Tip na článok
Ficov milión: Po vražde novinára a jeho snúbenice sľúbil dnes už bývalý premiér odmenu za informácie. Urobil tak podľa všetkého bez súhlasu vtedajšej vlády.

Anka Žitná Lučaiová: Milión na stole

Kradnem, kradneš, kradneme... Nie, to my nie, to tí druhí, to oni kradnú ako straky. Ale my? My nikdy! A úplatok? Nikdy v živote som žiadny nedal. Určite nie?

No... Bonboniéru, fľašu koňaku. Ale viac nie. To nie je úplatok, to je pozornosť. A čo u lekára? V nemocnici? Nie? A odkiaľ majú títo menovaní napríklad autá, ktoré by si zo svojho platu nemohli dovoliť? A exotické dovolenky štyri razy do roka? A iné požitky? Aha?

Nikto to nechce priznať. To vždy len tí druhí. Keďže to však tvrdia aj tí druhí, buď je korupcia vymyslený, fantómový fenomén, alebo sme všetci v jednom vreci. Ako má potom vyzerať svet verejných funkcií, ak sa na takomto stave podieľajú všetci? Ani tí rozhorčení bojovníci za svet bez korupcie potom nie sú výnimkou. Skúste im navrhnúť, aby sa posadili na detektor lži, a uvidíte, ako budú utekať. Ale bojovať budú do posledného dychu. Aj na úteku pred tým detektorom. A poriadne plamennými rečami. Lenže pravda je, že nie všetko, čo považujeme za korupciu, aj korupciou je. Pred nejakým časom sa verejne pretriasal prípad istého lekára, ktorý vraj dostával úplatky. On to definoval ako dobrovoľné dary. Čo hovorí na to Trestný zákon? „Kto priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.“ Onen lekár neporušil svoje povinnosti, ošetril každého pacienta tak, ako mu to povinnosti prikazovali. Z pohľadu zákona nič nespáchal. Dary prijímať môže. Ak by však prijal peniaze alebo inú formu „motivácie“, aby pacienta napríklad uprednostnil v poradovníku na operáciu, už by porušil svoje povinnosti a onen paragraf by sa na neho vzťahoval. Poskytol by totiž za úplatu nenáležitú výhodu.

Nenáležité výhody môžu mať rôzne podoby a môžeme sem zaradiť aj podvody či podvodíky, kde spôsobená škoda nemusí byť nijako ohromujúca. A keďže vieme, že diabol sa skrýva v detailoch, aj malý podvod s malou škodou môže mať veľké následky. Babka k babce, budú kapce. Keď neprší, nech aspoň kvapká. A hodne dlho, pravda. Ľudové múdrosti naznačujú viac než zrozumiteľne: robia to vlastne všetci, aj tí, ktorí najviac moralizujú. Politik, zázračný žonglér s daňovými a účtovnými dokladmi, ktorý v tom dokáže roky správne „chodiť“. Novinár, veľký bojovník za spravodlivý svet bez korupcie, bude si pokojne účtovať výlety za frajerkou do zahraničia ako služobné cesty. Že mu to platili koncesionári? To mu neprekáža. Alebo poslankyňa, rovnako horlivá bojovníčka za čistotu verejného života, musí sa presťahovať do iného kúta nášho malého sveta, preto potrebuje predať byt v centre. Zhodou okolností istý podnikateľ sa rozvádza a musí kúpiť byt exmanželke v rámci majetkového vyrovnania. Tak sa dajú obe strany dohromady v obchodnej transakcii, až príde na podpis kúpnopredajnej zmluvy. A vtedy pani poslankyňa požiada podnikateľa, aby v zmluve bola uvedená cena za byt 300-tisíc korún a zvyšok, dáky milión, aby bol vyplatený v hotovosti. Podnikateľovi to je jedno, poslankyni však dve. Ten miliónik v zmluve nepriznaný sa predsa potom nemusí zdaniť, lebo na papieri neexistuje. Zostane celý, tučnučký, hotový adept na diabetes. Čo na tom, že to bolo nepoctivé? Nebojme sa to povedať, bol to podvod ako bič, krátenie dane a podobne. A my máme takým veriť, že sú čistí, slobodní a spravodliví.

A potom sa poctivo rozčuľujú, keď ktosi iný hodí na stôl milión ako odmenu za informácie na odhalenie zločinu. Na stole sa váľa milión, ešte ho nikto nikde ani riadne nezaevidoval, do účtovníctva nezaviedol, nieto do trestného konania nejako prepašoval, a už sa lepia muchy na sladkú návnadu. Celý milión, nie korún, ale eur. Len si pomyslite, čo všetko by sa dalo s ním robiť... A už sa zbiehajú lovci ako supy na mršinu. Už sa vidia v luxusnom aute, vo vile, na dovolenke snov. Aj sa k činu chcú priznať, i keď ho nespáchali, aj zavrieť by sa podaktorí dali, len aby ten milión dostali. Moc peňazí zvalí aj silné nátury, nieto kadejakých snaživých pomocníkov verejnej bezpečnosti z dedinskej krčmy.

Slogan „malá kopa pýta viac“ nepustí. Stačí vedieť odhadnúť, kedy je už tá kopa taká dostatočná, že už viac netreba? Kedy je už dosť? Nikdy nie je dosť. Rozprával raz istý mladý muž svoje skúsenosti z prvej polovice deväťdesiatych rokov, keď bol zamestnaný ako dievča pre všetko u istého Ázijčana, ktorý obchodoval s textilom. A zrazu prišla kontrola z daňového úradu, jedna jediná úradníčka. Ázijčan ju posadil do vedľajšej miestnosti, zašiel za zamestnancom a kázal mu, nech otvorí trezor: „Zober sto a odnes. Nič nevrav, vráť ty potom sem.“ Chlapec si nebol istý, či správne rozumel lámanej slovenčine svojho šéfa: „Ako? Mám vziať stotisíc a odniesť jej?“ Šéf prikývol: „Tak. Sto. Odnes.“ Mladý muž potriasol hlavou: „Šéfe, ale sto? Nestačilo by desať?“ Ázijčan sa rozčúlil: „Som povedal! Zober sto! Odnes!“ Chlapec teda vzal z trezoru stotisíc, odniesol do vedľajšej miestnosti, položil balíčky peňazí na kraj stola a vrátil sa. „A čo teraz?“ spýtal sa šéfa. „Nič. Ty teraz čakať,“ reagoval šéf. O pätnásť minút úradníčka prišla, podpísali protokol, všetko bolo bez chýb a odišla. Chlapec vbehol do miestnosti, kde predtým sedela. Peniaze zmizli. Vrátil sa naspäť a spýtal sa: „Šéfe, prečo nestačilo desať? Prečo rovno sto?“ A Ázijčan mu dal, ako neskôr mladý muž poznamenal, životnú lekciu: „Dáš desať, naserieš. Príde znova. Dáš sto, potom rok pokoj.“

Ako to vravel T. G. Masaryk? Nebát se a nekrást? Čo z toho si máme vybrať, spýta sa logicky našinec, keď videl u premiéra milión na stole. Koľkých kamarátov naokolo treba udať v nádeji, že to možno vyjde?

VIDEO Plus 7 Dní