev, hodný Mony Lisy, naznačí, čo si práve myslí. Nie je vôbec prekvapený, lebo vie, že je medzi svojimi. A to tam ešte medzi nimi nebol istý pán z vily menom Elektra.

VIDEO Plus 7 Dní