Tip na článok
Oslavy sa niesli v duchu boja proti nezamestnanosti a v tridsiatych rokoch minulého storočia vyjadrovali aj protest proti fašizmu a vojne. Na snímke oslavy 1. mája v Žiline v roku 1949.

Anka Žitná Lučaiová: Máj, lásky čas

Je opäť máj, lásky čas. Keď „hrdliččin zval ku lásce hlas, kde borový zaváněl háj“ - kedysi v pozdný večer vraj, ako napísal romantický básnik Karel Hynek Mácha.

Romantický je aj moment bozkávania na prvého mája pod rozkvitnutou čerešňou. Mali by sme sa takto mať všetci radi aspoň v máji, ako radí Karel Hynek. Trendom doby je však skôr - majte nás všetci radi.

Žijeme už desaťročia v slobodnom svete, malo by to tu pekne ladiť, názorovo slobodne, vzájomne tolerantne. Opak je paradoxne pravda. Kam sa človek pozrie, šíri sa zloba, hnev, nenávisť k inému názoru než k tomu svojmu. V revolúcii 1989, ktorá priniesla politickú i názorovú pluralitu, príležitosti a možnosti pre každý fungujúci mozog, vládlo heslo Nie sme ako oni, čo symbolizovalo koniec dovtedajšieho monopolu jednej politickej strany i s jej jediným povoleným patentom na rozum, na slová, myšlienky... Bolo to síce v chladnom v novembri, ale spievalo sa oduševnene „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len...“. Ani máj sme vtedy nepotrebovali, fungovalo to i v mrazivom čase.

Čas nadšenia je už nenávratne preč, postupne zasypávaný narastajúcou nedôverou, až z toho zostal len náhrobok s vyblednutým nápisom: „Tu odpočíva v pokoji jedna veľká nádej...“ A hneď vedľa sa kopú zákopy, z ktorých sa skupiny žijúce v bublinách myšlienkovej izolácie ostreľujú granátmi statusov, komentárov, salvami ideologických klišé, šablón, fráz.

Zrazu je tu opäť slovník spred roka 1989, tentoraz ho pre zmenu používajú tí, ktorí sa považujú za progresívnych nositeľov dedičstva revolučnej zmeny. Pripomína to záver Orwelovej Farmy zvierat: Ľudia sa začínajú podobať na svine, ktoré zavádzajú na farme zvierat totalitný režim, a svine preberajú podobu ľudí, aby zakryli svoj svinský pôvod. Akoby to nebolo dávno za nami. Zdá sa, že nie je.

Za nami je prvý máj, sviatok všetkých pracujúcich. Ten sviatok, ktorý tak dokonale sprofanoval bývalý komunistický režim keď pod hrozbou rôznych postihov nútil ľudí, od žiakov až po dôchodcov, chodiť pochodovať pod neúprimnými tupými heslami na transparentoch do sprievodov, predstierať pritom budovateľské nadšenie a obdiv k vypaseným komunistickým pohlavárom na červených tribúnach. Tak sa z prvého mája stal deň celonárodnej trápnosti, popoludní vylepšený potrundženými účastníkmi. Defilé otrokov, ktoré malo vyvolať dojem, že je to naveky a nikdy inak. Večnosť sa zrazu skončila a do ulíc chodia už len poniektorí bývalí pohlavári, vetchí, pochudnutí, trpiaci gýčovou nostalgiou za časmi zašlej slávy a moci. V istom nemenovanom meste sa ľudia tešia, keď sa môžu obliecť do niekdajších zväzáckych uniforiem a ísť do sprievodu so starými heslami a novým nadšením. Pre niekoho je to vraj recesia, pre iných milá spomienka i celkom vážna vec. Ako napríklad pre tých aktivistov zbierajúcich podpisy za predčasné voľby. Ej, rastie nám tu mládež nová, mládež... čia vlastne? Gottwaldova už sotva, aj keď títo chcú tiež zakrútiť demokracii krkom.

Máj je aj časom osláv víťazstva nad fašizmom, spomienok na koniec druhej svetovej vojny. A opäť nemožno nevidieť, ako sa čoraz viac manipuluje s jej historickým obrazom. Tak, ako odchádzajú z nášho sveta pamätníci, aktéri a očití svedkovia tých krvavých udalostí, tak sa viac a viac vynárajú noví stúpenci starých totalitných despotických ideológií. Akoby dejiny nevedeli vytvoriť dostatočne silnú kolektívnu pamäť raz a navždy. A tak zabúdame. Trpíme spoločenským alzheimerom, keď si nevieme spomenúť, kto bol kto, keď už prestávame rozoznávať svine od ľudí.

Po druhej svetovej vojne sme sa vďaka Slovenskému národnému povstaniu ocitli na strane víťazov. Odmenou za to nebola sloboda, ale štyridsaťjeden rokov tvrdej komunistickej diktatúry. A nevzdávala sa u nás ani vtedy, keď už prakticky vo všetkých štátoch východného bloku režimy padali, keď už v Sovietskom zväze, v tom dozorcovi nad našimi životmi, odkiaľ sme kedysi po vojne dostali namiesto slobody železný náhubok a ostnatý drôt okolo hraníc, tak už aj v tom „sojuze“ zúrila perestrojka ako predzvesť pádu totalitného režimu. Tí, ktorí kedysi druhú svetovú vojnu prehrali, sa stali po nej, na rozdiel od nás, slobodnými krajinami.

Je tu opäť máj, lásky čas, no aj obávaného mrazu, ktorý napodiv neprichádza z Kremľa od ruských trolov, ako by nás mohli presviedčať rôzni strážcovia našich hodnôt mydlových bublín, ale od „zamrznutých“ svätcov. Pankrác, Servác a Bonifác vedia zahýbať s prírodou i s úrodou. Vinohradníci to poznajú veľmi dobre. A najhoršia je chladná Sofia, čo víno zo sudov vypíja. Našincom, ak nemajú pôdu, role, vinohrady, to nemá príliš vadiť. Kto má figu borovú, vie, že proti mrazu je najlepšia hrejivá borovička. Borové háje nevymrznú a víno je ako politika panské huncútstvo. Víno treba najprv ovoniavať, proti svetlu iskru skúmať, nelognúť na ex, ale na podnebí pováľať, taníny jazykom skúmať... Čisté teátro akurát pre snobov dobré. To pálenku z poldecáka nejde poňať inak, než kopnúť ju chlapsky do seba jedným švihom ruky.

Je opäť máj, lásky čas, sviatku práce, výročia konca vojny, a všetko odušu kvitne. Stačí sadnúť si pod orgován na lavičku a zhlboka dýchať jeho vôňu. A nevšímať si, že vo vzduchu cítiť najmä tú borovičku.

VIDEO Plus 7 Dní