Tip na článok
Pamätné vystúpenie Vladimíra Mečiara. V televízii sa so všetkými lúčil

Anka Žitná Lučaiová: Muftiho afrodiziakum

Nedá sa vstúpiť dva razy do tej istej rieky. Voda síce vyzerá, že je rovnaká ako pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi, ale nie je to už tá istá voda. Aj pred minútou bola iná.

„Politická zodpovednosť neznamená, že si trestný čin urobil, politická zodpovednosť znamená, že zodpovedáš za to, že vôbec vznikol, za výsledok.“ Tomu, kto za takýmto výrokom stojí aj sa ho drží, treba zatlieskať a dať mu hlas. Ale kto je autorom tohto úctyhodného výroku z marca roku 2018 o politickej zodpovednosti a dôsledkoch? Predsa ten istý, kto nadával všetkým naokolo do gágajov, tárajov a prďúsov, keď ho brali na zodpovednosť za zavlečenie prezidentovho syna do Rakúska. A teraz uvažuje, že by sa do politiky možno aj vrátil. Ako bol On sám verný tomuto výroku v minulosti?

Politickú kariéru začal v búrlivých časoch konca roka 1989 a začiatku roka 1990. Patril k tým, ktorí sa veľmi rýchlo zorientovali, kam treba natočiť plachty. S pomocou niekdajších reformných komunistov sa aj On rýchlo dostal hore. Z trenčianskej bunky Verejnosti proti násiliu (VPN) až na slovenské ministerstvo vnútra. O tomto jeho období na začiatku politickej kariéry podrobne hovorí správa Branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady (BBV SNR) z jari 1992, ktorá opísala, ako dal nový republikový minister vnútra pokyn vylúpiť budovu Okresnej správy Štátnej bezpečnosti (OS ŠtB) v Trenčíne a doviezť odtiaľ pre seba zväzky ŠtB. Informácie o kontaktoch s ŠtB mali v nepokojnej politickej atmosfére, plnej obáv z návratu „temných síl“, výbušný charakter. Dokumenty mohli slúžiť nielen na zakrytie minulosti, ale aj ako nástroj na vydieranie alebo na likvidáciu politického protivníka.

V tom čase pred prvými slobodnými parlamentnými voľbami boli v rámci prípravy na politický comeback zničené mnohé záznamy o kontaktoch viacerých osôb s ŠtB. Ani On nebol v tomto smere výnimka. Nebol vedený ako tajný spolupracovník, ale najprv ako preverovaná, potom nepriateľská osoba a v polovici osemdesiatych rokov ako kandidát tajnej spolupráce (KTS).

Napriek tomu, že bol od roku 1971 objektom záujmu ŠtB, vylúčený z komunistickej strany a vyhodený zo zamestnania, je prekvapujúce, že v normalizačných 70. rokoch mohol diaľkovo študovať aj dokončiť právo, ktoré patrilo k najprestížnejším odborom, aké komunistická moc mohla poskytnúť. V polovici 80. rokov bol zaevidovaný podľa bývalého vedenia OS ŠtB v Trenčíne ako kandidát tajnej spolupráce. Zväzok po čase uložili v krajskom archíve v Bratislave a po revolúcii pred prvými parlamentnými voľbami roku 1990 odtiaľ zmizol. Zároveň ktosi vyrezal stránku z registračnej knihy, takzvaného protokolu, kde bol záznam o tomto zväzku. Neskôr sa našla blokačná karta, pomocou ktorej sa podarilo čiastočne rekonštruovať zničené záznamy. Zrejme sa veľmi bál obsahu zväzku, kde údajne boli opísané jeho kontakty s príslušníkom trenčianskej ŠtB kapitánom H. Takéto vzťahy v novej ére mohli ambicióznemu politikovi uškodiť.

V roku 1990 sa o týchto skutočnostiach ešte nič nevedelo, takže vedeniu VPN nič nebránilo, aby ho vybralo za premiéra. Vypomstilo sa jej to rýchlo. Už po voľbách sa pustil do konfrontácie s českou politickou reprezentáciou. Praha sa stala terčom útokov, federálnemu parlamentu sa vyhrážal, že ak neprijme slovenské návrhy na presun kompetencií na republikové orgány, Slovenská národná rada vyhlási zvrchovanosť a federácia sa rozpadne. Neustále vyvolávanie konfliktov napokon priviedlo českú stranu k príprave na rozdelenie spoločného štátu. V marci 1991 jeho priateľ Milan Kňažko obvinil vedenie VPN, že cenzurovalo premiérov pravidelný nedeľný príhovor v Slovenskej televízii. Výsledkom škandálu bol rozpad VPN a v júni 1991 vzniklo Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). On sa stal jeho predsedom. Nie­ktorí aktéri podieľajúci sa na obvinení, že VPN cenzurovala premiérov príhovor, neskôr priznali, že Kňažkovo televízne vyhlásenie si v celom rozsahu vymysleli, len aby VPN očiernili pred verejnosťou a vytvorili tak priaznivú pôdu na vznik HZDS. Z poslaneckého klubu VPN odišla veľká časť do HZDS, ktoré prešlo do opozície. On prišiel o kreslo premiéra. Ale len do leta 1992.

Návrat bol síce triumfálny, ale nedostatočne podporený číslami. Na väčšinovú vládu nezískal dosť hlasov, musel sa oprieť o Slovenskú národnú stranu (SNS). Ani táto koalícia však nemala väčšinu v parlamente. Tichú podporu poskytla Strana demokratickej ľavice (SDĽ). Do koalície nešla pre obavy, že metódy, aké On zvyčajne používal, by ju mohli zničiť, ako zničili VPN. SDĽ pomohla vytvoriť samostatný štát, ale stáť v tieni nevypočitateľného premiéra nemienila. V marci 1994 stratil podporu SDĽ a na pol roka i premiérske kreslo. Predčasné voľby v septembri 1994 ho dostali späť a začal tvrdo konať. Vytvoril koalíciu s dvoma submisívnymi subjektmi - SNS a so Združením robotníkov Slovenska. Počas nočného rokovania v novembri 1994 Jeho parlamentná väčšina vymenila vo funkciách v štáte každého, na koho mal parlament dosah. To bol prvý signál, že ide do tuhého. V decembri po menovaní vlády ešte v ten deň zrušil druhé kolo veľkej privatizácie.

V januári 1995 začal rozdávať štátne majetky vopred vybraným rektálnym alpinistom. Na jar 1995 mu prezident Michal Kováč, s ktorým sa dostával do sporov už od roku 1993, odmietol vymenovať Ivana Lexu za riaditeľa Slovenskej informačnej služby (SIS). Nasledovala zmena zákona, kompetencia menovania prešla z prezidenta na vládu a Lexa sa v máji 1995 stal šéfom SIS. Jeho prvou úlohou bolo odstrániť prezidenta z funkcie. Koncom augusta, podľa obžaloby, prí­slušníci SIS zavliekli prezidentovho syna na Lexov pokyn do Rakúska. Teroristickým aktom štátneho orgánu sa Slovensko stalo pre demokratický svet čiernou dierou na mape Európy. Keď v marci 1998 vypršalo prezidentovi Kováčovi funkčné obdobie, časť kompetencií prešla na premiéra. Úplne prvým krokom zastupujúceho prezidenta bola amnestia pre páchateľov zavlečenia. S takýmto negatívnym profilom ešte dokázal vyhrať voľby 1998, ale koaličný potenciál sa rovnal nule. Vládu zostavila opozícia a On sa začal prepadávať na okraj politiky. Vzdal sa aj mandátu poslanca v prospech Lexu. Po voľbách 2006 sa čiastočne vrátil s HZDS do vlády, ale On už v nej nesedel. Jeho „žiak“ a politický dedič Robert Fico porazil svojho učiteľa.

Dnes, keď už v politike končí aj žiak, učiteľ by sa chcel vrátiť? Kde je tu ešte pre neho miesto po zrušení amnestií? Jeho voliči, fanatické babky demokratky, odchádzajú na večnosť. Chce osloviť mladých voličov? Má sedemdesiatšesť rokov. Ale tá túžba ešte raz to všetkým ukázať vie byť mocné afrodiziakum. Aj pre Vladimíra Mečiara.

VIDEO Plus 7 Dní