Tip na článok
Mrcha, z ktorej mrazí: Máme dôkaz o stretnutí Kočnera a Aleny Zs. len tri týždne pred Kuciakovou vraždou!

Anka Žitná Lučaiová: Medové pasce

Na začiatku je to hra, napätie, dobrodružstvo, vzrušujúce očakávanie z nových, často nie bežných, až zakázaných zážitkov. Na konci sa vynorí riadny problém - ak nechceš, aby sa to dozvedela manželka, priateľka, zamestnávateľ a tak ďalej, buď zaplatíš, alebo urobíš, čo ti prikážeme.

Inak všetky kompromitujúce záznamy o tvojich záletoch, netradičných sexuálnych záľubách a podivných úchylkách dostanú tvoji najbližší. A, samozrejme, médiá, veď si verejne známa a významná osobnosť... Kým však nastane takýto katastrofický moment, beží medzi začiatkom a koncom flirtu príjemný čas sladkej nevedomosti, opojenia, zvýšeného sebavedomia a zdanlivo nekonečných rozkoší. Účet býva potom primerane mastný. Samozrejme, aj bolestivý. Málokto sa dokáže vydieraniu vzoprieť.

Medové pasce sa vyskytujú fakticky vo dvoch verziách. Tie prapôvodné si vystačia s vypočutím obete, ktorá v určitom citovo romantickom rozpoložení, podporenom alkoholom a ženskými pôvabmi prítulného stvorenia, prezradí tajomstvá, ktoré by za bežných okolností nevydala. Modernejšia verzia existuje minimálne odvtedy, ako vznikli zariadenia zaznamenávajúce obraz a zvuk. Aby bolo vydieranie účinné, musí byť podopreté rukolapnými dôkazmi. Kompromitácia musí byť dokázateľná a hrozivá. Obidve verzie sa vyskytujú popri sebe dodnes a často bývajú kombinované.

Azda najslávnejšie pasce 20. storočia pochádzajú z Nemecka. Salón Kitty bol luxusný bordel v Berlíne 30. rokov, ktorý oficiálne vlastnila madame Kitty Schmidt, pravým menom Katharina Zammitová. V skutočnosti mali jej verejný dom pod kontrolou nacisti. Využívali ho na získavanie informácií od biznismenov, diplomatov a verejne aktívnych osobností. Berlínska mravnostná polícia dostala od šéfa SS Reinharda Heydricha pokyn, aby zo svojich záznamov a vo väzniciach vytypovala prostitútky „inteligentné, ovládajúce viac jazykov, nacionalisticky zmýšľajúce a nymfomansky založené“. Po absolvovaní základného „výcviku“, ako konverzovať s klientom s cieľom vytiahnuť z neho informácie, sa stali prakticky špeciálnou špionážnou jednotkou. Klient, ktorý požíval výsadu VIP, mal možnosť použiť heslo „Prichádzam z Rothenburgu“, ktoré mu umožnilo vybrať si zo zvláštneho albumu túto extra triedu. Dievčatá, samozrejme, nevedeli, že izby sú odpočúvané, takže sa správali prirodzene. O každom klientovi však mali povinnosť zreferovať, čo porozprával, ako sa správal, a záznamy odposluchov potom umožňovali ich výpovede verifikovať.

Na vyššiu úroveň posunul túto technológiu vyzvedačstva iný Nemec, šéf východonemeckej rozviedky Markus Wolf v období studenej vojny medzi komunistickým blokom a demokratickým Západom. Do vtedajšieho západného Nemecka vysadil pod rôznymi legendami a falošnými identitami príťažlivých mladých mužov, ktorí mali za úlohu poblázniť ženy pracujúce na straníckych sekretariátoch a v štátnych inštitúciách, a cez ne sa potom dostávať k citlivým informáciám nemeckého politického života a ekonomickým údajom o hospodárstve krajiny. Celkovo mal Wolf v Spolkovej republike Nemecko okolo 1 500 špiónov, z toho 50 predstavovali špičkové zdroje.

Ani na Slovensku sme nezostali v nedávnej minulosti ušetrení podobných medových pascí. Slovenská informačná služba v rokoch 1995 až 1998 tiež pás­la niekoľko „dám“, ktoré sa vydávali za niečo iné, než v skutočnosti boli, napríklad aj za novinárky. Na rozdiel od Markusa Wolfa bola slovenská kvantita, ale i „kvalita“ skromná. I keď nejaký ten úlovok sa námestníkovi SIS Jaroslavovi Svěchotovi vydaril, iné rýchlo pohoreli. Jedna slečna napríklad tvrdila o sebe, že je redaktorkou TASR, mala aj príslušné vizitky, a aby slovenskí novinári nemohli len tak ľahko odhaliť jej falošnú identitu, vravela, že pôsobí a je akreditovaná v Českej republike. Pokúsila sa však zviesť pracovníkov českého veľvyslanectva v Bratislave, čo bola hrubá, neprofesionálna chyba. Jednoduché overenie telefonátom na Ministerstvo zahraničných vecí ČR do Prahy s otázkou, či žena takého mena je tam akreditovaná, odhalilo chabý pokus nastražiť medovú pascu českým diplomatom na Slovensku.

Kedysi v polovici 90. rokov spadol do medovej pasce aj predseda strany Smer, bývalý premiér Robert Fico. Kompromitujúce obrázky ho v apríli 1996 donútili stiahnuť tesne pred zjazdom Strany demokratickej ľavice kandidatúru na šéfa strany a predsedom SDĽ sa tak stal ten, ktorého tam chcel vidieť vtedajší premiér Vladimír Mečiar - diplomat Jozef Migaš. Fico bol pred zjazdom strany jasný favorit, nemal rovnocenného súpera, obaja protikandidáti, Ľubomír Fogaš a Jozef Migaš, ťahali za veľmi krátky koniec. Až kým nenastúpila intriga s medovou pascou. Námestník SIS Svěchota sa postaral, aby bola obrazová dokumentácia kompromitačného charakteru dostatočne silná a účinná. Robert Fico by aj bol odolal, nebyť istého priateľa, takisto významného politika SDĽ, ktorému sa „náhodou“ dostal materiál do rúk a pohrozil, že ho zverejní na neverejnej časti zjazdu. Až vtedy nádejný takmeružpredseda kapituloval a dva dni pred zjazdom oznámil na sekretariáte šokovanému vedeniu strany, že kandidatúru sťahuje. V sobotu 27. apríla boli delegáti zjazdu mimoriadne zaskočení informáciou, že Fico nekandiduje, a keďže kuloárne reči im našepkávali, že za odstúpením je možno intriga jeho konkurenta Ľubomíra Fogaša, zvolili za predsedu SDĽ „tretieho vzadu“, outsidera a Mečiarovho koňa Jozefa Migaša.

Odvtedy sme sa s medovými pascami vo verejnom živote veľmi nestretávali. Až teraz sa vrece natrhlo a zrejme sa bude párať poriadne hlboko. Či skôr vysoko... Moderné komunikačné technológie v kombinácii s neopatrným počínaním na sociálnych sietiach priviedli istého regionálneho politika do pozície vydieraného a vydierateľného, ako o tom píšeme v článku v tomto čísle. Zatiaľ je to smiešne, ale podľa informácií z polície sú takto postihnutých mužov na Slovensku stovky. Možno je ich aj viac, len sa radšej neprihlásia na polícii pre obavy, že sa ich meno dostane na verejnosť. To isté si možno mysleli viaceré známe osobnosti z biznisu a politiky, keď sa pred pár rokmi dali do kontaktu so ženou, ktorá sa im predstavovala ako Ajka, netušiac, s kým si začali a kam to raz povedie. Dnes vieme, že Ajka sa volá civilným menom Alena a je to objednávateľka vraždy novinára Jána Kuciaka, pri ktorej pri­šla o život aj jeho partnerka Martina. Alena konala „v zastúpení“ niekoho zatiaľ neznámeho v pozadí. Pri predstave, že Ajka pri nastražení medových pascí podnikateľom a politikom z vyšších kruhov konala na niečí pokyn, môžu zhromaždené kompromitujúce materiály, ak sa dostanú von medzi ľudí, spôsobiť zemetrasenie na politickej scéne a preorať miestne pole verejného života na nepoznanie. Či to bude aj zábava na popukanie, sa nedá povedať. Znechutenie ľudu a politické turbulencie sú už však pravdepodobne naprogramované. Niekomu, kto má k záznamom prístup, bude stačiť v príhodnej chvíli len stlačiť príslušný gombík. A tak, slovami klasika slovenského humoru, čakáme, kedy sa skončí čakanie...

VIDEO Plus 7 Dní