Tip na článok
Robert Okoličány

Anka Žitná Lučaiová: Ktosi je na úteku

A už je zase raz ktosi na úteku pred trestom, akoby si túto zvláštnu životnú poistku pripravovali živáni ešte v časoch, keď sa im v zločine darilo.

Ich filozofia je zjavne jednoduchá - čím neskôr do väzenia, tým dlhšie sa dýcha čerstvý vzduch, do basy potom iba ak na staré kolená, život si treba užiť, kým je o čo stáť. Karol Mello, Robert Nigut, najnovšie Robert Okoličány... Laikov to rozčuľuje, o čo neznalejších, o to hlasnejších - čo tá naša polícia robí, veď si len šunky váľa, zločincov nechytá, do basy ich nedodáva... Ibaže to je plač na nesprávnom hrobe. Pravidlá sú jasne dané Trestným poriadkom. Pre policajné orgány sa práca na zločine končí vyšetrením prípadu, zhromaždením dôkazov usvedčujúcich páchateľov a návrhom na podanie obžaloby. Od tej chvíle je vec už v rukách prokuratúry a súdu. Ak odsúdený nenastúpi uložený trest a ujde, začína sa iná úloha pre iné policajné orgány - pátranie. Toľko na adresu nespokojných s daným stavom vecí.

Život na úteku netreba nikomu závidieť. Občas ešte môžu pomáhať staré priateľstvá, napríklad z prostredia spravodajských zložiek, ako forma kompenzácie za poskytnuté služby v minulosti. Lenže ani tie už nie sú to, čo kedysi, už to nie je tá kvalitná „kryša“, ochranná strecha, cez ktorú nezatekalo. Útek je len iný typ neslobody. Už sa nedá voľne pohybovať po svete, manévrovací priestor je obmedzený, ani byť stále v strehu nie je príjemná prechádzka ružovým sadom. Zlaté časy, keď mali títo desperáti v rukách moc a vplyv, sa skončili. Dnes už nie sú podmienky pre živáňov také priaznivé, aké mali v deväťdesiatych rokoch. Vtedy politická moc držala ochrannú ruku nad organizovaným zločinom, takže nikto nemohol byť odsúdený a nikto nemusel nikam utekať. Plány mohla zmeniť len smrť od konkurencie alebo priamo z vlastných radov.

V deväťdesiatych rokoch to aj v polícii vyzeralo zásadne inak než dnes. Predstava, že už vtedy bolo možné účinne likvidovať organizované zločinecké skupiny, je celkom mylná. Kto vtedy nežil alebo bol bezpečne chránený airbagmi plienok či ťahal dreveného káčera po dvore, si sotva vie predstaviť vtedajšie pomery. V prvom rade v Trestnom práve chýbali príslušné inštrumenty ako korunný svedok, program ochrany svedka, dohoda o vine a treste a podobne. Bez týchto nástrojov nebolo možné usvedčovať páchateľov z organizovaných skupín, pretože chýbali svedkovia, ktorí by boli ochotní hovoriť. Napriek tomuto žalostnému stavu v Policajnom zbore existovali ľudia, ktorí sa, takpovediac na vlastnú päsť, púšťali do vojny s podsvetím.

Takýchto policajtov, ochotných z vlastnej vôle ísť proti organizovanému zločinu - toho zločinu, ktorý mal podporu politickej moci, bolo veľmi málo. Drvivá väčšina z príslušných útvarov, ktoré mali v náplni práce boj s násilnou, neskôr organizovanou kriminalitou, sa držala zásady rob len do výšky platu, prípadne pomáhala samotným členom podsvetia informáciami a rôznymi službami. O to viac sa vynímajú prípady, keď niekto udrel do tohto systému a narušil pokojné kruhy sladkých driemot. Žiada sa pripomenúť jednu divokú akciu za všetky podobné, ktorá veľmi výstižne ilustruje vtedajšie pomery: dvaja policajti zo Žiliny sa vybrali do Prievidze, rozhodnutí chytiť a predviesť na policajnú stanicu v tom čase už mesiace hľadaného Ivana Mella.

Mello bol v pátraní pre trestný čin vydierania a napriek tomu, že sa neskrýval, ale permanentne sa zdržiaval v rodnej Veľkej Lehôtke, podhorskej časti Prievidze, miestni policajti ho nevedeli vypátrať, nieto predviesť na výsluch a dať návrh na väzbu. Dvaja žilinskí policajti v civile, Jozef a Jaroslav, ktorí neboli ani len vecne príslušní konať na území okresu Prievidza, zaparkovali v istú nedeľu na okraji Veľkej Lehôtky. Jozef vyklusal tri kilometre hore do dediny ku krčme U nosáča, ktorá patrila bratom Mellovcom. Policajt zložil úderom Ivana Mella pred krčmou k zemi, naložil si ho na plecia a klusal s ním naspäť dolu k autu. Keď potom priviezli zadržaného Mella do dvora policajnej stanice, automaticky sa za nimi zatvorila brána. Vo chvíli, keď vyložili Ivana Mella z auta, prievidzskí službukonajúci príslušníci Policajného zboru cez okno videli, koho im to priviezli, a zdesili sa. Rýchlo pozamykali budovu a ušli preč. Jozef s Jaroslavom a Ivanom Mellom zostali zamknutí na dvore policajnej stanice. Museli volať do Bratislavy, aby niekoho zohnali, kto si Mella prevezme. Prišiel mladý vyšetrovateľ, ktorý, ako sa ukázalo, bol z iného cesta ako jeho zbabelí kolegovia a Mella prevzal, vypočul a Ivan Mello šiel do väzby.

Od tých čias sa všeličo v polícii zmenilo, nie však dôležité rámcové podmienky. Súčasný systém štátnej služby príslušníkov Policajného zboru je nastavený tak, že s príchodom každej novej vlády je možné vymeniť prakticky kohokoľvek v polícii, v prvom rade jej funkcionárov, a pravidelne sa tak aj deje už dvadsaťpäť rokov. Trpí tým kvalita policajnej práce, ktorú dnes tak vehementne a rozhorčene kritizujú všetci od mimovládok cez médiá, unisono s politickou opozíciou, ale návrh na zásadnú zmenu smerom k stabilizácii, odbornému rastu a kvalitnému kariérnemu systému nepredkladá nikto. Nadávať vie každý, tvoriť s odvahou už sotva.

Žiadna vláda takúto odvahu doteraz neprejavila. Vyhovuje im súčasný stav, len nič nemeniť. Organizovaný zločin síce v podobe z deväťdesiatych rokov prakticky skončil, sem-tam sa objavia pokusy o jeho revitalizáciu, keďže na scénu prichádzajú nové, mladšie generácie, ale pokiaľ bude v tejto krajine politická stabilita s demokratickou vládou, zostane na okraji diania a nestane sa určujúcim faktorom, akým bol v nedávnej minulosti. Ak sa stabilita zmení na nestabilitu... Dnešná vláda nemá zmeny systému štátnej služby príslušníkov Policajného zboru v programovom vyhlásení. Ani v opozícii sa nič také zatiaľ nerysuje. Môžeme preto povedať, že naše politické elity sú tiež, podobne ako ten Okoličány, na úteku. Ony večne pred zodpovednosťou, ešte nie pred trestom.

VIDEO Plus 7 Dní